Práve preto treba privítať iniciatívu skupiny mladých ľudí, ktorí si vymysleli nový festival dokumentárnych filmov v Košiciach. Pred rokom usporiadali jeho nultý ročník, na ktorom popri rekapitulácii tvorby tzv. Generácie 90 uviedli v retrospektíve aj niektoré staršie slovenské dokumenty z päťdesiatych až osemdesiatych rokov. Napokon výstižne o svojej motivácii hovorili sami „otcovia“ festivalu na svojej internetovej stránke:

„Nápad na festival dokumentárnych filmov vznikol ešte v roku 2009. Nebolo za ním nič objavné, len negatívny priestor. Dokumentom sa na Slovensku takmer nikto nevenuje. Nemajú vlastný festival, vlastný industry priestor, ani len nejakú ucelenú pravidelnú prehliadku. Iste, existuje viacero festivalov, ktoré sa venujú dokumentom, ale sú žánrovo zamerané a širší pohľad na autorský umelecký dokument absentuje. Fórum.DOCsk sa v roku 2010 v Košiciach pokúsilo tento priestor zaplniť“.¹

O rok neskôr, v štyri dni v polovici apríla (13. - 16.4.2011) sa teda konal prvý ročník nového festivalu. Napriek niektorým indíciám spred roka sa podujatie zaobišlo bez súťaže (zatiaľ?), ale nepovažujem to za zásadný problém, otázku. Teraz, po skončení festivalu môžeme už podujatie zhodnotiť, a konštatovať, že deklarované východiská spred roka „ctí“ aj prvý, ostrý ročník, aj keď opodstatnené motívy festivalu akoby sa organizátori pokúsili tak trochu zahmliť. Napríklad úvodnými slovami katalógu, kde píšu s nesporným poetickým rozletom:

„Toto je prvý ročník festivalu dokumentárnych filmov. Chceme vedieť čo premietame a prečo to robíme. Kým sa dokumentárny film narodí a my budeme vedieť aký je, musíme sa ho zbaviť. Rozoberme ho, prežime ho... až keď nám v rukách zostane nahý, dajme mu meno. Naozaj sa dívame na realitu? Je toto „dokumentovanie“ skutočnosti? Ale kde potom zostáva autor so svojím unikátnym videním. Kde je jeho hľadanie príbehov alebo subjektívne vnímanie reality? Poďte s nami do kina... pozrime si film a skúsme sa zamyslieť či to čo vidíme je naozaj také aké nám to ukazujú... keby sme tam namiesto kamery stáli my, videli by sme to isté?“²

Košický festival pripravovala skupina mladých ľudí a hoci zrejme nemajú väčšie predchádzajúce skúsenosti s podobnými podujatiami, nemožno im uprieť invenciu a angažovanosť. Zaujala predovšetkým snaha o konkrétnu dramaturgickú profiláciu podujatia. Podobne ako napríklad v Jihlave (zrejme mal jihlavský festival aj určitý inšpiračný vplyv) aj v Košiciach v dokumentárnej tvorbe zdôrazňujú a pred prežitými konvenciami a televíznou konfekciou uprednostňujú jednoznačný a jedinečný autorský prístup. Ale tak ako je toto legitímna tendencia v Jihlave (hoci občas vyvoláva aj určité kontroverzie, bližšie o tom v textoch o Jihlave), podobne na ňu určite „majú nárok“ aj v Košiciach. A napokon ku cti košičanov slúži aj to, že pri tom neabsolituzujú jediný výraz, jedinú obľúbenú poetiku, aktuálne módnu tvorivú metódu, ale že prejavujú ambície o mapovanie širokého terénu s mnohotvárnosťou dokumentárneho filmu.

Tak v nultom ročníku popri retrospektíve tvorby skupiny aktuálne „silnej v kramflekoch“ - nazývanej tiež Generáciou 90, priniesla prehliadka v záujme vnímania súvislostí tiež viaceré vybrané tituly rokov päťdesiatych až osemdesiatych. V tomto ročníku organizátori v spomínanom zmysle svoje zámery potvrdzujú okrem iného napríklad aj dvoma retrospektívnymi sekciami – Horizont histórie priniesol zaujímavý výber z produkcie filmovej spoločnosti Nástup z rokov Slovenského štátu (s lektorským úvodom Petry Hanákovej, škoda len, že sa pre technické problémy nepodarilo odpremietať zostavu v plánovanej a avizovanej podobe), v sekcii Subjektív vybrané tituly pripomenuli televízny cyklus, mapujúci búrlivú spoločenskú atmosféru Slovenska počiatkom deväťdesiatych rokov.

Letmo si s katalógom v ruke teraz pripomeňme hlavné sekcie festivalu. Možno trochu zavádzajúco nazvaná sekcia Súčasná romantika priniesla pestrú a predpokladajme, že i pomerne reprezentatívnu vzorku aktuálnej slovenskej dokumentárnej produkcie posledného obdobia (všetky filmy sekcie s rokom výroby 2010 a 2011). Boli to tituly prevažne od nezávislých producentov, a festivalové podujatia sú tak vlastne jednou z mála príležitostí verejne ich prezentovať. Takúto šancu v Košiciach dostali napríklad filmy Cigarety a pesničky Mareka Šulíka a Jany Kovalčíkovej, Chránené územie Adama Hanuliaka či Identity Petržalky Juraja Chlpíka a ďalšie. Niektoré filmy sekcie boli vyrobené v koprodukcii s verejnoprávnym vysielateľom (či na jeho objednávku), napríklad Mnohoženstvo z televízneho cyklu Nie si sám (réžia Tereza Nvotová), výrobcom dvoch titulov bola i samotná Slovenská televízia (Celý svet je úzky most, režia Dušan Hudec, Hľadači, réžia Marcel Pázman). Pomerne hojne bolo zastúpené aj domáce akademické prostredie, pričom nie vždy školské diela svojou úrovňou presvedčili o opodstatnenosti zaradenia do reprezentatívneho výberu (napríklad Pošta pre teba, ale možno i ďalšie tituly, ktoré som však nemal šancu vidieť – prečo, o tom za chvíľu...). V rámci sekcie prebehla i premiéra filmu Petra Kerekesa Slovenská krčma z nového cyklu, vyrábaného v spolupráci so Slovenskou televíziou, tematicky približujúceho epizódy z dejín slovenskej kinematografie.

Nepochybne „dobrým ťahom“ boli obe hlavné personálne retrospektívy, s osobnou účasťou autorov. Pripomenuli nám tvorbu v Amerike pôsobiaceho Miša Suchého (premietli sa filmy Šiel som dlhou cestou, 1988, O psoch a ľuďoch, 1993, Home movie, 2002, Krátky film pre Lidu, 2003, Ikonopis, 2007, Giving Voice, 2010) i už spomínaného českého filmára Jana Gogolu ml. (Nonstop, 1998, České Velenice európske, 2004, GEN.Sk: Jožo Ráž, 2008, Mám ráda nudný život, 2009, Hranice po našimu, 2010). Nápaditým počinom bola tiež na osobnú retrospektívu nadväzujúca tzv. Suchého päťka, v rámci ktorej režisér vybral 5 titulov, ktoré ho významne ovplyvnili, ktoré na ňom „zanechali stopu“: Odchádza človek (1968) Martina Slivku, Peklo (1967) Vlada Kubenka, Piemule (1984) Jany Ševčíkovej, Titicut Follies (1967) Frederika Wisemana a Zlodej bicyklov (1948)Vittoria de Sicu.