Sokratovi sa pripisuje veta: viem, že nič neviem. Myslím, že niet pochybností o tom, že tie slová nie sú priznaním nevzdelanosti či nebodaj hlúposti starovekého filozofa, vyjadrujú skôr pokoru pred poznaním.

V súlade s poslaním týchto stránok sa však z antiky rýchlo vráťme do súčasnosti a k filmovému dokumentu. Aj dobrý dokument by mal okrem iného prinášať predovšetkým poznanie, pričom sa nejedná nevyhnutne len o poučenie v zmysle získavania vedomostí. A už vôbec nie o poučovanie. Skôr by sa to dalo vyjadriť tak, že by nás dobrý dokument mal obohatiť.

Pri takomto otvorenom prístupe k mnohorakým podobám súčasných dokumentov by sme však zároveň určite nemali prehliadať či blahosklonne prijímať niektoré problematické postupy, ktoré sa žiaľ často v súčasných dokumentoch vyskytujú. Napríklad predpojatosť, demagógiu, manipuláciu a iné nesporné neduhy, akokoľvek sa neraz maskujú a obhajujú práve legitimitou slobody tvorby či progresívnosťou tvorivých postupov. Tŕnistá, riskantná, a zdá sa že i nepopulárna, no jednak nevyhnutná je kritická reflexia tvorby. Strednoprúdové tendencie, ktoré sa niekedy paradoxne tvária ako alternatívne tvorivé počiny a ktoré sú často podporované aj značnou marketingovou kampaňou, v dôsledku čoho sú zahrnuté i nemalou diváckou priazňou, si kritickú reflexiu viac než zaslúžia...

Ak sa nemýlim, tak zhruba v čase dostavby a spustenia prevádzky nového závodu sa v Nošoviciach objavili filmári (pravda úvodná sekvencia s asanáciou starej budovy na poli musela byť nakrútená skôr). Ten (možno nepresný) dojem trochu zmeškaného záujmu autorov o dianie v dedine vyplýva z filmu najmä preto, že dôležitá téma problematického výkupu pôdy pod novú fabriku sa vo filme ocitla len ex post a teda v opisnej kvalite. Že ani operatívni dokumentaristi nemôžu byť vždy a všade je jasné a pochopiteľné, a teda aj retrospektíva motívu by bola zrejme prijateľná, ale len vtedy, keby sa mdlej a nepresvedčivej interpretácii okolností výkupu pôdy pod nátlakom vo filme nepripisovala rozhodujúca argumentačná sila. V rozhovoroch o výkupoch v minulosti respondentom konkrétnu formu nátlaku pripomína sám režisér: ľudia dostali anonymné výhražné listy, v ktorých sa im hrozilo smrťou. Viacerí obyvatelia to pred kamerou potvrdia, ale žiadny takýto list vo filme ani neuvidíme, ani sa zo žiadneho necituje. Nepochybujem o existencii týchto anonymov, lenže v podobe, ako sú do témy filmu vnášané, majú veľmi slabú, až nulovú argumentačnú silu. Okrem toho sa nedomnievam, že takáto korešpondencia mohla mať zásadný význam na vtedajšie rozhodovania obyvateľov, ako sa to snaží vo filme podsúvať režisér (a ako to „zbaštila aj s navijákom“ väčšina recenzentov filmu). Výkup pozemkov bol nepochybne podstatne zložitejším procesom, poznačený mnohými významnými sociologickými, psychologickými a inými aspektami, ktoré si však autori ani veľmi nevšímali, možno celkom z pragmatických dôvodov: nie sú na prvý pohľad také atraktívne ako anonymné vyhrážky smrťou.

Keďže objaviť presvedčivé dôkazy o nespravodlivých pracovných podmienkach zdá sa nie je až tak jednoduché, v titule sa objavujú skôr len hmlisté indície, argumenty absentujú. K slovu sa dostávajú emócie, filmové remeslo a talent. Efektnými filmovými prostriedkami sa vytvára pôsobivá atmosféra jednoznačne namierená proti automobilke, pričom sa kalkuluje aj so všeobecne rozšírenými predsudkami a náladami vo vzťahu k zahraničným investorom.

Napriek nesúhlasu manažérov linky a ich upozorneniam nakrúca Klusák s Ondřejom pri jeho pracovnom úkone ďalej, evidentne ho zdržuje v pracovnom výkone a potom sa nestačí čudovať, keď je spolu so štábom z výrobnej haly vykázaný a vyvedený. Vlastne sa podľa mňa autor tejto reakcii ani nediví, obávam sa, že mohla byť aj jeho skrytým cieľom, alebo aspoň vítaným benefitom. Vo filme sa napokon obdobná situácia zopakuje ešte raz: vtedy, keď filmový štáb spolu s dvoma právnikmi - odovzdávajúcimi petíciu, vstúpi na pôdu automobilky a nechce ju opustiť ani po opakovaných výzvach, až zakročí ochranka. Opäť sa obávam, že smiešne akčné scény zákroku proti štábu sú vítaným teátrom ambicióznych filmárov. Argument režiséra, podľa ktorého vraj má právo sa na vrátnici fabriky protiprávne zdržiavať, keďže aj Hyundai neplní svoje memorandum, je smiešny a detinský.⁶

Lenže svet nie je čiernobiely nikde, ani pod Beskydami. Ani tam neplatí jednoznačne: Hyundai je zlý, poľnohospodári z Nošovíc sú dobrí a šľachetní. Nepochybujem o tom, že aj kórejská automobilka pri svojich záujmoch o maximálnu efektívnosť môže mať čo - to „za ušami“ (alebo aj hodne, len to treba objaviť a doložiť dobrými argumentami, nie domnienkami a hmlistými indíciami).

Obávam sa, že príliš veľa sa v tom diele obetovalo na oltár filmového úspechu. Paradoxne v protiklade s názvom filmu, ktorý ironizuje – a myslím, že celkom zaslúžene – barnumský reklamný slogan automobilky, ak nie všetko, tak rozhodne mnohé, až primnohé v tom filme slúži pre dobro autorov. Áno, úspech sa dostavil, a je to dobré pre autorov, producentov, distribútorov, festivaly... Lenže pre film samotný to až tak dobré byť nemusí. Ani pre divákov, ktorí zmysel dokumentárneho filmu nevidia len v zábave a neuspokojí ich zjednodušený obraz problémov súčasného sveta, založený na predpojatosti, tézach a názorových klišé. Hoc aj realizovaný invenčne, kreatívne a nepochybne s talentom.

Martin Škabraha formálnu stránku titulu priamo nerieši (neoceňuje ani nezavrhuje), ale to, čo oceňuje Bystřičan sa mu zdá málo, očakáva zrejme od filmu výraznejší racionálny prístup, alebo dokonca možno jednoznačnejší etický postoj:

„Já si myslím, že Klusák se přeci jen trochu skrývá, resp. že odmítá udělat jeden krok, který sice hrozí skončit až někde u té agitky, ale je potřebný. Zdá se mi, že v tom přístupu převažuje taková ta haškovská ironizace, která sice podkopává pozici mocných, ale nakonec bere moc i těm chudým, s kterýma se "vymrdává" a kteří jsou nakonec stejně k smíchu jako ten tiskový mluvčí. Ta programová antipatetičnost vede k nedostatku empatie.“

A na inom mieste Škabraha ešte dodáva:

“Dokumentarista nikdy není jen svědek, vždycky nějak intervenuje - a tady ta intervence měla být odvážnější. Na festivalu byla spousta amerických dokumentů o finanční krizi, které bohužel často bývají těmi mluvícími hlavami, ale mají jednu přednost - divákovi se vysvětlí kontext toho, co se děje. Klusák - a nejen on - zůstává u jakéhosi ironizujícího impresionismu, kde kontext je skrytý; dokumentuje svět bez hrdinů, ale tím ho spoluvytváří!“

Popri rešpekte k publicistike oceňujem totiž predovšetkým dokumenty, ktoré dokážu vystihnúť aj to, čo je ukryté hlbšie, vážim si a obdivujem filmy, ktoré odhalia aj na prvý pohľad neviditeľné zdroje, príčiny a motiváciu – ktoré spočívajú napríklad v osobnostných, psychologických, mentálnych, etických a hodnotových postojoch ľudí, protagonistov filmov, a ktorú racionálna, exaktná audiovizuálna publicistika, ozrejmujúca predovšetkým kauzálne súvislosti jednak nedokáže poskytnúť. K takýmto hľadiskám sa vo filme blíži napríklad zaujímavý a výstižný osobnostný profil hovorcu automobilky pána Vaněka. Ten človek okrem iného reprezentuje hodnotovú orientáciu sveta, ktorý zastupuje a pre ktorý pracuje a nepotrebujeme k tomu počuť žiadne fakty z jeho života, žiadne údaje, čísla.