Kino na hranici/Kino na granicy 2010
Na tematickej prehliadke v Cieszyne a v Českom Těšíne
„Predstavme si filmový pás v dĺžke poľsko-českej hranice. Projekcia takého filmu by trvala 462 hodín.“ To bolo motto tohtoročnej, už dvanástej filmovej prehliadky v mestách Cieszyn a Český Těšín, na oboch stranách česko – poľskej hranice, na oboch brehoch rieky Olzy. Organizátori vo svojom úvodnom slove v tohtoročnom katalógu ďalej pripomínajú, že „hraničnú“ dĺžku premietaných filmov počas jedenástich predchádzajúcich ročníkov už dávno prekonali. Nepochybne je to tak, veď len tohtoročný filmový program v rôznych tematických sekciách priniesol podľa môjho odhadu povyše stovky hodín filmových projekcií (počas piatich dní na prelome apríla a mája – do ktorého spadá tzv. poľský dlhý víkend (1. aj 3. mája sú dni voľna) - sa konalo denne 13 filmových predstavení, v posledný deň ich bolo desať. Ak počítame priemernú dĺžku jedného predstavenia okolo sto minút, vyjde nám nejakých 125 hodín...)
Hranica česko – poľská: európska
Časť dĺžky česko-poľskej hranice som mal možnosť odsedieť si v kinosálach na oboch stranách hraničnej čiary zatiaľ na dvoch ročníkoch festivalu – v roku 2006 a v túto jar (2010). Nastúpil som teda takpovediac už do rozbehnutého vlaku podujatia, spoznal som jeho už zhruba vyprofilované zameranie.
Musím sa priznať, že si ma charakter a duch festivalu ihneď získali. Na prvý pohľad sa mi malebné centrum poľského Cieszyna v kopcovitom teréne (trochu v kontraste k strohejšej českej časti mesta – pravda, dnešný Těšín je pôvodné priemyselné predmestie) zapáčilo, príjemná bola i neformálna atmosféra na oboch stranách hranice. A samotný fakt, že sa podujatie odohráva v dvoch krajinách, pričom zanietený kinofil v priebehu dňa niekoľkokrát prekročí štátnu hranicu, dodávalo festivalu zvláštnu príchuť. Vopred prosím o odpustenie, ale peší prechod cez hranicu z Poľska do Čiech cez malý labyrint budovy colnice (z Čiech do Poľska sa prechádzalo v exteriéri, na chodníku mosta) mi v roku 2006 pripadal tak trochu romantický. Od čias schengenu sme o túto „romantiku“ prišli, ale naozaj niet za čím banovať. A to, že pod vplyvom sugescie filmového predstavenia po rozsvietení svetiel v kinosále človeku niekedy chvíľu trvá, kým si uvedomí, v ktorom štáte sa práve nachádza (jazyková mutácia filmu nemusí byť automaticky nápomocná v orientácii – všetky premietané filmy sú recipročne titulkované do jazykov susedov) je nádherným príkladom toho, aké môžu byť štátne hranice v civilizovanej Európe. Bez toho, aby boli spochybňované, nemusia byť v živote ľudí žiadnou prekážkou.
Profilácia festivalu
História festivalu sa začala ešte na sklonku minulého storočia, v roku 1999. Z vtedajšieho programu (dostupný je na stránke festivalu) možno vytušiť, že podujatie sa primárne zrodilo zo záujmu poľských nadšencov o filmové dianie u svojich južných susedov, možno z lásky a obdivu k českému filmu. S troma titulmi zo šesťdesiatych rokov mal vtedy čosi ako malú retrospektívu Jiří Menzel, okrem toho sa ešte premietali ďalšie najväčšie „tutovky“ šesťdesiatych rokov iných režisérov (Forman, Passer, Schorm, Němec, Kadár, Klos, Chytilová) a program v sekcii Hity posledních let dotvárali vychytené relatívne novinky druhej polovice desaťročia Knoflikáři Petra Zelenku a Kolja Jana Svěráka.
Dokumenty v programe vtedy ešte neboli. Prvý dokument sa však v Těšíne objavil hneď v druhom ročníku, v roku 2000: v rámci retrospektívy Vojtěcha Jasného sa popri jeho hraných tituloch premietol aj film z roku 1991 Proč Havel? Pravda, v nasledujúcich ročníkoch dokumentárne filmy zastúpené opäť neboli, ale to nie je „vina“ festivalu, ktorý tento kinematografický druh a priori nevylučuje, no zároveň sa ani nesnaží o jednoznačnú druhovú či žánrovú komplexnosť. V Těšíne či v Cieszyne si totiž „užívajú luxus“ tematickej prehliadky. Výber titulov podriaďujú bez ohľadu na druh či žáner dramaturgii konkrétnych sekcií, kam sa dokumenty môžu, ale i nemusia zmestiť. Nové dokumentárne filmy majú pravda šancu ešte v sekcii Novinky či Krátce po premiéře. Bohatý na dokumenty bol napríklad siedmy ročník: vedľa hraných filmov retrospektívy Františka Vláčila sa premietli aj dva dokumenty o ňom (Osudové opojení Františka Vláčila, rež. Petr Lokaj a V síti času, rež. František Uldrich), v tematickej sekcii Vzpomínky a zapomnění bol uvedený dokument Lucie Královej Zlopověstné dítě a v sekcii Krátce po premiéře Tatínek Jana Svěráka a Ženy pro měny Eriky Hníkovej. Už rok predtým sa medzi novinkami ocitli hneď dva slovenské dokumenty: 66 sezón Petra Kerekesa a Nicholas Winton - sila ľudskosti Mateja Mináča.
Keďže sa v krajinách višegrádu nakrúca čoraz viac dokumentov, ktoré sú čoraz významnejšou súčasťou národných kinematografií (to ešte pravda neznamená, že by šlo automaticky o dobré filmy...), stávajú sa aj čoraz pevnejšou súčasťou programových sekcií prehliadky Kino na hranici. V programe posledných ročníkov sa to dokumentami doslova hemží...
Tematická prehliadka stále vo vývoji
Z genézy programovej náplne (na spomínanej stránke) jasne vyplýva, ako sa z roka na rok prehliadka rozvíja. Každý rok narastá počet premietaných filmov, z pôvodnej prehliadky kinematografických pohybov južných susedov sa Kino na hranici veľmi skoro stáva oprávnene platformou, kde sa prezentujú aj vybrané poľské filmy, a neskôr aj slovenské. A od istého času (prvýkrát v roku 2004) sa hraničné trojstretnutie celkom prirodzene rozširuje aj o filmy maďarské, takže sa napokon zrodí akýsi neoficiálny, nesúťažný, a preto (a nielen preto) príjemný filmový "višegrád".
Keď som sa na ôsmom ročníku, prekračujúc štátnu hranicu sem i tam, ponáhľal z jednej kinosály do druhej, veľkú časť programu bolo možné, pri istých ústupkoch životospráve, ešte absolvovať, pretože mnoho predstavení nemalo alternatívu. Tento rok sa už paralelnosť stala pravidlom, divák sa musel zakaždým rozhodnúť, ktorému titulu dá prednosť, a ktorý oželie (tituly sa v programe prehliadky nereprízovali). V porovnaní s inými festivalmi je to ešte stále dobré, program síce núti k výberu, ale ponuka ešte nie je zahltená, neprehľadná, nestavia diváka pred ťažko riešiteľné dilemy. Verme, že v Těšíne napokon nepodľahnú všeobecnému trendu iných festivalov – programovo „bobtnať“ až do nestráviteľnosti...
Cieszyn/Těšín, miesto stretnutí - s filmami, tvorcami a divákmi - dôležité pre Slovensko
Kino na hranici veľmi úspešne využíva potenciál, ktorý by tak dobre pristal napríklad aj slovenskému Etnofilmu v (ani nie tak ďalekej) Čadci. Je to potenciál založený do značnej miery aj na výhodnej geografickej polohe, ale to samo o sebe nestačí. V Cieszyne sa skutočne stretávajú filmy, tvorcovia aj diváci. Z Poľska, Čiech, zo Slovenska i z Maďarska. Prečo sa to nedarí v Čadci? Neodpustil som si tú otázku, ale nebudem ju tu teraz dôsledne rozoberať a riešiť. Aj keď všetko so všetkým súvisí. Nechcem ubrať zo zásluh organizátorom Kina na hranici, ale že je Cieszyn/Těšín dôležitým miestom pre medzinárodnú prezentáciu slovenských dokumentov súvisí trochu aj s faktom, že doma na Slovensku prehliadku – festival plniaci závažné poslanie národnej bilančnej platformy dodnes nemáme.1
A tak sa slovenské filmy zakaždým „tešia“ do Těšína, podobne ako to slovenské dokumenty už niekoľko sezón skúšajú aj v českej Jihlave. Ale spoliehať sa len na pohostinnosť susedov nie je rozumné. Zatiaľ sa aj v Těšíne úprimne tešia zo slovenských dokumentov, z filmov hraných i animovaných, ale je celkom prirodzené a legitímne, že aj v Kine na hranici sa zaujímajú predovšetkým o tie tituly, ktoré majú už nejaký „cveng“, ktoré prešli mediálnym či marketingovým „zosilňovačom“.2 Nemôžeme jednoducho očakávať nejakú protekčnú pozornosť slovenskej kinematografii a všetkým jej nuansom, to si musíme vybaviť my sami doma.
Podľa posledných správ sa má slovenská národná prehliadka dokumentárnej tvorby zrodiť v Košiciach, jej prvý ročník sa tam už prednedávnom konal. Držíme tej ambícii palce!3
Tak či onak, Těšín zatiaľ predstavuje pre slovenské dokumenty veľmi výhodné okno do sveta, jednou ranou sa tu zabíjajú dve muchy – v Cieszyne/Těšíne možno takpovediac jedným vrzom vybaviť hneď dve medzinárodné premiéry – českú i poľskú (alebo aspoň dvojitú medzinárodnú prezentáciu filmu, ak nie jeho premiéru). Programy posledných ročníkov svedčia o tom, že zatiaľ je oveľa ľahšie dostať sa s filmom do Těšína ako napríklad do Krakova či Varšavy, alebo do Jihlavy či nebodaj do Karlových Varov. V Těšíne proste majú (aj) Slovákov radi...
Zo slovenských dokumentov sa tento rok v Těšíne premietali v domácich i zahraničných festivalovových vodách overené tituly: Fabiánovej Mesiac v nás, Vojtekova Hranica, Koliba Zuzany Piussi, Krištúfkove Momentky. A premiéru – a to ešte pred prvým slovenským uvedením na Artfilmfeste v Trenčianskych Tepliciach! - mal aj dvojdielny dokument Martina Šulíka Československá nová vlna & 25 zo šesťdesiatych.
- Zaplaťpánboh za aspoň niektoré domáce príležitosti, ktoré však nestačia. Artfilmfest Trenčianske Teplice – uvádzajú sa tu aj slovenské dokumenty - popri prevažujúcej hranej kinematografii, Jeden svet Bratislava – popri nesúťažnej prehliadke z programu materského pražského festivalu sa Bratislave vytvára určitý priestor aj pre slovenský dokument, Febiofest Bratislava – klon českého festivalu s priestorom pre slovenské dokumenty, Etnofilm Čadca – festival s problematickou identitou bienále...
- Markantne to vidieť napríklad aj v Jihlave, tam nielenže prirodzene platí, že „bližšia košeľa ako kabát“ – rozumej bližší je každý český dokument ako hoc aj pozoruhodný slovenský film - navyše s postupnou profiláciou festivalu smerom k experimentálnym sféram základná množina slovenskej tvorby nedostáva a priori šancu. Nemáme nárok to Jihlave vyčítať...
- Kým do Těšína sa z Bratislavy dostanete celkom pohodlne po dokončenej diaľnici cez Žilinu a ďalej cez Čadcu, do Košíc je to zatiaľ z centra väčšiny filmového diania a filmovej výroby (nemajte mi prosím za zle ten bratislavocentrizmus, fakty su fakty...) bez diaľnice pomerne ďaleko. No a navyše je samozrejme dôležitá aj tradícia, určite je významnejšia ako geografická vzdialenosť. Buďme optimisti – jedno (autostrádu) i druhé (tradíciu) možno postupne vybudovať...