Súťaž dokumentárnych filmov Cinematiku bola asi ťažká, lebo určiť víťaza vôbec nemuselo byť jednoduché. Paradoxne preto, lebo súťažili len štyri tituly. A preto, že boli vzájomne naozaj ťažko porovnateľné. Veď skúste porovnať Príbehy tatranských štítov Pavla Barabáša - sčasti inscenovaný dokument z Tatier, ktorý si zakladá na pôsobivosti a technickej dokonalosti monumentálnych obrazov - so surovým a neučesaným výrazom investigatívneho autorského pátrania neúnavnej dokumentárnej reportérky Zuzany Piussi v jej apelatívnom skúmaní stavu slovenskej justície (vo filme Nemoc tretej moci). Zvíťazili napokon dva iné, podobne ťažko porovnateľné tituly. Hlavnú cenu Film Europe Award si odniesla dokumentárna hra Zvonky šťastia Mareka Šulíka a Jany Bučka, Cenu primátora Piešťan získalo dokumentárne roadmovie Pauly Siskovej Myslím, že sa nevrátim.

Zmienky o prvej doloženej púti do Santiaga de Compostela pochádzajú vraj už z desiateho storočia a prvý manuál pútnikov vznikol v 12. storočí. Popularita novodobých peších či bicyklových výprav začína narastať najmä v posledných dvoch dekádach minulého storočia, keďže v roku 1993 bola svätojakubská cesta zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Niet divu, že osudy tisícok pútnikov, ročne brázdiacich alternatívne trasy francúzskym a španielskym vidiekom - a to v rôznych ročných obdobiach, sú príťažlivými námetmi aj pre filmárov. Umelecký riaditeľ Cinematiku Vladimír Štric v niektorom z festivalových rozhovorov k dokumentu Pauly Siskovej povedal, že videl už štyri filmy o putovaní do Santiaga de Compostela, ale že tento je najlepší.

Skupinka štyroch dievčat, či skôr mladých žien, sa vydáva na cestu do Santiaga a potom ešte kúsok – až k vlnám oceána. Rozhodli sa pre púť v zime. A prečo vlastne idú? Hovoria o svojich osobných motívoch, no tie – ako to už v živote býva – nie sú celkom jasné a jednoznačné. Určitá motivácia akiste vychádza aj z náboženského zázemia či aspoň z transcendentálnych dimenzií životov pútničok, ale nemusia byť rozhodujúce v prípade všetkých štyroch účastníčok. Presné pomenovanie motivácie mladých žien napokon ani tak veľmi vo filme nechýba.

Väčším problémom je skôr to, že dokument neprináša nejaké zreteľnejšie a hlbšie posolstvo, že napriek všetkým možným reportážne zaznamenaným chvíľam a okamihom, a napriek následnému montážovému fortielu zostáva dielo tak trochu na povrchu. Osemdesiat minútová projekcia dokumentu je niekedy celkom príjemným a zaujímavým zážitkom, inokedy však vzhľadom k obtiažnej čitateľnosti – sťažená je identifikácia času, priestoru, motívov a vzťahov - trochu unavuje. Ale najmä akoby z toho celého chýbalo nejaké hlbšie resumé. V konečnom dôsledku sme totiž svedkami pestrého road movie štyroch dievčat, mladých žien, ktoré všeličo na pešej púti postretne, kdekoho stretnú, posedia si spolu i pokecajú si trochu... Tak ako to už na cestách býva.

Tvorcom sa jednoducho nepodarilo odpútať sa od osobnej roviny prežívania putovania. Zážitky z cesty a všetko to, čomu rozumeli dievčatá, nemusí nutne porozumieť divák. Niektoré dojmy, vzťahy, zážitky, emócie sú filmom ťažko prenositeľné, s tým treba počítať. Len jeden príklad za všetky – telefonátom cez mobil sa v priebehu cesty režisérka Paula dozvie, že doma na Slovensku z noci na ráno umrel Peter. Sledujeme jej bezprostrednú reakciu, zdesenie. Ale my Petra nepoznáme, bez vysvetlenia akýchkoľvek bližších súvislostí zostáva spomínaný moment pre diváka, prirodzene nezainteresovaného v zložitých súvislostiach života režisérky, len marginálnou epizódkou. Ak sa už režisérka rozhodla začleniť úmrtie Petra do príbehu svojho filmu a podeliť sa so smutným faktom s divákmi (opciou bolo i celkom rezignovať z tohto motívu, ak je priveľmi osobný), potom by si diváci možno zaslúžili explikáciu niektorých súvislostí. Kto to bol Peter, prečo je jeho odchod prekvapivý, bolestný... Možno by tak dostala šancu i dokumentárna metafora (a možno by to nebolo klišé...): o kolobehu ľudských stretávaní a lúčení na našich cestách životom...

„Mrazivý pohľad do útrob ´čiernych dier´ slovenskej justície. Politický dokumentárny film o formách moci a stave práva na Slovensku.“ Toľko sľubuje noticka filmu Nemoc tretej moci na stránke festivalu. Koľko z toho sa vo filme podarilo splniť?

K stave súdnictva pristupuje autorka v podstate investigatívne. Spolu so svojou kamerou mapuje a skúma atmosféru justície, pýta sa na názory niektorých relevantných aktérov (sudcov, analytikov, novinárov), sleduje vývoj zopár prípadov. Zo zaznamenaných faktov, z viacerých indícií, ale aj z konkrétnych informácií a vyjadrení vyplýva, že stav súdnictva je zlý až alarmujúci. To diváka dokumentu Zuzany Piussi však až tak neprekvapuje, už dlhšiu dobu o tom predsa „po kvapkách“ informujú viaceré médiá – pravda neraz v závislosti od svojej nezávislosti, ale jednak. Nuž a na ploche 52 minútového dokumentu sa mnohé fakty, kauzy, alebo hoci aj len indície prezentujú a rekapitulujú koncentrovane, a tak majú väčšiu šancu zapôsobiť na diváka. Vo filme Piussi je to všetko obohatené ešte o angažovaný autorský postoj. Apelatívny tón filmu posilujú aj viacerí respondenti, napríklad Zuzana Wienk z občianskeho združenia Aliancie Fair-play, ale aj iní.

Tu niekde však film Nemoc tretej moci naráža na svoje limity. Lebo poodhalí síce hĺbku rozporov v súdnictve, no na exaktné, vecné a dôsledné rozmotanie problematiky, racionálne vysvetlenie jednotlivých príbehov a káuz, čiže na dôslednú a kvalitnú investigatívu ten film jednak nemá dostatok dychu. Prináša síce slušné množstvo rozumných dôvodov aj argumentov, potvrdzujúcich rozklad v justícii, no to – zdá sa – nestačí. Ten film neprináša totiž dostatok silných, jednoznačných dôkazov.

Myslím si, že tuším, prečo sa do exaktného rozmotávania súvislostí, dôsledného popisu príčin, objektívneho vyhodnotenia následkov a dôsledkov autorka nepúšťa. Nie je to totiž vôbec ľahké. Je to mimoriadne náročná úloha, predpokladajúca profesionálne kompetencie v predmetnej oblasti. Občianska angažovanosť a zápal, akokoľvek úprimný, nemusia stačiť. Pravda aj v prípade vecného, profesionálneho investigatívneho prístupu zostáva otázne, či je takáto zložitá problematika vďačnou témou pre dokumentárny film. Myslím, že nie je. Nanajvýš pre televíznu publicistiku, ale peripetie, ktoré generuje naša justícia, sa i tak asi najlepšie presvetľujú v investigatívnych formátoch písanej žurnalistiky.

Existuje však ešte jedna možnosť prístupu k problematike, z ktorej sa čo-to dostalo aj tentokrát do dokumentu Zuzany Piussi. Ide o filmársky podmanivý, výsostne dokumentaristický obraz mentálnej a kultúrnej úrovne predmetnej society. Ten vzniká vtedy, keď sa filmárom podarí zachytiť výstižné momenty a situácie, ktoré prezradia mnohé o hlbších ľudských zdrojoch a súvislostiach nejedného problému. Čosi podobné, ako sa autorke v minulosti už niekoľkokrát podarilo, napríklad vo výstižných záznamoch činnosti policajnej jednotky rýchleho nasadenia v školskom dokumente Výmet, či čiastočne aj pri rozkrývaní marazmu filmárskej obce v dokumente Koliba. Pomocou overeného tvorivého prístupu sa to čiastočne darí aj tentoraz, škoda, že len okrajovo (vzhľadom na prevahu nedôslednej investigatívy). Insitný, predstierane naivný záujem autorky v kontakte s niektorými protagonistami neraz úspešne strháva masky aj tých najodolnejších (napríklad v rozhovore s predsedom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Štefanom Harabinom, či v rozhovore so samoľúbym navrhovateľom disciplinárneho konania).

Autorka akoby sa nevedela rozhodnúť pre jednu tvorivú stratégiu, a tak je v tom filme trošku zo všetkého: aj trochu investigatívy, aj trochu náčtru mentálnej kondície našej justície, aj čosi z faktov a argumentov, aj mnoho indícií a dohadov, či len atmosféry... Jednoznačnejší tvar a zásadná tvorivá stratégia v tom filme však chýba. A surovosť snímania, hraničiaca neraz až s technickou nespôsobilosťou záznamu, je tentokrát neprijateľná. Nie je zdôvodniteľná či vyvážená nejakým významným prínosom.