Z archívu festivalu sa dozvedám, že v jednej z dvoch súťažných kategórií – konkrétne v súťaži domácich dokumentov Cinematik.doc - vyhral pred rokom film Eriky Hníkovej Nesvadbov (vzhľadom na slovenský koprodukčný vklad sa primárne český titul považuje aj za náš - slovenský). Nuž, ťažko sa k tomu po roku vyjadriť, nepodarilo sa mi zistiť, ktoré tituly s Hníkovej kontroverzným filmom súťažili.

Čo bolo, bolo... Tento rok ma prekvapili najmä dve veci. Po prvé: iba štyri súťažné slovenské dokumenty. A po druhé: veľmi dobrá divácka účasť a záujem o pestrý (aj nesúťažný) program dokumentárnych filmov. Ten obsahoval aj zopár zahraničných titulov, zamerajme sa však teraz najmä na domácu produkciu.

Keď sa to tak vezme, asi to nie je to s produkciou slovenských dokumentárnych filmov v súčasnosti také márne, akoby sa možno niekomu na prvý pohľad zdalo. Dokumenty sa nakrúcajú, jednotlivé tituly aj celé dokumentárne cykly. Dokonca niektoré vidieť aj na obrazovke „dvojky“: verejnoprávna televízia - ktorá sa už niekoľko sezón dušuje, ako jej záleží na dokumentárnej tvorbe, a doteraz sa sľuby neveľmi darilo plniť - nás na jeseň 2012 atakuje hneď niekoľkými pôvodnými dokumentárnymi cyklami. Väčšina z nich bola upečená ešte za minulý (už tradične...) krátky pontifikát riaditeľa televízie, vlastne riaditeľky zlúčeného „telerozhlasu“ Miloslavy Zemkovej. Pripomeňme si ich – predbežne bez hodnotenia - ide teraz len o kvantitu: okrem toho, že sa v repríze vysiela cyklus Slovenské kino, v premiére sú týždenne uvádzané hneď tri nové dokumentárne cykly: Jeden deň (réžia Šimon Ondruš), Fotografi (rôzni režiséri) a Konzervy času (rôzni režiséri pod tvorivou supervíziou Mareka Šulíka).

Na túto tému som už na týchto stránkach neraz písal. Takže teraz len stručná rekapitulácia. Najstarší domáci festival dokumentárnych filmov Etnofilm v Čadci žiaľ bilančnú a reflexívnu úlohu vo vzťahu k domácej tvorbe nespĺňa. Túto službu z logických príčin nedokáže poskytnúť ani susedská Jihlava, hoci tam sa premiéry nových slovenských dokumentárnych filmov neraz odohrávajú (najbližšie to bude opäť tak – koncom októbra 2012 sa v Jihlave premiéruje najnovší dokument Jara Vojteka Cigáni idú do volieb).

S veľkými, a treba uznať, že „papierovo“ s opodstatnenými ambíciami štartoval pred dvomi rokmi svoju misiu košický DOC.sk, lenže priveľa z plánov a cieľov sa nenaplnilo. Nepodarilo sa prebudiť väčší záujem divákov, vlažný bol žiaľ aj postoj viacerých tvorcov i časti odbornej verejnosti. V Košiciach sa jednoducho tvorivú atmosféru - podobnú napríklad tej jihlavskej – (zatiaľ) nepodarilo vytvoriť. Neviem, či v Košiciach naozaj robili niečo zle, alebo je dojem vzmocneného potenciálu slovenského dokumentu jednak klamlivý a doba možno ešte nie je zrelá na to, žeby bolo možné s dokumentom obcovať na festivale, ktorý by bol výlučne dokumentárny.

Že čosi podobné je však už dnes možné na festivale takpovediac hybridnom, dokazuje aj tohtoročný Cinematik v Piešťanoch. Slovenský (ale vlastne aj zahraničný) dokument zrejme ešte nedokáže u nás sústrediť na seba takú pozornosť, aby „utiahol“ výlučne dokumentaristický festival, prehliadku. Ale aj slovenský dokument má dobré šance na festivale takom, kde sa premietajú filmy „také i onaké“ (hrané i dokumentárne). Dokumentárne filmy (súťažné i nesúťažné) mali totiž na tohtoročnom Cinematiku veľmi slušnú návštevnosť a venovala sa im tiež patričná pozornosť. Laická, a zdá sa že i odborná.

V ambíciách deklarovaných na webe čítame ďalej aj toto: „Dlhodobým cieľom MFF Cinematik je taktiež vytvoriť medzinárodnú platformu pre prezentáciu a propagáciu slovenského dokumentárneho filmu prostredníctvom novej súťažnej sekcie nazvanej CINEMATIK.DOC, seminárov a diskusných fór na tému dokumentárneho filmu.“ Tento rok sa súťaž v Piešťanoch koná už po tretí krát. Ako to dopadlo?

Tak predovšetkým: zdá sa, že ambície prezentácie a propagácie slovenského dokumentu sa celkom darí napĺňať – a to práve vďaka spomínanej slušnej návštevnosti a pozornosti domácim dokumentom, ako aj s tým spojeným mediálnym ohlasom. Iba trochu kuriózne pôsobí, že navzájom súťažia len štyri tituly... Navyše žánrovo, tematicky a svojim poslaním tak rozdielne, že ich je naozaj ťažko vzájomne porovnávať, hodnotiť. Vzhľadom na udelenie dvoch cien – odovzdala sa Film Europe Award a Cena primátora – bola ocenená napokon celá polovica súťažných filmov! Zaujímavá bilancia...

V súvislosti so súťažou sa však vynára ešte niekoľko otázok. Kto tituly do súťaže vyberal? Nepoznáme členov výberovej komisie, no tá vlastne možno ani nebola potrebná, príležitosť súťažiť dostali zrejme všetky prihlásené tituly, ktoré splnili na webe deklarované podmienky: „...súťaž celovečerných slovenských dokumentov, otvorená všetkým filmom, ktoré mali premiéru od septembra 2011 do septembra 2012“.

Tak trochu rébusom sú aj informácie, kto sa zhostil neľahkej a nevďačnej úlohy, vybrať víťaza. Na stránke festivalu sa píše: „Na základe hlasovania poroty, zloženej z mladých európskych filmárov a kritikov, je víťaznému filmu udelená cena Film Europe Award.“. S troškou úsilia sa z „Panelu mladých kritikov“, zverejneného na webe, dajú síce abstrahovať mená členov panelu, ktorí majú v kompetencii hodnotenie slovenských dokumentov (väčšina z nich pritom hodnotí aj filmy hrané zo súťažnej sekcie Meeting Point Europe), ale nepoznáme predsedu poroty (čo je neobvyklé), a vlastne by sme mohli takéto prezentovanie členov poroty dokumentov jednoducho nazvať ako netransparentné. Nevidím, nepoznám dôvody tohto stavu, mne trochu prekáža. A tak hoci sa osobne stotožňujem s konečným verdiktom (zvíťazil film Zvonky šťastia režisérskej dvojice Marek Šulík, Jana Bučka), jednak si myslím, že je škoda, že napriek zvučnému názvu ceny, je to predsa len tak trochu no name ocenenie. Okrem hlavného laureáta bol v súťaži ocenený aj film Pauly Siskovej Myslím, že sa nevrátim, ktorý získal cenu primátora Piešťan. Ako je všeobecne známe, primátorom kúpeľného mesta je Ing. Remo Cicutto.

Opakujem, ukazuje sa, že v Piešťanoch sa dokumentom darí, má divákov. To je naozaj dobre, organizátorov za to možno pokojne pochváliť. Hádam by však stálo za to podumať trochu o dramaturgii, kritériách a transparentnosti súťaže. Prípadne i o tom, či by festivalová sekcia dokumentov stratila svoju príťažlivosť, keby nebola súťažná.