Vítejte v KLDR!
Pútavé dovolenkové video z exkluzívnej destinácie
Európu obchádza strašidlo komunizmu, napísali v úvode Manifestu Komunistickej strany v polovici 19. storočia Marx a Engels. To bolo ešte v časoch, keď sa komunistický koncept o ideálnom svete len utváral, keď sa rodili a formulovali tézy o triedne rozdelenej spoločnosti. Dejiny ľudstva v tom pohľade charakterizuje antagonizmus tried, a pri zúčtovaní s kapitalizmom a s jej panujúcou triedou – buržoáziou je vraj nevyhnutná diktatúra proletariátu...1
Na konci prvej dekády dvadsiateho prvého storočia, po dvadsaťročí od pádu európskych komunistických režimov, sa do jednej z posledných krajín, oddaných ešte spoločenskej vízii, inšpirovanej pôvodne Marxovou ideológiou (a pravdaže následne obohatenou a „vylepšenou“ o myšlienky ďalších geniálnych mysliteľov a vodcov) vybrali českí dokumentaristi. Do Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, v rámci akéhosi zvláštneho zájazdu cestuje skupinka turistov zo slobodného sveta, z ktorých mnohí (zdá sa, že väčšina) majú ešte v pamäti vlastnú životnú skúsenosť s československým totalitným režimom.
Viacerí bodrí českí turisti sú vybavení fotoaparátmi i malými videokamerami (akože inak, bez nich turista nie je turistom), hoci titulok filmu nás informuje, že mobilné telefóny, teleobjektívy s dlhšou ohniskovou vzdialenosťou ako 150 mm a videokamery sú v krajine zakázané. Ale myslené sú zrejme veľké profesionálne kamery, pretože Česi so svojimi handycamami počas zájazdu veselo nakrúcajú všetko, čo sa im v ohraničenom rádiuse kontrolovanej a stráženej turistickej skupiny podarí nakrútiť. No a z miniaturizácie techniky ťažia i českí filmoví tvorcovia, kameramanka a režisérka Linda Jablonská a kameraman David Cysař s nenápadnými kamkordérmi nakrúcajú z priebehu návštevy Severnej Kórei svoju takmer hodinovú filmovú reportáž.
Dokument od HBO
Ten film pomerne dlho obchádzal dosť hlasný chýr v médiách. Mašinéria marketingu tým filmom úspešne „strašila“, napokon spoluproducentom nebol len tak hocikto, ale profesionáli z HBO. Kým sa teda titul koncom januára 2011 objavil vo vysielaní Českej televízie, absolvoval najprv niekoľko významných festivalov (dokument sa napríklad prebojoval do užšieho výberu sekcie La Semaine de la Critique filmového festivalu v Cannes, pravda, do finále sa už nedostal. A získal tiež nomináciu na Českého leva v kategórii dokumentov za rok 2009), hral sa v kinách a pochopiteľne premiérovo ho vo vysielaní uviedol najprv televízny kanál HBO.
„Tohle není televize, tohle je HBO!“, tak znel reklamný slogan kampane v časoch masívneho zavádzania káblových televíznych rozvodov do domácností niekedy okolo roku 2000. V kampani, ktorá chcela televíznych divákov presvedčiť, že popri ponuke desiatok staníc v kábli by si mali navyše predplatiť aj kanál prinášajúci exkluzívnu programovú ponuku – najnovšie, v iných televíziách ešte nehrané filmy zo svetovej produkcie, predovšetkým pravda americkej. Kanál však filmy občas aj sám produkuje. Stál napríklad aj pri zrode niekoľkých dokumentárnych titulov, nakrúcaných v krajinách bývalého sovietskeho bloku. Okrem exkluzivity prvého televízneho uvedenia filmov sa v HBO nepochybne kalkuluje aj s exkluzivitou tematickou. A tak HBO Polska si k spolupráci prizýva režiséra Marcina Koszałku, kontroverzné prijatie jeho starších titulov (Takiego pięknego syna urodziłam, Do bólu...) sú zrejme dobrým odporúčaním. Je prehnané sa domnievať, že Koszałkov film v HBO Smrť s ľudskou tvárou, trochu manieristická observácia prevádzky krematória, vznikala s ambíciami o provokatívne svedectvo z tabuizovanej oblasti? (predpoklady sa veľmi nenaplnili, zdĺhavý film je pomerne nudný). Podobne slovenský dokumentarista Peter Begányi, ktorý určité rozpory vyvolal svojím školským filmom Pornoromantik, dostal od HBO príležitosť nakrúcať potenciálne „lechtivú“ tému: porevolučné skúsenosti s pornobiznisom na Slovensku vo filme Erotic Nation.
Z dostupných prameňov vyplýva,2 že HBO pôvodným iniciátorom zámeru nakrúcať v Severnej Kórei nebola, že ako koprodukčný partner do projektu vstúpila až neskôr, možno až vtedy, keď sa už odvážni filmári vrátili s nakrúteným materiálom. Možno sa kompetentným zdalo, že v denných prácach je ukrytý potenciál na poodhalenie „pravdy“ o živote v jednej z posledných ortodoxných komunistických krajín, a že to bude dostatočne „pikantné“, aby to ku kanálu, čo nie je televíziou prilákalo dostatočnú masu divákov.3 Z vyjadrení tvorcov v spomínaných zdrojoch však vyplýva aj iná motivácia: priebeh zájazdu mal prezradiť aj čosi o jeho českých účastníkoch, čo by mohlo mať všeobecnejšiu platnosť, čo by vypovedalo o mentálnej a morálnej kondícii českej spoločnosti, žijúcej už dve desaťročia v „kapitalistickej“ slobode. Nech už je to s pôvodnými dramaturgickými predpokladmi akokoľvek, nech sú také či onaké, položme si otázku, ako sa naplnili? Nie veľmi...
Jeden z účastníkov zájazdu si pri ubytovaní v apartmánoch kdesi na kórejskom vidieku všimol, že pod kobercom, zrejme ako nejaká izolácia, sú rozložené papiere. Prekvapilo ho, že to boli listy školských zošitov. Na svoj „objav“ prišiel turista celkom náhodne, možno že z obyčajnej zvedavosti jednoducho zodvihol roh koberca, čo následne predviedol aj pred kamerou, vraviac: „Musíme zvedat tu slupku korejskou...“ Ktovie, o čom vlastne mal svedčiť nález tých zošitov (o čo sú prekvapivejšie, ako povedzme „klasické“ izolačné noviny?) Ale pokiaľ ide o preniknutie pod „slupku“ kórejského života, možno povedať, že sa to dokumentom Vítejte v KLDR! žiaľ skoro vôbec nepodarilo. Treba uznať, že by to bol malý zázrak, keďže skôr ako o delikátnu šupku nejakého šťavnatého ovocia sa v prípade kórejského režimu jedná skôr o hrubú kožu nebezpečného nosorožca...
Povrchnosť nie celkom nevyhnutná
Ten film je nakrútený a zostavený (zostrihaný) zručne, s talentom. Hlbší a skúmavý, teda nepredpojatý záujem o veci spoločenské, pozorovací talent, operatívnosť pri nakrúcaní a dramaturgické cítenie pri zostavovaní nakrúteného materiálu do zmysluplného a pôsobivého dokumentu preukázala autorka už pri svojom debute Kupředu levá, kupředu pravá, a svoj filmársky talent pripomenula tiež pri režijnej supervízii projektu dokumentaristickej dielne ľudí s mentálnym handicapom Pozemštané, koho budete volit?
Lenže zámer filmu Vítejte v KLDR!, nech už bol akýkoľvek, sa jednoducho nepodaril. Výsledkom autorskej snahy je síce talentovaná reportáž, ale žiaľ dosť povrchná. Takmer hodinu sledujeme totiž čosi, čo nie je veľmi viac ako popisné turistické home video zo zájazdu v exkluzívnej destinácii, ktoré nakrútili profesionáli, pravdaže so všetkými svojimi zručnosťami. Sú nepochybne na ploche filmu rozptýlené aj niektoré fragmenty kórejskej skutočnosti, ako aj náčrty skupinového portrétu účastníkov zájazdu, ale jedno i druhé viacmenej len kĺže po povrchu. Že sa režimu nepodarilo dostať sa pod kožu je napokon celkom pochopiteľné a nevyčítal by som im to ani v najmenšom, keby ten film namiesto toho priniesol teda čosi iné, niečo čo má hlbší zmysel, kvôli čomu sa oplatí investovať do realizácie projektu, kvôli čomu stojí za to možno trochu riskovať.4
Mohol by to byť napríklad podnetný vhľad aspoň pod „slupku“ účastníkov zájazdu. Napokon ambície tohto druhu autorka spomína vo viacerých rozhovoroch v médiách, ale vo filme samotnom je toho poskromne. O motiváciách, o sociálnom a psychologickom zázemí českých turistov sa z filmu dozvedáme pomerne málo. Kto sú vlastne tí bodrí českí cestovatelia, aká je ich motivácia navštíviť Kóreu, prečo sa tam vybrali? Nedozvieme sa skoro nič (že medzi účastníkmi bol bagrista i právnička sa dozvedáme až z informácií na internetovej stránke filmu). Nevieme nič ani o cestovnej kancelárii, ktorá zájazd do kurióznej destinácie poriada, veľkou neznámou je aj český vedúci zájazdu. Prečo? Trochu viac sa dozvieme možno o tom, ako účastníci prežívajú okolnosti zájazdu.
Zrejme práve niekde tu, v zložitom komponovaní výstižného portrétu skupiny či zvolených jednotlivcov, portrétu, ktorý by nebol len narýchlo načrtnutou skicou či zosmiešňujúcou karikatúrou, ale kritickou a zároveň empatickou charakterizáciou (možno s metaforickým presahom), je ukrytá najväčšia šanca na zmysel toho celého filmového podniku. Tu sa zrejme ukrýva možný zmysel účasti filmárov na zájazde, na ktorom vás síce strážia na každom kroku, aby ste s navštívenou krajinou a jej skutočnosťou nemohli mať autentický kontakt, ale filmársky nápaditý pohľad na účastníkov a ich autentická reflexia okolností a priebehu zájazdu nespadá už do možností absolútneho dohľadu domácich strážcov a sprievodcov, vymyká sa ich kontrole.
Nemožno pravda celkom tvrdiť, že by tieto motívy film neobsahoval vôbec, určite v niektorých sekvenciách obsiahnuté sú, pripomeňme si len niektoré: vzájomná výmena dojmov zo zájazdu v skupine, ktorá sa stretáva na hotelovej izbe pri kalíškoch slivovice, alebo scéna pri pomníku vodcu (s povinným klaňaním), či pri návšteve pionierskeho vystúpenia v divadle a v ďalších. Lenže v záujme o citové a rozumové pochody svojich rodákov počas pobytu v Kórei sú tvorcovia pomerne zdržanliví, až na pár výnimiek je to všetko tak trochu nemastné – neslané. Ťažko posúdiť, či je to dôsledok prebytku empatie tvorcov k svojim cestovateľským kolegom, alebo či je to dôsledok akejsi dramaturgickej schizofrenie, v rámci ktorej sa tvorcovia aj za daných podmienok zo severokórejskej skutočnosti snažia jednak čo – to zachytiť a nedokážu sa tak sústrediť na vlastné rady.
Zaujímavá je mimochodom tiež skutočnosť, že ani nenormálne okolnosti priebehu zájazdu, kde sú účastníci pod neustálym dohľadom kórejských dozorcov, kde nie je povolený akýkoľvek individuálny počin, vzdialenie sa od skupiny, pokus o kontakt s obyvateľstvom či čosi podobné, nič z toho nie je vo filme cítiť nejako výrazne, nič z toho nepôsobí obzvlášť prekvapivo, hrozivo. „Koncentráčnícku“ atmosféru zájazdu, z ktorej vraj mala režisérka následne 14 dní depresie, z filmu jednoducho akosi necítiť. Žeby bol pes zakopaný tam, že aj „slobodné“ turistické zájazdy sú vlastne vo svojej podstate v čomsi podobné? Veď aj v severnej Afrike vám ukazujú pyramídy a nie chudobný vidiek a režim dňa v turistických strediskách tak isto neponúka veľa príležitostí na kontakt so skutočnosťou týchto krajín, so skutočnými životnými podmienkami domorodcov.
Poznanie
Isté poznanie však film jednak prináša. Čosi vidíme z modernej architektúry miest, mihnú sa obrábané polia na vidieku, viackrát sme svedkami uctievania kultu Kim Ir-sena – napríklad pri nácviku speváckeho zboru na počesť vodcu, či pri kladení kytice kvetov k jeho pomníku, alebo sa o oddanosti súčasnému vodcovi presviedčame z množstva portrétov Kim Čong-ila, rozvešaných na uliciach. Uvedomíme si tiež nezvykle nízku intenzitu automobilovej dopravy na širokých cestách a uliciach, alebo nás zaujmú revolučné symboly v podobe kamenných či bronzových monumentov, niekedy doplnených kurióznou ilumináciou. A zhliadneme, pravda z relatívneho odstupu, skôr akoby úchytkom aj tamojších prostých ľudí – na ulici, keď práve kvôli zájazdu českých turistov neuzatvoria chodník na tej strane, kde sa ich autobus pristavil. Do tvárí mladých ľudí máme šancu sa aspoň na chvíľu zahľadieť pri návšteve knižnice, Kórejci dokonca účastníkom zájazdu stihnú dychtivo položiť aj svoje otázky – predovšetkým, ako sa im páči kórejské počasie a aký dojem na návštevníkov urobil Pchjongjang. To sú tie lepšie miesta filmu, kde aj krátke zachytené okamihy majú svoju výpovednú hodnotu.
A určitým prínosom sú jednak aj niektoré „skice“ účastníkov zájazdu. Aj keď neraz zostávajú niekde na pol ceste. Napríklad: po večeri s opekanými morskými mušľami a po následnej karaoke show prichádza triezve ráno. Účastník zájazdu, čo má ten nezameniteľný francúzsky prízvuk je hore na nohách ako prvý, vdychujúc ranné dúšky čerstvého vzduchu sa sužovaný výčitkami svedomia zdôveruje so svojimi pocitmi kamere. Francúz sa domnieva, že za vegetáciou, obkolesujúcou ubytovanie účastníkov zájazdu trpia ľudia. „Tam je mesto, odtiaľ je počuť všetko, krik detí... Tam asi umierajú hladom a my tu spíme ako debili v luxusnom hoteli a všetci sú spokojní, žerú a pijú a pritom 100 metrov odtiaľto ľudia nemajú čo žrať. Oni zbierajú trávu a my tu... to je obscénne. Nechápem, prečo sa ostatní necítia ako ja, ja sa cítim fakt zle...“
Zájazd, s ktorým v roku 2008 cestovali do Severnej Kórei filmári, bol vraj len druhou českou turistickou návštevou krajiny od roku 1989. Napriek obmedzeniam slobodného pohybu mali dokumentaristi jednak šťastie: všetci účastníci mohli v daných limitoch fotografovať i filmovať. Švédskej skupine to podľa slov autorky predtým dovolené nebolo, nemohli nakrúcať ani z okien autobusu. No Česi krútili „ostošest“ všade, kde to len šlo. Nielen v autobuse, aj na ulici, pri pamätníkoch, v knižnici, vo vojenskom múzeu, v demilitarizovanej zóne. Zaujímavý a poučný je prípad poľského filmu Defilada režiséra Andrzeja Fidyka. V roku 1989, keď bol v Poľsku režim jednej strany už na spadnutie (prvé viacmenej slobodné, pluralitné voľby boli logickým vyústením vnútropolitického vývoja a na jar v osemdesiatom deviatom prakticky hotovou vecou) a keď to zrejme v kórejskom Pchjongjangu ešte nedokázali realisticky vyhodnotiť (či pochopiť), dostal sa filmový štáb dokumentaristov z Poľska na oslavy 40. výročia severokórejského režimu. Poľskí filmári s kreditom úplnej dôvery súdružskej návštevy zo spriatelenej krajiny niekoľko dní nakrúcali priebeh opulentných osláv so všetkou jej zvrhlou pompou. Skutočné pomery života za fasádou režimu pochopiteľne nemali možnosť filmovať. A tak sa tvorivou stratégiou stali dané "pravidlá hry". Poliaci nakrúcali všetko to, čo im kórejskí súdruhovia ponúkli, doporučili. A urobili to takpovediac doslovne. Všetko, čo dve kamery v priebehu niekoľkých dní z priebehu slávností, ale aj zo života školskej mládeže, vidiečanov a v neposlednom rade tiež z priestorov Prezidentského paláca i z Múzea darov zaznamenali, bolo samo o sebe výstižným svedectvom o povahe režimu. Režisér už nepotreboval materiál dopĺňať žiadnym autorským, hodnotiacim komentárom, použil výlučne autentické výpovede Kórejčanov, ako aj pôvodné citácie zo severokórejských novinových či knižných textov. Zaujímavou pointou je skutočnosť, že samotní Kórejčania hotový film hodnotili vysoko pozitívne...
Nič pravda nenasvedčuje tomu, že by v bezprostrednej blízkosti „turistického blahobytu“ umierali ľudia od hladu. Reakcia Francúza je teda skôr zaujímavým prejavom jeho vnútra, jeho spontánne prebudeného svedomia. Alebo aj výstižným príkladom toho, ako vznikajú mýty tam, kde nemáme príležitosť skutočnosť spoľahlivo poznávať. Lenže tvorcovia to takto nevnímajú. Neskúmajú vo filme témy, ktoré situácia ponúka: ako je to teda s tým svedomím, aké boli vlastne motivácie Francúza zúčastniť sa tohto zájazdu, aké boli očakávania, keď teraz vyvolávajú predmetnú reakciu? A ako sa vlastne orientovať a nepodliehať fámam, mylným predstavám a mýtom v situácii, keď je informácii nedostatok, keď sú odopierané?. Tvorcovia „pointujú“ Francúza trochu nešťastne: informatívnym, „objektívnym“ titulkom suplujú to, čo sa im nepodarilo (a nemohlo podariť) nakrútiť, textovou informáciou nás oboznamujú so situáciou v krajine, kde vládne nedostatok potravín a hladomor. Isteže, je všeobecne známe, že Kórea zápasí s nedostatkom potravín a niet veľa dôvodov nedôverovať správam o tom, že totalitný režim je neschopný zabezpečiť dostatok výroby a distribúcie potravín.5 Lenže tieto poznatky v prednesenej kvalite možno pohodlne získať aj v teple domova, napríklad z internetu.
Podobnú hodnotu má informácia napríklad aj vtedy, keď nás titulok v záverečnej časti filmu (pri lúčení sa so sprievodkyňou Kim) v náväznosti na poznámky turistov o neslobodnom kórejskom režime „informuje“:
„V zemi je pravděpodobně několik desítek koncentračních táborů, kde za nelidských podmínek přežívá asi 200 000 lidí. Včetně dětí. Podmínky v nich připomínají obdobné tábory zřízené nacisty.“
Nemáme opäť žiadne ilúzie o kórejskom režime, lenže kvôli textovej informácii sformulovanej v titulku filmu, navyše len v kvalite domnienky, odvážni filmári naozaj nemuseli riskovať prostriedky, zdravie a svoju slobodu a cestovať do odľahlej, „exkluzívnej“ destinácie.
Je prirodzené, že ani pri poctivom prístupe sa nie vždy a nie všetko podarí. V zámeroch projektu o Severnej Kórei sa niektoré veci objektívne nemohli podariť a muselo to byť zrejmé už pred vycestovaním, pred nakrúcaním. V niečom ten projekt jednak úspešnejší byť mohol (skúmavý pohľad do „vlastných radov“), no nevyšlo to celkom. Napokon, nestalo sa tak v dokumente po prvý krát ani naposledy a nebola by to ani žiadna veľká tragédia. To, čo navádza jednak k trochu prísnejšiemu pohľadu na titul v hodnotení je jeho neúmerna dĺžka (v pomere k prínosu a k spomínanému poznaniu) a najmä marketingový humbug okolo distribúcie filmu. Pretože bol prísľubom toho, čo sa nenaplnilo. Preto to sklamanie... Čo sa dá robiť, slobodný svet dnes obchádza strašidlo marketingu...
| Vítejte v KLDR! | |
| ČR, 2009, 72 min | |
| Turistické kamery | Ondřej Čech, Jiří Herejk |
| Kamera | Davis Cysař, Linda Jablonská |
| Strih | Jakub Voves, Evženie Brabcová |
| námet a réžia | Linda Jablonská |
- Manifest prvýkrát vyšiel v Londýne 21. februára roku 1848. Karl Marx a Friedrich Engels ho napísali ako program Zväzu komunistov. So skúsenosťami s dobovými sociálnymi pnutiami a pod dojmami pohybov a nepokojov v ranokapitalistickej epoche spísali v útlej brožúrke pre európsku robotnícku triedu čosi ako návod na to, čo robiť, ako sa organizovať, ako viesť triedny boj, na ktorého víťaznom konci očakáva ľudstvo šťastná komunistická budúcnosť. Dejinný vývoj nás pravdaže presvedčil, že obavy z radikálnych revolučných myšlienok už v časoch ich zrodu nemuseli byť len smiešnym meštiackym strachom, ale že boli žiaľ aj viac než opodstatnené. Milióny obetí totalitných komunistických režimov v rôznych krajinách sveta v priebehu dvadsiateho storočia sú toho dostatočným dôkazom.
- <a href="http://www.vitejtevkldr.cz/">Oficiálna stránka filmu</a>
- V marketingovom distribučnom „zosilňovači“ sa napríklad kladie až nápadne veľký dôraz na to, čo všetko v Kórei nie je dovolené: mobilné telefóny, videokamery...
- Z informácií zo stránky filmu, ako aj z viacerých rozhovorov autorky vyplýva, že sa na počiatku do projektu pustili za vlastné, napriek riziku krachu celého projektu. Tvorcovia totiž nemali istotu, že im nebude nakrúcanie striktne zabránené, respektíve že nakrútený materiál nebude zabavený. Tieto okolnosti svedčia síce v prospech tvorcov a môžu pôsobiť v PR kampani filmu, ale na výslednú podobu samotného diela významný vplyv nemajú
- Veď vlastnú skúsenosť s neschopnosťou centrálne a direktívne riadeného hospodárstva máme mnohí ešte v pamäti. Našťastie sa u nás to zaobišlo bez extrémnych dôsledkov, bez hladomoru...