Najprv dialekticky a potom trochu sarkasticky vidí odpoveď na otázku dokumentarista Pavel Štingl:

„...Jihlavský festival v době svého vzniku byl v mnoha ohledech úžasně dynamicky se rozjíždějíci vlak hledání nových i starých cest originálního zrcadlení světa a rozvíjení dialogů o přístupech k dokumentu v širokém smyslu. Jeho základný proud vyšel z okruhu jedné generace studentů FAMU, které rozhodně patří uznání za specifický pohled na dokumentární přístup určitého druhu. Problém ovšem nastává, když se jeden přístup začíná stávat normou a žáci jakýmysi klony svých kantorů.

Pan profesor Vachek se nikterak netají tím, že nejlepší filmy našeho světa vytvářejí zásadně jeho žáci, a jeho žáci dávají rádi najevo, že je jim docela jedno, zda je diváci chápou, nebo ne. Atmosféra Jihlavského festivalu tak už řadu let trochu připomíná intelektuální papiňák. Jezdí sem vyhraněná sestava diváků i tvůrců, kteří analyzují tento svět velmi specifickým způsobem. Budiž jim přáno. Je pěkné, že se jich sjede tolik, že zaplní kinosály po celý týden, a je pěkné, že jsou si věrni.

Vůbec bych neměl důvod kritizovat, že si někdo vytvoří festival salónního umění s příjemnou atmosférou, sežene si na něj peníze a udělá mu slušné PR..., kdyby se ovšem nerozhodl, že z toho svého klubového podniku udělá normu, kterou začne prezentovat světu jako jedinou správnou. Mně vůbec nevadí, že někdo, kdo má třeba jiný vkus než já, získá cenu na festivalu v Jihlavě. On však tady získá cenu, která se hrdě nazývá Dokumentem roku! A to už je trochu moc sebevědomý klub...“⁴

Tereza Reichová v ankete FILM a DOBY „jihlavský kánon“ v istom zmysle pripúšťa, festivalu priznáva dokonca isté edukatívne poslanie a verí aj v akúsi ušľachtilosť či pozitívne pôsobenie festivalu, pričom v jeho organizátorov vkladá svoju dôveru:

„Vím, na co narážíte, ale pokud budeme mluvit o kánonu, jsem za tento kánon ráda. Před lety jsem díky Jihlavě zjistila, co vše může být dokumentární film, a že Česká televize a Jeden svět není všechno. Jihlavský festival je právě svým obrovským záběrem schopný nejen uspokojit každý typ diváka, ale hlavně učit kritickému přemýšlení. Nutí člověka nepohybovat se v kolejích líbí-nelíbí, informuje-neinformuje. Takže se zas tak nebojím, že by jihlavští mohli svým „monopolem“ způsobit něco nekalého.“⁹

Premeny dokumentárneho filmu zatiaľ zväčša nezanechávajú výraznejšie stopy v profile televíznej dokumentaristiky. V jej vysielaní nebadať veľmi tvorivé prejavy, ktoré by výrazne prekvapovali či nebodaj provokovali, v kvantite vyrábaných a vysielaných formátov sa ojedinelé „netradičné“ tituly „rozpúšťajú“, a tak nespôsobujú zásadnejšie, rozsiahlejšie kontroverzie (napríklad vysielanie Gogolových „nedokumentov“¹⁰ a iných ojedinelých „nekonformných“ titulov v programe Českej televízie možno vyvoláva jednotlivé reakcie, vždy však zrejme adresované len ku konkrétnym titulom.)

Zásadné zmeny súčasného dokumentárneho filmu nepochybne reflektuje filmová teória, možno kulturológia. Témy teoretických úvah a hodnotení prebiehajúcich procesov v dokumentárnej tvorbe však oslovujú len veľmi malý okruh zainteresovaných (zdá sa, že ten okruh sa dokonca nachádza pomimo väčšiny tvorcov, dotýka sa skôr len sveta teórie) a tak aj v prípade rozdielnych názorov a polemiky nevyvolávajú väčšie kontroverzie v širšom verejnom priestore.

No a v neposlednom rade môže byť zdrojom určitého napätia až konfliktov aj mimoriadne úspešný vývoj a rast projektu jihlavského festivalu od jeho počiatkov až podnes. K slovu sa možno niekedy dostáva nielen obyčajná ľudská závisť, ale aj pocity marginalizácie či vytesňovania niektorých tvorivých výsledkov zložitého, štruktúrovaného terénu dokumentárnej tvorby v mene tzv. progresívnych prúdov a ich sebavedomých prejavov, pričom čo je progresívne, je vždy otázkou zložitej diskusie. Tá pri impozantnom rozbehu jihlavského projektu od samého počiatku pochopiteľne nemusela vždy prebiehať v plnej hĺbke a mohla tak niekedy nastať istá nevyváženosť, prevaha, až akási hegemónia jednej filozofie, jedného konceptu.

A možno ešte čosi: podobne ako aj v prípadoch iných podujatí aj s jihlavským festivalom je spojený konkrétny okruh ľudí. Niektorí stáli už pri zrode podujatia a sú mu „verní“ dodnes, niektorí sa „pridali“ počas jeho cesty. A sú aj tvorcovia, ktorých k jihlavskému podujatiu viaže puto voľnejšie, alebo žiadne. Niektorí autori – a ich filmy – majú k festivalu pochopiteľne priamejšiu cestu ako iní. Napokon ani kamarátstvo, duchovná, hodnotová či názorová spriaznenosť by nemali byť posudzované a priori negatívne (ak sa neabsolituzujú). Vždy ide o mieru.

Pravda, absolútne deklarácie typu: „najlepší český dokument roka“ všetko trochu problematizujú. Nebyť valcujúcej prestíže festivalu, ktorá prispela k etablovaniu a k všeobecnej akceptácii tohto titulu a jemu podobných kategorických atribútov, bolo by východisko celkom prosté – vyhlásenia tohto typu by sa jednoducho nemali brať vážne. Lenže sa na škodu veci vážne berú, podobne ako sa napríklad celý rad zlých filmov všeobecne presadzuje na základe pridelenej ceny americkej filmovej akadémie...

Ale práve preto je tak veľmi dôležitá poctivá analýza tvorby, jednotlivých festivalových titulov. Ak je filmová kritika naozaj kompetentná, tak si nedá nadiktovať, čo je „dokumentom roka“, ale skúma, hľadá a pomáha „zvestovať“, čo je naozaj nové a podnetné, a čo sa naopak na to len tvári, čo predstiera. Pri naozaj kritickom, nepredpojatom prístupe k jednotlivým filmom (v každej festivalovej „etape“, teda aj v predvýbere) a k ich tvorcom nebezpečenstvo nejakých uzatvorených noriem či kánonov nehrozí.