The King of Communism: The Pomp and Pageantry of Nicolae Ceausescu
Pompa kráľa komunizmu za 2 eurá
Dokumentárny film na „dévédéčku“ dnes kúpite takmer všade, novinový stánok ani nie je nejakým výnimočným miestom. Mnohé filmové tituly sa medzi každodenný bulvár, lístky na električku a cigarety dostávajú v rámci akejsi edičnej recyklácie. Filmové príbehy to pravda vo väčšine prípadov skúšajú najprv na plátnach kín, až potom nasleduje vydanie na DVD, najprv možno v luxusnejšej verzii – s titulkami vo viacerých jazykoch, s bonusami. Zároveň sa film exploatuje v televíznych kanáloch, niekedy na viacerých staniciach takmer súčasne. A niektoré diela sa napokon v jednoduchej papierovej obálke ocitnú v ponuke aj vedľa dennej tlače a magazínov.
Na sklonku roka 2009 druhovú rozmanitosť (hrané filmy, animované rozprávky...) a žánrovú pestrosť (filmové komédie či drámy, detektívne seriály...) v každej slušnej „trafike“ dopĺňalo aj zopár dokumentov, väčšinou skôr tuctových dokumentácií, konvenčných prírodopisných filmov, cestopisov, zaujímavostí a množstvo podobnej nefabulovanej všehochuti . V tejto takmer púťovej pestrosti však zaujal titul českého vydavateľstva Filmexport Home Video: Král komunismu: Okázalost a pompa Nikolae Ceausescu. Na obálke bolo totiž napísané: „Najlepší historický dokument roku 2002 – Grierson Award“. Kto sa trošku zaujíma o dokumentárny film a jeho dejiny, zrejme vie, že škótsky filmár John Grierson bol v tridsiatych rokoch minulého storočia predovšetkým významným organizátorom tzv. Britskej školy sociálneho dokumentu, ktorej diela rozhodujúco poznačili vývin filmového druhu. Grierson zomrel v roku 1972, na jeho počesť sa odvtedy vybraným dokumentárnym filmom každoročne udeľuje po ňom pomenovaná cena.1 Film, ktorý toto prestížne ocenenie v roku 2002 získal v kategórii historických dokumentov leží teraz (v decembri 2009) v stánku s novinami pred vami. Len za dve eurá. No nekúpte to!
Kráľ komunizmu
Napísať, že hodinový britský dokument scenáristu a režiséra Bena Lewisa bol sklamaním, by nebolo celkom výstižné, ani férové. Ten film je pomerne informačne bohatý (najmä pre nezainteresovaného, napríklad nerumunského diváka), má aj zopár zaujímavých momentov. No v konečnom dôsledku ide o konvenčnú televíznu dokumentáciu o ére komunistického Rumunska, či skôr o jej vybraných motívoch. A práve v motivácii výberu zvolených motívov zrejme tkvie určitá povrchnosť výsledku. Pretože čosi ako „televízny účel“ (údel) diela zrejme diktoval tvorcom a v dramaturgii filmu nastoľoval otázky typu: čo by diváka určite zaujalo, čo je z tohto hľadiska na nedávnej rumunskej minulosti dostatočne kuriózne, bizarné, frapantné? Čo všetko z toho dokážeme divákovi ukázať, aké máme k tomu filmové archívy, koho z pamätníkov a účastníkov udalostí sa nám podarí dostať pred kameru?
Buďme objektívni, film samozrejme prináša mozaikovo zložený obraz komunistickej reality Rumunska, ktorý má logiku i zmysel, ale ten obraz skonštruovaný z tradičných stavebných prvkov dokumentácií - z archívnych záberov, zo synchrónnych výpovedí „hovoriacich hláv“ a z vysvetľujúceho komentára - je viac než konvenčný.
Rumunská história sa v britskom dokumente začína odvíjať v momente, keď sa Ceaucescu v roku 1965 dostáva do straníckeho vedenia. Svoje domáce i medzinárodné postavenie si upevní postojom k okupácii Československa, v rámci spoločenstva komunistických krajín výlučným: rumunskú armádu k nám Ceaucescu v auguste 68 jednoducho nepošle a intervenciu „Varšavskej zmluvy“ verejne odsúdi. Západom i domácim obyvateľstvom ocenené prejavy suverenity postupne čoraz viac prerastajú do nacionalizmu, prebiehajúca mytologizácia rumunských dejín sa navonok prejavuje v inscenácii veľkolepých historických výjavov, vrcholnou podobou osláv vodcu a jeho manželky Eleny sú zas masové vystúpenia na štadiónoch, v ktorých choreografia skupín cvičencov vytvára nacvičené obrazy a slová určené zraku zvlášneho obecenstva:
„Takmer každý mal na štadióne určitú úlohu. Jedinými divákmi boli Ceausescu a ústredný výbor. Ale na konci vystúpenia sa stalo niečo zvláštne. Všetci účinkujúci a všetci diváci sa otočili a tlieskali Nicolaeu Ceausescovi a jeho žene. Z hercov sa stalo publikum, z publika sa stali herci.“2
Ceausescu sa pre tieto predstavenia nadchol zrejme počas svojej návštevy severnej Kórei, film o tom však nehovorí a tak archívne zábery s ováciami špalierov nadšených aziatov môžu pochádzať aj z iného zdroja (z Číny?). Podobne voľné, ilustratívne využívanie filmových archívoch (nespájané s konkrétnou udalosťou, s konkrétnym miestom a časom) je vo filme praktizované často. V žánri dokumentácie (ktorá na diváka pôsobí predovšetkým v racionálnych rovinách) to značne to oslabuje hodnotu filmovej výpovede.
Filmové archívy a hovoriace hlavy
O ére Ceausescovho socializmu vo filme hovoria básnik, herec, choreograf, televízny režisér, riaditeľ divadla a ďalší. Niekto s režimom spolupracoval viac, niekto menej. Niekto sa snaží diktatúru obhajovať aj dnes, iní za ňou majú nanajvýš trochu nostalgie, niekto ani to nie. Represie režimu sa spomenú len okrajovo. Sledujeme to všetko v modeli dokumentácie, aký sme už videli v množstve podobných filmov aj o iných komunistických krajinách. V rámci „edičnej recyklácie“ sa to k nášmu divákovi v konkrétnom titule dostáva s meškaním zhruba jednej dekády, ale aj v čase vzniku (2001) filmu Kráľ komunizmu... bola interpretácia socialistickej minulosti - založená predovšetkým na retrospekcii účastníkov a pamätníkov, doplnená "objektívnym" komentárom a s prípadným bonusom prezentácie bizarnosti podôb života v krajinách „reálneho socializmu“ - v podstate žánrovým klišé. Ale podobné filmy sa nakrúcajú dodnes (striedajú sa reálie: raz je to éra socialistická sovietska, inokedy československá či maďarská, východonemecká... a vyhľadávajú sa ďalšie, ešte nepoužité kuriozity a bizarnosti). Zdá sa, že tento model filmovej dokumentácie je na Západe stále obľúbený a teda životaschopný.
A pritom aj film Kráľ komunizmu... obsahuje niekoľko momentov, ktoré by sme mohli považovať za prísľub zaujímavejšieho, originálnejšieho prístupu. Tak predovšetkým film evokuje šancu na hlbšiu psychosociálnu analýzu fenoménu masových oslavných vystúpení (o ktorých mali tvorcovia celkom bohaté archívne filmové zdroje), nielen ich interpretáciu prevažne v kvalite kuriozity. Niečo podobné platí aj pre inscenácie výjavov mytologizovaných dejín. A v neposlednom rade to platí aj pre príbeh výstavby honosného Caeusescového prezidentského paláca, s tým rozdielom, že v tomto prípade by bola zrejme zaujímavá aj hlbšia osobnostná analýza pôvodcu absurdnej výstavby.
Ale najzaujímavejším a najoriginálnejším motívom filmu, ktorý by nepochybne zniesol aj väčší priestor v štruktúre diela a podrobnejšiu analýzu, je príbeh o akceptácii vyšinutého diktátora v „normálnej“ časti rozdeleného sveta. Pretože si tam mysleli, že bude zaujímavým obchodným partnerom, že na Západe výdatne nakúpi (čo sa vôbec nepotvrdilo, práve naopak). Príbeh oficiálnej návštevy rumunského páru vo veľkej Británii v roku 1978, kedy si „karpatský génius“ vytrucoval prijatie s najvyššími možnými poctami, prináša nielen podobu návštevy v najvyššej koncentrácii bizarnosti – rumunský pár v koči spolu s britskou kráľovnou privážajú z Victoria station do Buckinghamského paláca so všetkými vojenskými poctami a sú pozdravovaní špalierom londýnčanov – ale je aj výstižným podobenstvom o hlúposti politiky, o pochybnej pragmatickosti západných demokracií. Zo synchrónnych výpovedí respondentov sa dozvedáme ďalšie zaujímavé a signifikantné okolnosti štátnej návštevy, napríklad o tom, ako Elena Ceausescu, žena s ukončeným základným vzdelaním (dobrú známku vraj mala z vyšívania), vo svojej domovine „uznávaná“ ako vedecká kapacita v oblasti chémie, obdrží diplom uznania aj od Kráľovského chemického ústavu.
Na inom mieste filmu sledujeme zase archívne zábery ľudového nadšenia pri veľkolepom prijatí amerického prezidenta Nixona či francúzskeho prezidenta de Gaullea v Bukurešti, ako aj stretnutia Ceausesca s mocnými sveta: s nemeckým kancelárom Helmutom Schmidtom, s palestínskym vodcom Arafatom, s egyptským prezidentom Anvarom Sadatom a inými. Svet jednoducho Ceausesca bral vážne, smejeme sa mu až dnes.
Kto to hovorí?
Film Kráľ komunizmu... nie je ani mimoriadnym sklamaním, ani výnimočným dokumentom. Tak prečo o ňom ešte čokoľvek písať? Už len z jediného dôvodu. Titul je na DVD dostupný v dvoch jazykových verziách: v českej a v pôvodnej, anglickej. Ak si pustíte českú, zrejme vám po chvíli začne prekážať, že neviete, kto sú tí ľudia, ktorí vám v synchrónnych výpovediach hovoria o ceausescovej ére. Česká jazyková mutácia totiž neobsahuje predstavovacie titulky. Tie obsahuje len verzia anglická (v angličtine). Našťastie sa obe verzie dajú kombinovať: zvuk z verzie českej a k tomu anglické titulky. Nielen že čítaním anglických textov tak máte šancu precvičiť si svoje jazykové znalosti, ale sa aj dozviete, kto to v synchrónoch hovorí. Je to dosť dôležité.
Vo filme prehovoria: Andreu Dubai, detský herec, Cheorghe Arcudlanu, režisér podujatí, Corneliu Vadim Tudor, poeta, Paul Niculescu Mizil, člen ústredného výboru, Dan Zamfirescu, spisovateľ, Tache Haralambe, robotník, Mariana Aliman, robotníčka, Sabin Balşa, maliar, Cornel Patrichi, choreograf, Liliana Negrut, balerína, Petre Ciuta, dizajnér a architekt, Peter Ignat, novinár, Doina Doru, korektorka, Vartan Arachelian, televízny redaktor, Georghe Militaru, režisér televízneho vysielania, sir Reginald Secondé, britský veľvyslanec, Lord Owen, minister zahraničia, Mihai Ghita, pionier, Vasile Filipescu, herec, Paul Munteanu, kňaz, Camil Rugoschi, interiérový dizajnér a ďalší.
Že predstavovacie titulky v českej verzii chýbajú, je zrejme dôsledok „edičnej recyklácie“, pri ktorej nebolo peňazí nazvyš. Ale veď čo už chcete za dve eurá...?
| The King of Communism: The Pomp and Pageantry of Nicolae Ceausescu | |
| Kráľ komunizmu: pompa a okázalosť Nicolae Ceausesca | |
| Veľká Británia 2001, 59 min | |
| Kamera | Frank-Peter Lehmann |
| Strih | Andy Taylor |
| Scenár a réžia | Ben Lewis |
- O cene viac na stránke <a href="http://www.griersontrust.org/grierson_2009.htm">Grierson Awards</a>
- Citát z komentára filmu