Výstižnejšou a závažnejšou anatómiou – aktuálnych politicko-spoločenských a kultúrno-mentálnych pomerov českej spoločnosti je Špátovej celovečerný dokument o peripetiách s realizáciou víťazného architektonického návrhu Národnej knižnice v Prahe na Letnej. Popri epických motívoch, ktorých náplňou boli vybrané biografické fragmenty Václava Kaplického (profesná kariéra, emigrácia, návraty do slobodnej vlasti a pod.), ako aj z jednotlivých epizód neslávneho príbehu architektonickej súťaže až po zmarenú realizáciu víťazného Kaplického návrhu, známeho pod menom „chobotnica“, priniesol film aj univerzálnejšie podobenstvo o nadčasovom súboji talentu a tvorivosti s meštiackou malosťou či s úradníckou opatrnosťou a s politickým oportunizmom. Kým epické motívy prinášajú do filmu skôr publicistické kvality a tomu zodpovedajúci výraz (napríklad ankety, reportážne sekvencie, ale aj citácie televízneho spravodajstva), ktorý je pravda kultivovaný talentovanou kamerou, montážou a citlivou hudobnou dramaturgiou, na druhej strane ľudský rozmer osobnej drámy umelca aj s nepredvídateľným tragickým vyústením (náhle úmrtie architekta, paradoxne v deň, keď sa mu narodí dcéra) je zdrojom hĺbky a nadčasových hodnôt filmového diela.

Film trochu stráca v miestach, keď tvorcovia médium, s ktorým narábajú (dokumentárny film) rafinovane používajú ako prostriedok nátlaku na niektorých protagonistov, lebo žijú vo viere (a v ľahkom omyle) v zázračné schopnosti filmovej kamery. Sme toho svedkami napríklad vtedy, keď sa režisér vo filme detinsky poteší prísľubu primátora zorganizovať deň bez áut na Smetanovom nábreží, nazdávajúc sa, že to dosiahol vďaka zapnutej kamere, a podobne prehnané uzávery o „magickej sile“ videokamery vyvodzuje režisér aj z toho, že filmový štáb vykážu z verejného zasadnutia mestskej rady. Domnievam sa, že mechanizmy vplyvu na rozhodovanie politikov sú dnes oveľa zložitejšie a sofistikovanejšie, akoby sa prosto báli objektívu zapnutej kamery.

Napriek niektorým vyššie spomínaným výhradám by som jednak chcel oceniť neortodoxný prístup režiséra k problematike, keď popri niektorých balansoch v konečnom dôsledku jednostrannej optike nepodľahol a dokázal problematiku vnímať v súvislostiach. V neposlednom rade aj v mnohých situáciách, ktoré tvoria súčasť obsahu filmu, vystupuje Mareček skôr asertívne, nie ako burič s horúcou hlavou, ale ako zvedavý skeptik a analytik, ako katalyzátor situácií, čo nepochybne prispieva ku kvalitám celého filmu. Režisérovo pôsobenie vyniká napríklad aj v porovnaní s konaním niektorých iných aktivistov či dokonca s konaním niektorých členov filmového štábu – ukážková je napríklad nezmyselná a životunebezpečná exhibícia s pokusom o rozvinutie transparentu naprieč rušnou ulicou jedného zo spolupracujúcich kameramanov - Víta Klusáka - aj s jeho následným trápnym a zbabelým postojom, keď presviedča policajtov, že stál iba na chodníku („stál jsem na chodníku, stál jsem na chodníku!“ kričí Klusák, hoci ho filmové zábery usvedčujú z toho, že to nie je pravda. Že sa sekvencia dostala do filmu, za to si režisér tak isto zaslúži pochvalu).