Česká radost v Jihlave
Neľahká cesta k balansu...
Okrem jedinej osobnej návštevy festivalu v roku 2005 som do Jihlavy zavítal až v tomto roku. Pri hľadaní a hodnotení profilu podujatia tak niekoľko zaujímavých postrehov nachádzam aj listujúc v archívnych materiáloch festivalu, či pripomínajúc si niektoré ocenené filmy v jednotlivých sekciách festivalu minulých rokov (mnohé odvysielala aj Česká televízia).
Tak napríklad v prvých ročníkoch je neprehliadnuteľná pozornosť venovaná filmom Karla Vachka,1 súčasťou podujatia hneď v začiatkoch však boli aj retrospektívy „tradičných“ dokumentaristov, napríklad Jana Špátu, tento rok bola v retrospektívnej sekcii Průhledné bytosti vedľa experimentálne orientovanej tvorby Ádama Szirtesa uvedená aj značná časť dokumentaristickej klasiky zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov režiséra Pavla Hobla. Napokon aj spúšťačom myšlienky festivalu bolo vraj premietanie filmov a následná diskusia s režisérkou Olgou Sommerovou kdesi na jihlavskom gymnáziu, kedysi na jar roku 1997...
Hoci sa v priebehu rokov Jihlava stala evidentne skôr platformou filmárov „Vachkovej školy“,2 nemožno si v jednotlivých ročníkoch nevšimnúť zakaždým aj zastúpenie niektorých „neutrálnejších“ tvorcov či autorov stojacich mimo dominantné názorové a generačné zoskupenie, čo možno ešte neznamená rovnovážnosť (napokon, niet dôvodu, aby bola absolútnym ideálom festivalu), ale možno svedčí aspoň o snahe „udržať balans“.3
Prednedávnom pravda možno trochu prekvapila aj nemalá pozornosť a nadštandardný priestor štandardným politickým publicistickým filmom Radima Procházku (Papírový atentát, 2007), Roberta Sedláčka (Miloš Zeman: nekrolog politika a oslava Vysočiny, 2007), alebo Víta Janečka (Dějiny Jaroslava Šabaty, 2007). Podobne diskutabilné bolo donedávna aj trochu jednostranné uprednostňovanie filmov s experimentálnymi tendenciami, dôraz na esejistické či filozofické zameranie filmov, ktoré však pritom neraz strácali elementárny kontakt s dokumentárnou pôdou. Jednostranná orientácia medzičasom trochu ochabla, zdá sa, že sa realizuje v rámci špeciálnej sekcie (Fascinace), bez ambícií o hegemóniu nad celkovou dramaturgiou festivalu. Zdá sa, že napriek neprehliadnuteľným programovým, dramaturgickým, ale aj personálnym preferenciám je jihlavský festival jednak relatívne otvorený, stále sa mení, hľadá optimálne formy pôsobenia. Nesnaží sa o vyváženosť, a myslím, že mu to nemožno zazlievať, zdá sa však, že sa pokúša aspoň o „balans“.
Radosť v roku 2010
Že napokon to, čo by sme rozumeli pod „jihlavským kánonom“ v skutočnosti našťastie nie je dostatočne uchopiteľné a definovateľné, možno ilustrujú aj tohtoročné ocenenia v súťaži Česká radost. Najlepší český dokument roku 2010, film Ženy SHR je možno charakterizovať rôznymi atribútmi , ale asi ťažko by sme ho nazvali „vachkovštinou“ aj keď obaja autori okrem žurnalistického vzdelania absolvovali aj filmové odbory na FAMU (Martin Dušek študoval dokument a Ondřej Provazník scenáristiku a dramaturgiu).. Ten film bol vraj nakrúcaný „odvážnou“ technológiou na digitálny fotoaparát, ale to je len technická, z hľadiska tvorby nepodstatná novinka. V podstate tradične vizuálne snímaný film je inovatívny (a diskutabilný) skôr v silnom dôraze na psychologické až intímne stránky života dvoch hlavných hrdiniek, reprezentantiek odlišných postojov k rozširovaniu povrchovej ťažby v mosteckej oblasti (konkrétne v ohrozenej obci Jiřotín), pričom tvorcovia okrem iného vedome marginalizujú sociálny kontext problematiky (vo filme iní obyvatelia ohrozenej obce takmer ani nevystupujú).
V náčrtoch intímnych portrétov tlačovej hovorkyne ťažobnej spoločnosti a jej protipólu, kastelánky zámočka na ohrozenom území badám určité prvky súčasnej televíznej reality show, či dokonca čosi ako bulvárny záujem o prienik do súkromia, ktorý bol možno motivovaný „ušľachtilými“ cieľmi – snahou o dôkladné vcítenie sa do myšlienkového a pocitového sveta reprezentantiek diametrálne odlišných životných hodnotových konceptov. Tieto ambície však naozaj nemajú nič spoločné s nejakým „jihlavským kánonom“. Ten film je vo svojom výraze v zásade konvenčný, tradičný, možno až konzervatívny.
A naopak, film študentky katedry dokumentu Kláry Tasovskej Půlnoc by sme na prvý pohľad síce mohli priradiť k reflexívnemu a filozofujúcemu prúdu dokumentarizmu, ktorý možno kedysi inšpirovala a iniciovala tvorba Karla Vachka, ale film Tasovskej je natoľko originálny a autentický, že v žiadnom prípade nemôžeme hovoriť o epigónstve, či o podriadenie sa akémusi kánonu a už vonkoncom nemôže byť autorka na základe svojho sviežeho dielka považovaná za klon svojho kantora. Dokumentaristická esej o disfunkcii svetla v živote súčasnej civilizácie využíva aj „blikajúce, rozostrené a roztrasené“ zábery, navyše je miestami takmer úplne tmavý, že nevidíme skoro nič, no všetko to využíva veľmi cieľavedome v zmysle svojej invenčnej výpovede, nie samoúčelne. Takže aký „jihlavský kánon“?
A ešte čosi
Napokon už len veľmi stručne o niektorých skôr praktických aspektoch posledného ročníka. Nechcel by som ich preceňovať, ale možno že aj v nich sa ukrýva potenciálny zdroj problémov do budúcnosti.
Je zrejme zákonité, že každý životaschopný festival rastie, rozširuje sa. Pravda, nemenej dôležité sú aj rozumné hranice rastu. Zdá sa, že Jihlava siaha k svojmu stropu. Program prebiehajúci paralelne v štyroch až piatich sálach samozrejme nie je možné ani zďaleka obsiahnuť, treba si vybrať. Lenže program je zostavený viac než neprehľadne, návštevník si vlastné divácke preferencie stanoví ťažko, neuľahčuje mu to ani neprehľadne zostavený katalóg, v ktorom nachádza síce originálne popisy jednotlivých titulov (tento rok jedným až desiatimi slovami), ale málo platné – málo praktické... Jednotlivé sekcie (súťažné sú štyri, okrem toho má festival množstvo nesúťažných, tematických sekcií a sprievodných akcií a podujatí) zväčša veľmi nevyznávajú zásadu identického miesta (nebodaj času) projekcií. Napríklad tituly súťaže Česká radost boli roztrúsené po festivalových lokáciách a termínoch bez zreteľnejšej logiky, kto chcel získať jedinečný prehľad o domácej tvorbe v súťaži, musel doslova pendlovať medzi jihlavskými sálami. Zrejme v presýtenosti programu spočíval aj mimoriadny nápor na industry sekciu festivalu, v rámci ktorej sa väčšina programu dala prezrieť na počítačoch. Mnohí chceli tituly zmeškané v kinosálách dohnať, no voľných počítačov bolo čoraz menej, najmä keď mnohé z nich boli čoraz častejšie blokované rezerváciami (porotou, obchodníkmi, zástupcami festivalov).
Tak či onak, merať cestu do Jihlavy sa oplatí každému, kto sa zaujíma, čo sa s dokumentom deje, ako sa mení, vyvíja (napokon vďaka sekciám Průhledné bytosti, Do historie, Světový den AV dědictví a iným ho možno porovnávať s dokumentom včerajška). Možno, že jihlavský festival je aj čosi ako „intelektuálny papiňák“, a možno i „školou kritického premýšľania“, kde sa myslí filmom, ale nepochybne aj hlavou. No okrem toho je festival v Jihlave aj všeličím iným, a nepochybne aj zaujímavým a podnetným filmovým podujatím.
- V roku 2000 získal Cenu za najlepší český dokumentárny film Vachkov epos Bohemia docta aneb Labyrint světa a lusthauz srdce (Božská komedie), v roku 2002 to isté ocenenie získalo ďalsie autorovo dielo Kdo bude hlídat hlídače? Dalibor aneb Klíč k chaloupce strýčka Toma.
- Svedčia o tom aj ocenenia príslušníkom „Vachkovej školy“ v uplynulej dekáde: Cena za najlepší český dokumentárny film roku 2001 – Martin Mareček: Hry prachu, rok 2003 – Lucie Králová, Miloslav Novák: Zlopověstné dítě, rok 2004 – Vít Klusák, Filip Remunda: Český sen, ex equo s Martin Ryšavý: Afoňka už nechce pást soby, 2007 – Ondřej Provazník, Martin Dušek: Poustevna, das ist Paradies, 2008 – Vít Janeček: Ivetka a hora, 2009 – Jan Gogola ml.: Mám ráda nudný život.
- Zaujímavý je verdikt v udelení Ceny za najlepší český dokumentárny film v roku 2005. Toto ocenenie získalo ex quo šesť(!) českých titulov, pričom autormi troch boli pedagógovia Katedry dokumentu FAMU (Třeštíková, Janek, Mareček), a dve ceny si odniesli študenti či nedávni absolventi katedry. Šiestym laureátom, „vyvažujúcim“ bilanciu bol Jan Šikl (za dva tituly z cyklu strihových dokumentov Soukromé století).