Vraj je to jediný poľský ozajstný cinéma – vérité. Nepísané pravidlá progresívnej dokumentaristickej metódy raných šesťdesiatych rokov napĺňa ten titul v každom prípade „vzorne“: reportážna kamera operatívne zaznamenávajúca bezprostredný život, nerežírované dianie, anketa - v sychrónnych výpovediach spontánne odpovedajú respondenti... Navonok prostá reportáž zo zaujímavej udalosti: z Ameriky na palube zaoceánskej lode Bathory prichádzajú na svoju prvú návštevu Poľska príslušníci predvojnovej generácie emigrantov (prípadne aj so svojimi potomkami). Píše sa rok 1963. Reportér (mimo obraz) sa prevažne starších ľudí pýta na ich očakávania. Mnohí opustili vlasť ešte v detskom veku, niektorí sa už narodili v Amerike. Ale všetci si zachovali materinský jazyk (s viac či menej americkým akcentom) a sú plní optimizmu. Sú vzrušení, dojatí, nervózni, ale aj odovzdaní osudu. Niekto to v staronovej vlasti chce len vyskúšať, vraví, že zostane päť rokov. Potom sa uvidí. Verí, že ho poľskí príbuzní spoznajú a že s nimi dokáže dobre vychádzať. Iní prišli už skalopevne rozhodnutí svoj život dožiť v Poľsku. „Vraciam sa domov ako starý slon, ktorý cíti svoj koniec a líha si do svojho hniezda“ vraví s dojatím starček.

Kamera i mikrofón sa sústredí predovšetkým na príchodzích Američanov. Tí sú zaujímaví, ba priam exotickí. Tí sú v očiach domorodcov stelesnením úspechu, napĺňania amerického sna. Vo filme však sledujeme aj príbuzných, čakajúcich na móle v gdyňskom prístave. Už na prvý pohľad je zrejmý rozdiel oboch skupín Poliakov - predovšetkým v oblečení, ale možno aj vo výrazoch tvárí. „Amerikáni“ sú poobliekaní podľa dobovej módy – muži majú sako a viazanku, na hlave klobúk, väčšinou slamáčik. Ženy sa predvádzajú v módnych klobúčikoch, ovešané sú náušnicami a šperkami. Ženy na pevnine si hlavu pokrývajú zväčša obyčajnou šatkou.

K slovu sa vo filme starousadlíci nedostanú, reportér im otázky nekladie. Ale načo zbytočných slov, a vlastne, čo sa ich opýtať? Každému je v „ľudovom“ Poľsku jasné, že otvorene o živote v „šťastnej“ krajine neradno hovoriť (okrem iného sú spomienky na päťdesiate roky ešte stále veľmi živé)... Americkí Poliaci nemajú problémy s rozprávaním pred kamerou, sú otvorení, ochotne sa zdôverujú so svojimi nádejami, pocitmi. Divák po chvíli príde na to, že sa odlišujú nielen oblečením, pokrývkou hlavy, tvarom okuliarí. Sú predovšetkým slobodní.

V prístavnej hale sa vyvolávač s megafónom v ruke snaží spájať príbuzných. Vyvoláva mená návštevníkov a domorodcov, ktorí by sa mali stretnúť. A ktorí sa niekedy ani nepoznajú, lebo sa naposledy videli ešte v detstve, alebo vôbec nie. Muž s ampliónom kričí: „pán Chumnicky čaká na pána Starucha!“ Dvaja muži sa napokon po chvíli stretnú. Pán v konfekčnom obleku s klobúčikom sa objíma s domorodcom v baretke. Nie je to ani banálne, ani sentimentálne, je to silné. Takýchto chvíľ zachytáva film niekoľko.