Najprv pár slov pre tých, ktorý nepoznajú „fenomén“ Koszałka,¹ hoci meno kameramana a filmového dokumentaristu by mohlo byť známe aj v našich končinách: jeho film Cały dzień razem (Celý deň spolu) bol na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave, v súťaži Medzi moriami vyhlásený za najlepší stredo- a východoeurópsky dokument roku 2006. Následne ho vysielala aj Česká televízia.

Marcin Koszałka (ročník 1970) je absolventom kamery štúdií rozhlasu a televízie na Sliezskej univerzite v Katowiciach. Autorov dokumentárny debut Takiego pięknego syna urodziłam (Takého pekného syna som porodila, 1999) vyvolal v čase uvedenia vlnu diskusií o filmárskej etike, o hraniciach súkromného, zverejniteľného v dokumente. Mladý tvorca totiž zhruba v štýle „nahraj svoju matku“nasnímal a vo filme zhromaždil hašterivú atmosféru domova svojich rodičov, najmä dohovárania matky na svoju adresu.

O päť rokov neskôr na svoj debut Koszałka nadviazal filmom Jakoś to będzie (Nejako bude, 2004). Obdobnou metódou ako v prvom prípade aj teraz mapuje svoje rodinné zázemie, aktuálne pomery. Medzitým sa čo-to zmenilo: autor sa oženil, vychováva dieťa. Pred zapnutou, všadeprítomnou digitálnou kamerkou rieši svoje vzťahy s manželkou, s matkou. Matkin temperament je aj teraz do značnej miery tým, čo dodáva rodinnej sebaprezentácii istú šťavu, vo filme je to šikovne skombinované v kontraste s výstupmi stoického otca, ten poučený rokmi manželstva dáva synovi už iba dobre mienené rady...

V oboch „rodinných“ filmoch - v tak trochu big brotherovskom štýle - dostávame príležitosť nahliadnuť do intímnych rodinných zákutí. Extrémne forsírovaná miera autenticity, autorská sebaprezentácia, to sú dokumentaristické „ingrediencie“ výraziva Koszałky (ale aj iných mladých poľských autorov), ktoré niekedy pôsobia možno sviežo, rozširujú tematické sféry súčasného dokumentu, ale na druhej strane sa často stáva, že prostriedky sa stanú cieľom nakrúcania, samoúčelom. Ostrú kritiku na adresu autora v diskusii po uvedení filmu Takého pekného syna som porodila vyslovil okrem iných aj Marcel Łoziński, keď hovoril o „zrade princípu chápajúceho a empatického vzťahu dokumentaristu ku skutočnosti“.

Motívom umierajúcich pacientov Koszałka preplieta monológy svojej staršej sestry. Je to nešťastné, umelé, násilné spojenie. Sestra Gośka, zrelá žena, úspešná „bizniswoman“, žije v prepychovom byte, zariadenom s novozbohatlíckym nevkusom sama, obkolesená len mačkami. Podniká, v niekoľkých záberoch ju vidíme pri prevádzkovaní luxusného butiku.

Hneď v úvode filmu sme svedkami toho, ako hrdinka filmu absolvuje niektoré „omladzujúce“ kozmetické úkony – okrem pleťovej masky príde na rad aj zväčšovanie pier botulínovými injekciami. V strojenom rozhovore s pracovníčkou v kozmetickom salóne sa Gośka zveruje so svojimi ideálmi. Rada cestuje po svete, no z ďalekých a exotických destinácií ju zaujíma len to pekné, harmonické, pestré, vzrušujúce. V jej svete nemá miesto chudoba, choroba, staroba... Okázalý prepych a bláboly svojej sestry režisér šikovne „forsíruje“, zámerne zdôrazňuje a možno i zveličuje. Autor vie, prečo to robí.

Kult tela, mladosti, úspechu a bohatstva je vo filme demonštrovaný v kontraste so strohým a komorným svetom umierajúcich celkom zámerne, so zjavným cieľom emocionálne zapôsobiť, vzrušiť, šokovať. Keď Koszałka vplieta do filmu sekvencie z hospicov, zo začiatku ešte netušíme, v akom kontexte sa ocitli, súrodenecká „psychoterapia“ sa ešte len rozbieha. Ale v zápätí nastáva nemilosrdné prebudenie – keď zistíme, že zábery cudzích umierajúcich ľudí sa premietajú na veľkoplošnom televízore, ktorý visí na stene v prepychovej obývačke u Gośky. Ten televízny displej je navyše zarámovaný v otrasnom pseudobarokovom ráme. Zaskočilo to diváka, pobúrilo? Stalo sa tak zámerne. Autor nielenže vymyslel to nevhodné spájanie umierania cudzích ľudí s rodinným dojímaním sa Koszałkovcov, on je tiež suverénnym tvorcom spôsobu scénickej realizácie.

Monológy sestry Gośky, realizované formou „hovoriacej hlavy“ v interiéroch prepychového bytu sú predovšetkým spomienkami a úvahami, ale sú to aj otázky adresované bratovi poza kameru (väčšinou nezodpovedané), z ktorých tušíme, že sa ťažko vyrovnáva so stratou svojich rodičov. Sú to prevažne výčitky svedomia, pocity viny z podoby vzťahov medzi rodičmi a deťmi. Ľútosť nad tým, že sa ich nepodarilo usporiadať pred smrťou rodičov.

Vo filme sa však rodinné pomery domu Koszałkovcov, ktoré boli kontroverznými témami filmov Takého pekného syna som porodila a Nejako bude spomínajú skôr okrajovo, akoby s predpokladom, že ich každý na základe minulých filmov dôverne pozná a pamätá si ich. Nezainteresovaný divák (teda napríklad ten, ktorý tie filmy nevidel) nemá veľkú šancu pochopiť hlbšie motívy pálčivého sebaspytovania sa protagonistky, hmlisté odkazy na rodinnú minulosť nedovoľujú hlbšie porozumenie. Z filmu tak isto zreteľne nevyplýva, že dusivú atmosféru rodiny (ktorú popri všetkých etických rozporoch tak výstižne odzrkadlujú spomínané tituly) sestra opustila, na rozdiel od brata sa zavčasu osamostatnila a etablovala (aj preto sa napríklad v oboch rodinných tituloch Gośka neobjavuje).

Zaujímavá je reakcia časti domácej filmovej kritiky a publicistiky na dielo Marcina Koszałku, ako aj na jeho ostatný film (každý o tom filme píše prirodzene v kontexte s predchádzajúcimi titulmi autora). Autori recenzií sú podobne ako autor tohto textu vnímaví a skeptickí k mnohým otázkam a problémom, ale niekedy sú schopní prijať kontroverzné postupy ako riskantný, ale jednak legitímny prostriedok odvážneho sebaspytovania sa, sebapoznávania. Pripúšťajú možnosť diváckej katarzie, vidia príležitosť obohatenia a priznávajú preto v konečnom dôsledku režisérovi právo na použité extrémne prostriedky. Napríklad Łukasz Maciejewski píše:

„Koszałka tvorí filmy na pomedzí psychodrámy. Provokuje hrdinov k maximálne osobným spovediam, obracia objektív na matku i otca, fetišizuje smrť, starnutie tela a neurózu – a jednak vo všetkých tých, do určitej miery manieristických tvorivých gestách dokáže zachovať estetickú a psychologickú rovnováhu. Pretože Koszałkovi, zrejme najodvážnejšiemu súčasnému poľskému dokumentaristovi nonšalancia narácie vždy slúži k formálne skondenzovanej odpovedi na prevratné otázky: o budúcnosti medziľudských a rodinných vzťahov, o pokračujúcom vydeľovaní sa jedinca zo spoločnosti, o pokusy pochopenia tabu smrti.“⁸

Trochu inak to vidí Ewa Szponar: „Robiac rozhovor s Marcinom Koszałkom som sa ho opýtala, či nemáva občas chuť zapínať kameru vtedy, keď je šťastný. Odpovedal, že vo vyhľadávaní prejavov krásy zmysel nevidí, keďže medziľudské vzťahy sa skladajú hlavne z utrpenia a neporozumenia. V rodine nemusí byť dobre […]

Dufajme, že nový dokument Marcina Koszałku sa ako liek osvedčil. Určite sa tiež zaradí k ostatným titulom jeho špecifického diela. Ťažko sa mi však ubrániť dojmu, že formula úprimnosti, ktorú režisér roky používa, sa už vyčerpáva. Unavuje, emocionálne nerezonuje. Dôkazom na to by mohol byť skromný potlesk po festivalovej projekcii filmu Utečme od nej. Na šťastie aj sám autor má pocity určitého ukončenia témy. Že by skúsil hľadať chvíľky šťastia v cudzích životoch?“⁹

Viem, že zásadným východiskom serióznej filmovej kritiky by nemusela byť práve viera či dôvera v poctivé a dobré úmysly tvorcu. Snažil som sa teda doteraz v hodnotení predmetného filmu o formulovanie exaktnejších argumentov. Lenže na druhej strane nemáme pri filmovej kritike k dispozícii ani matematicky exaktné dôkazy, a tak tu svoje miesto majú hádam aj pohľady opierajúce sa o všeobecnejšie hodnotové hľadiská, dotýkajúce sa aj všeobecných etických kritérií. A hľadiská spadajúce do kategórie dôvery. Preto si trúfam vysloviť, že Koszałkovi neverím. Neverím, že nakrútil úprimnú intímnu výpoveď. Som presvedčený, že ho motivoval predovšetkým spomínaný kalkul a svoju nedôveru, priznám sa, opieram aj o skúsenosti s predchádzajúcou autorovou tvorbou (ktorú som aj v tomto texte letmo rekapituloval).

Ten film je pre mňa jednoducho gýčom. Predovšetkým pre svoj pochybný cieľ, ako aj pre prostriedky, ktorými sa k nemu približuje. Ten film rafinovane, spájaním neadekvátnych, kontrastných motívov, vedomým prezentovaním nevkusu a prostoduchosti ako aj cielenou provokáciou atakuje emócie svojich divákov s cieľom vzrušiť, dojať, šokovať. Všetko toto robí pre úspech diela a slávu tvorcu.

V tomto je ostatný film presne v tom iste bode, ako bol už dokumentaristický debut Takého pekného syna som porodila. Nič sa nezmenilo? Nebadať žiaden tvorivý vývoj? Ale áno, lenže ten posun nie je vôbec potešujúci. Kým kontroverznú prvotinu s erupciou sebaprezentácie by sme blahosklonne mohli pochopiť ako akýsi anarchistický protest proti dusivej meštiackej atmosfére rodičovského domu, film Utečme od nej svoj vysoko sofistikovaný exhibicionizmus už suverénne predvádza z etablovaných meštiackych pozícií.