Že v súvislosti s Vachkovými filmami by bolo o čom diskutovať, hovorí napríklad aj Kamil Fila vo svojej recenzii v Cinepure: "Možnost znovu tyto filmy „odemknout“ nabízí kniha Martina Švomy [...] Je však příznačné, že o Karlu Vachkovi nenapsal knihu někdo, kdo by mu kladl skutečně zkoumavé otázky a kdo by vůči němu nevystupoval jen v uctivě podřízené pozici. Švoma sice cituje i z různých článků, jež Vachkovy filmy hodnotí negativně, odmítavě nebo skepticky, ale tyto osamělé výkřiky přebíjí celkově oslavný tón."²

Nebanujme pritom za početnými novinovými recenziami, ktoré - pripusťme - môžu byť povrchnými súdmi a prvoplánovými hodnoteniami netrpezlivých žurnalistov (v tejto súvislosti sa v knihe často skloňuje najmä meno Mirky Spáčilovej, vzácne sa v ňom zhoduje viacero autorov príspevkov), ale nedocenená je napríklad aj skutočne podnetná úvaha Jiřího Cieslara Souboj s Vachkem , ktorá je poctivým hľadaním cesty k dielu a zaujímavou analýzou filmu Co dělat... Švoma svojho školitela Cieslara (monografia vychádza z pôvodnej diplomovej práce autora na Katedre filmových štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe) len skromne cituje, aj to tak trochu účelovo.³ V záverečnej Malej antológii reflexívnych textov tak dostávajú priestor takmer výlučne texty autorov síce rozdielne pristupujúcich k Vachkovej tvorbe, ale v konečnom dôsledku jednak unisono rezonujúcich v kladnom ponímaní Vachka ako filmového filozofa a básnika prekračujúceho tradičné atribúty a konvencie filmových druhov a žánrov. Keďže sú však tieto texty neraz apologetikou Vachka, reagujúcou na mnohé kritické výhrady iných, v antológii nezahrnutých autorov, kritici a polemici sú tak prítomní aspoň sprostredkovane a vnímavý a uvažujúci čitateľ nachádza inšpiráciu k vlastným polemickým úvahám aspoň takpovediac v druhom pláne zverejnených reflexívnych textov. To je však trochu málo, konfrontácia kvalitných textov z rozdielnych "táborov" by bola na stránkach knižky určite osožná.

Pomerne málo je v textoch skutočnej analýzy, tituly sú predovšetkým podrobne popísané (obsah, repliky) a potom už viac menej len prijímané, akceptované takmer bez výhrad, bez úvah, bez polemiky. Citujú sa pravda niektoré dobové ohlasy uvedených filmov, aj niektoré negatívne, ale to je väčšinou skoro všetko. Naznačené počiatočné pochybnosti autora monografie a rozpaky z nezrozumiteľnosti sa odrazu kdesi zázračne vytratili a jednoducho ich nahradila "nečekaně mnohovrstevnatá zkušenost", alebo podobne deklarovaná bezproblémová akceptácia, vyjadrená napríklad slovami: "složitá významová skladba vytváří z filmu rozsáhle provázaný celek". Tým sa žiaľ prakticky napĺňajú autorove "výhražné" slová z úvodnej kapitoly Setkáni s Vachkem: "začalo to do sebe samo pomaly zapadat".

Rozsiahly rozhovor s režisérom v samostatnej časti Setkání je nesporne zaujímavý, i keď je vedený zhruba štýlom, ktorý naznačil Fila, teda z akejsi "úctivej podriadenej pozície". Fila vo svojej recenzii dokonca navrhuje znenie konkrétnych otázok, ktoré podľa jeho názoru mali odznieť, respektíve navrhuje témy, ktoré mala monografia nadhodiť (teda nielen v rozhovore)⁶. Keďže ani text monografie ani rozhovor viaceré polemické témy súvisiace s tvorbou Karla Vachka priamo neprinášajú, podobne ako pri čítaní výberu textov autorov aj rozsiahly rozhovor Švomu s režisérom možno prijať nielen ako nesporne zaujímavý zdroj biografických a filmografických informácií, nielen ako rozsiahly textový priestor, v ktorom slobodne a suverénne sa pohybujúci Vachek (bez významnejších limitov zo strany svojho partnera v rozhovore) vyznáva svoje tvorivé a filozofické preferencie, ale aj ako text provokujúci otázky a postoje aspoň v samotnom čitateľovi. Na vyhraňovanie svojho postoja čitateľ v rozhovore nachádza indícií dostatok.

Kým niektorí z citovaných autorov dostanú v publikácii priestor pre úplné znenie svojich textov, prihlási sa so svojim pokusom o intrepretáciu napokon aj samotný autor monografie. Zdá sa, že v kapitole Estetický fakt? načítaných, citovaných a publikovaných autorov tak trochu sumarizuje, niekde ich trošku zjednodušuje, inokedy trošku uhladzuje (radikalizmus Kosíka). Všetko to by vôbec neprekážalo - i keď je výber autorov jednostranný, je naozaj podnetný. V monografii však predovšetkým chýba čosi ako opis cesty, po ktorej Martin Švoma prešiel od svojho počiatočného neporozumenia k výslednému obdivnému postoju. Nie preto, aby sa čitateľ vyžíval v prípadných zakopnutiach tejto púte, ale aby z jej poučení čosi od autora dostal, aby sa prípadne mohol sám poučiť. Na rozdiel od svojho školiteľa, ktorý k čiastočnej akceptácii a pochopeniu diela Karla Vachka dospel postupne a so svojou strastiplnou cestou poznania sa v už spomínanej stati Souboj s Vachkem nesebecky delí so svojim čitateľom, Švoma sa jednoducho odrazu ocitol v akomsi bližšie nedefinovanom zlome, od ktorého mu je všetko jasné. Pripomína to čosi ako prijatie viery, o ktorej sa nediskutuje, človek verí alebo neverí. A Švoma tak potom pripomína trochu osvieteného apoštola, ktorý sčasti citovanými slovami, sčasti svojimi vlastnými šíri evanjelium o konkrétnom diele a jeho autorovi. Lenže to je dosť vzdialené zmysluplnému písaniu o filme. Pravda, čosi ako alibi k tomu dostáva autor hneď v úvode knihy aj od svojho editora: "Oč méně je Karel Vachek "typickým filmařem" své doby, o to méně se mu daří vést dialog s "typickým recenzentem", což ale platí i naopak. Proto mezi autory reflektujícími jeho dílo najdeme více filozofů, historiků, básníků nebo filmových teoretiků."⁷