Dokumentárny film existuje
Nudný život v dokonalom svete na sever od Kalábrie?
O čom sa dnes vo „vyspelom“ svete nakrúcajú dokumenty? Nuž súdiac podľa zhluku „rodinných dokumentov“ na Krakovskom festivale sú drámy a traumy, či radosti a zábavky z okruhu rodinného hniezda obľúbenou témou dokumentov aj mnohých autorov zo Západu.
Ale aj v blahobytnej časti sveta (kam už patria aj tzv. postkomunistické krajiny, teda aj my), kde sa na rozdiel od problematických končín našej planéty nezvádza každodenný tvrdý zápas o živobytie, či dokonca o holú existenciu, aj tam prináša život ľudí množstvo spoločenských otázok a osobných problémov, ktoré môžu byť východiskom zaujímavých tém dokumentárnych filmov, nielen námetom publicistickej analýzy.
Pravda, výstižných a pôsobivých dokumentárnych filmov o človeku našich čias a v našich končinách nebolo veľa ani v programe festivalu.
Že s otázkami prežitia nie sú každodenne konfrontovaní iba ľudia dajme tomu v džungli tretieho sveta, ale môžu sa v špecifických podobách odohrávať aj v jednom z centier súčasnej vyspelej Európy – v džungli súčasného Londýna - svedčí hodinový britský dokument Marca Isaacsa Men of the City (Ľudia zo City).
Celosvetová kríza postihuje každého, o svojich stratách vo filme rozpráva burzový maklér, poisťovací agent, ale aj prisťahovalec a zametač ulíc. Autor v priebehu dvoch rokov sledoval s kamerou svojich hrdinov, ktorých osudy sú spojené s finančným a obchodným centrom mesta. Viac o filme v samostatnej recenzii.
Na jednoduchom dramaturgickom pôdoryse je vystavaný krátky, dvanásť minútový britský film režisérky Beryl Richards Perfect World (Dokonalý svet). Na otázku ako si predstavuješ ideálny svet v ňom odpovedajú deti londýnskej školy (London's Centre Academy), pričom ich predstavy a fantázie sú vizualizované pomocou animácie, pixilácie a podobných trikových metód, podieľajúcich sa síce na pôvabnom a invenčnom výtvarnom výraze titulu, ktorý však neprekročil úroveň hravej, jednoduchej filmovej etudy.
Zmysel pre pôsobivú výtvarnú stránku preukázal a nuansy všedného života sprostredkoval tiež írsky pätnásť minútový film Bye bye now (Dovidenia), pod ktorý sa podpísala autorská dvojica: Aideen O´Sullivan a Ross Whitaker. Filmári mapujú postupné rušenie tradičných telefónnych búdiek. Časy sa menia, iné sú dnes spôsoby komunikácie, zostávajú spomienky, nostalgia, z pamäte sa vynárajú aj konkrétne príbehy. Kdesi sa dokonca sformuje iniciatíva na záchranu búdky, ako hodnotného artefaktu, ako kultúrnej pamätihodnosti zviazanej so životom ľudí určitej epochy. Škoda, že autori sa pri stvárnení témy banálnej iba na prvý pohľad uspokojili s jej viac-menej povrchnou interpretáciou v konvenciách televíznej reportáže.
Sledujúc konanie postáv v 82 minútovom talianskom dokumente Fight Club Firenze (Florentský bojový klub) možno komusi preblesne myšlienka o tom, čoho všetkého sú dnes ľudia od dobroty schopní... A pritom zápasy turnaja florenstkého futbalu, svojou brutálnosťou pripomínajúce gladiátorské zápasy, majú dlhú tradíciu, zrodili sa v šestnástom storočí v ére renesancie. Reportážne sledovanie udalostí turnaja ale i jeho zákulisia, portréty štyroch protagonistov a sociologicky vnímavé skúmanie fenoménu režiséra Luigi Maria Perottiho sa zaslúžili o divácky atraktívnu, dokumentaristickú fresku „florenstského festivalu testosterónu“. Okrem potvrdenia poznania, že v človeku stále prežívajú aj jeho temnejšie stránky, že ho neraz riadia aj pudové prejavy a živočíšne stimuly, však titul nič nové nepriniesol.
Maďarský 25 minútový film Bernadett & Sanju je o láske budapeštianky Bernadetty a newyorského Inda Sanjuho, ktorí sa spoznali, navzájom zamilovali a pre spoločný život rozhodli prostredníctvom internetu (desiaty deň komunikácie cez Skype Sanju požiadal Detty o ruku). Dokument z malého cyklu o medzinárodných manželstvách, ktorý v rámci mediálnej kampane na zlepšenie vzťahov k cudzincom iniciovalo Maďarské ministerstvo spravodlivosti a vnútra nakrútil mladý režisér Viktor Oszkár Nagy. Cieľavedomo využíva postupy a finesy populárnej televíznej kultúry a reklamnej estetiky, posúvajúc tak dokument do nových kontextov. Ten film je pomerne výstižným príkladom diskutabilných zmien, viac o titule si možno prečítať na DOKO v samostatnej recenzii, ktorá vznikla pri príležitosti uvedenia titulu na tohtoročnej maďarskej národnej prehliadke Filmszemle.
Na sever od Kalábrie
Takmer sedemdesiat minútový poľský film Na północ od Kalabrii (Na sever od Kalábrie) Marcina Sautera je impozantným realizačným počinom známeho poľského filmára, kameramana a fotografa strednej generácie (v rámci krakovského festivalu sa konala vernisáž výstavy fotografií Sautera), známeho tiež z pôsobenia v neformálnej dokumentaristickej tvorivej dielni Paladino. Na minuloročnom festivale zaujala skupina ambicióznym filmom prekračujúcim obvyklé „making off“, v titule Andrzej Wajda: Nakrúcajme! (Andrzej Wajda: Róbmy zdjęcie!) sa „autorský štvorzáprah“1 podpísal pod dokument, ktorý je nielen výstižným portrétom slávneho režiséra vo finále úspešnej kariéry, ale evokuje tiež viacero univerzálnejších úvah o mieste a podobách tvorivosti v súčasnom svete.2
Tohtoročný Sauterov príspevok v súťaži dokumentov Na sever od Kalábrie je nepochybne profesionálne nakrútený zábavný pohľad do niekoľkých letných dní v mestečku Chełmsko Śląskie, v ktorom pestré panoptikum zaujímavých a niekedy až pitoreskných a bizarných obyvateľov žije svoj pokojný, dobrý život. Nikto sa nikam neponáhľa, mládež je poriadna: miestni šuhaji nakrúcajú amatérsky film. Chotárom obce - a takmer v pravidelných intervaloch, ako dobre načasovaný leitmotív aj filmom - prechádza skupina spievajúcich skautov. Iným vďačným leitmotívom je dvojica zememeračov, ktorí sa objavujú v najrozmanitejších lokalitách mestečka a vymeriavajú celkom bez zmyslu preto, lebo sa to hodilo do filmu. Členovia amatérskeho divadelného súboru v tom čase nacvičujú novú hru. Smiešno a veselo je Chełmsku a naozaj zábavne ešte len bude. Všetci sa pripravujú na obecnú slávnosť na námestí, ktorou vyvrcholí leto aj film.
Film vyvolal v sále veľa smiechu a potlesku. Ale aj určité rozpaky. Pretože skĺbil dokumentaristické postupy (observácia reálneho prostredia a autentických ľudí) s vymyslenými príbehmi a anekdotami? Alebo preto, že pomedzi autentických obyvateľov „zasadil“ viacero privezených predstaviteľov? Napríklad korpulentného amatérskeho herca Leszka Bączeka, stelesňujúceho žoviálneho starostu, ktorý okrem organizačných príprav festivalu stíha tiež dvoriť sa živošíšnej vdove a randiť s ňou v lese pri zbere hríbov, recitujúc pritom poéziu klasikov. Alebo talianskeho kuchára – v stelesnení Thierryho Paladina - ktorý s miestnymi ženami zbiera po okolí slimákov a domácich z nich učí pripraviť a vychutnávať neobyčajnú lahôdku. Z miestnej búdky „Talian“ ešte každý večer telefonuje do Kalábrie, aby vo vtipných dialógoch so svojim otcom referoval o životných pomeroch v obci a porovnával ich s južanskými zvyklosťami Talianska (pričom základom komična je to, že život v Sliezku podlieha konzervatívnejším normám ako v Kalábrii). Aj rusovlasého chlapca, sťaby domorodého tínedžera, čo sa v najnovšom Sauterovom filme mihne dokonca zhruba v troch rolách (zapamätal som si ho najmä v úlohe maliara izby, ale tuším sa motal aj v tíme chlapcov, čo nakrúcajú amatérsky film, a určite dopĺňal aj trojicu kumpánov baliacich miestne dievčatá) si niektorí možno pripomenú ako Michala zo staršieho Sauterovho filmu Kino objazdove (Putovné kino, rok 2005).
Pochádzajú teda rozpaky nad Sauterovým filmom z práve opísaného miešania filmových druhov? Trúfam si tvrdiť, že nie. Nie predovšetkým, lebo hoci bol Na sever od Kalábrie uvedený v súťaži dokumentov, pochybnosti nad určením „pohlavia“ v konečnom dôsledku netreba brať až tak vážne a nad kritériá filmových druhov sa predsa niekedy možno veľkodušne povzniesť, napríklad so známou argumentáciou, že hranice dokumentu a hraného filmu sú niekedy neurčité, môžu splývať a podobne. Prijmime ten titul teda predovšetkým ako film! Napokon z dejín desiatej múzy poznáme viacero príkladov, kedy „účel svätí prostriedky“ a kedy akademický purizmus v otázkach filmových druhov i žánrov nie je celkom na mieste. A skutočne aj druhové prelínanie môže byť opodstatneným a pôsobivým postupom, spomeňme si napríklad na niektoré staršie Formanove filmy, ale podobných aj novších príkladov by sa tiež našlo množstvo.
Ak teda dokážeme Sauterove dielo prijať ako filmový titul „bez prívlastkov“ a privrieme oči nad jeho „zaškatuľkovaním“ (napríklad nad jeho zaradením v súťaži festivalu, kde zápolil v drese dokumentov), prečo ten film napriek tomu vyvoláva ešte nejaké rozpaky? Myslím že preto, lebo všetko v tom filme slúži jedinému – zábave. Všetok nemalý talent tvorcov, nemalé produkčné nasadenie, nepochybne nemalé vložené investície do realizácie slúžia v konečnom dôsledku k tomu, aby sa divák v sále smial, tlieskal, zabával. A nič viac. Napokon ani takéto ambície nie sú automaticky odsúdeniahodné, veď väčšina filmového priemyslu, prevaha svetovej kinematografie stojí na zábavných základoch. Lenže vo väčšine prípadov sa hrá takpovediac s otvorenými kartami, zábavné filmy svoje zámery nezakrývajú, nepredstierajú iné poslanie. Obávam sa, že v prípade filmu Na sever od Kalábrie to tak celkom nie je.
Pre ten titul stvorili autori fiktívne ideálne mesto, ktoré neexistuje, ale zároveň kalkulujú so skutočnosťou, že ich filmový výtvor môže byť zamenený s dokumentom, že ho takto bude väčšina divákov prijímať, vnímať a pritom sa náramne baviť a smiať. Opakujem, nebol by to zásadný problém, keby všetky použité prostriedky, miešanie filmových druhov a žánrov, všetok humor, smiech a zábava, keby všetko toto malo aj nejaký hlbší cieľ, nebojme sa to vysloviť: aj nejaký ušľachtilý zámer, zmysel, ako je to pri dokumentárnych filmoch prirodzené (lebo aj to je súčasťou podstaty dokumentárneho filmu). Alebo ako napríklad v spomínaných Formanových filmoch zo šesťdesiatych rokov, ktoré boli prelínaním druhov a popri všetkej zábave aj nemilosrdným zrkadlom niektorých národných povahových čŕt. Ale ak sú postavičky panoptika obyvateľov Chełmska (či už autentické alebo interpretované, to je jedno) smiešne len pre zábavu diváka, slúžia len pre vyvolanie lacného smiechu na sále, potom sa nejedná o skutočný humor, ale o výsmech, posmešky a úškľabky malomeštiaka, plytký smiech podpriemerného diváka, autormi zámerne udržiavaného v obmedzenosti a nekultúrnosti. Potom nejde ani o skutočný dokumentárny film, ani o film, v ktorom je stieranie hraníc medzi filmovými druhmi podnetným a legitímnym tvorivým počinom. Bohužiaľ...
Podstatne viac zo skutočného života sa podarilo zachovať vo filme Osadné režiséra Marka Škopa, hoci aj v tomto prípade sa autori v dosť veľkej miere priklonili k inscenácii, najmä k organizácii osudov troch filmových hrdinov, podľa konštrukcií vopred vymysleného scenára. O filme viac v samostatnej recenzii na stránke DOKO (v súvislosti s minuloročným uvedením filmu na LFŠ v Uherskom Hradišti).
Osadné bolo jediným slovenským reprezentantom v súťaži a treba povedať, že zaujalo. Domáce i zahraničné publikum svoj interes prejavilo i v diskusii po filme – do Krakova z Osadného totiž prišiel jeden z troch ústredných hrdinov filmu, sympatický gréckokatolícky kňaz Peter Soroka. V dobrej poľštine odpovedal na viaceré otázky z pléna, propagačné letáčiky o obci, ktoré so sebou priniesol nestačili na uspokojenie záujmu divákov.
Dokumentárny film existuje
Jeden zo známych "apoštolov" Vachkovej školy dokumentárneho filmu Jan Gogola mal v súťaži krátkych filmov svoj 27 minútový film Mám ráda nudný život. Na minuloročnom Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave bol titul vyhlásený za najlepší český dokument. Gogola v ňom tematicky nadväzuje na svoj starší film Deník babičky Němcové z roku 1999, v ktorom s pomocou svojského obrazového výrazu, poväčšine statickými vizuálnymi inštaláciami ilustroval, komentoval či interpretoval denníkové zápisky pani Jiřiny Němcovej. Tie jednoduché, prostoduché záznamy vznikali na pozadí celého dvadsaťročia, od roku 1977 až do 1997 a subjektívne zaznamenávajú predovšetkým podobu každodenných banalít zo života, či záznamy priebehu počasia a podobne.
V novšom filme sa námetom a vlastne opäť aj náplňou filmu stali zápisky babičkinej nevesty, pani Aleny Němcovej. Statický obrazový štýl, inštalácie z prostredia zbraslavského domu, v ktorom Němcovci žijú, tvorcovia tentoraz trochu rozhýbali pomocou jázd a pohybmi žeriavu, pričom sa im občas vydarili skutočne obdivuhodné technické kúsky, napríklad pri spájaní obrazových motívov interiéru a exteriéru. „Nejvíc jsem se těšil na to, jak Jan Gogola a jeho tým naloží s nesnadnou vizuální stránkou projektu. Tedy kromě zpracování deníku, jehož obsah je, jak známo, silný a působivý. Jan Gogola však vždy dokázal zábavným a překvapivým způsobem a v kontaktu s realitou převést zvláštnosti života do filmu, mám v něj proto důvěru a na tento film se těším.”, píše vo svojom komentári nemecký mentor projektu, kameraman Peter Badel.3
Silný obsah denníkov? Z osobných zápiskov pani Němcovej, ktoré vznikali počas päťročného obdobia sa opäť dozvedáme banality o počasí, o rannom cvičení, o varení, a podobne. Správa o mikrosvete domácnosti je pravidelne vylepšovaná aj naivnými komentármi niektorých udalostí, ktoré sa odohrávajú mimo priestory rodinného domu a ktorých dozvuk do súkromia zbraslavskej vily dolieha predovšetkým prostredníctvom vysielania rozhlasu a televízie. Je načase sa opýtať, o čom je ten film?
Dajme najprv slovo režisérovi, o svojom diele píše: „Deníkové zápisy zpracovávají svět jedinečným způsobem a sbíhají se v nich souvislosti každodenní i nadčasové povahy. Na základě tvůrčí spolupráce s rodinou Němcových, s níž se znám již deset let, se domnívám, že se nám podařilo natočit humorný i vážný film o různých světech, které přebývají v jednom domě. Tento záměr byl ještě o to zajímavější, že se odehrával v obyčejné domácnosti a cílem všech mých filmů je snaha přeměnit, nikoli pouze zachytit realitu.”4
Pokúsim sa o vlastnú interpretáciu. Ten film je svojským dokumentom o ľudskej prostote, obyčajnej nude, o banalite v živote človeka uzatvoreného do svojho mikrosveta, pričom je však zároveň začlenený aj do kontextu aktuálneho diania, v špecifických súvislostiach a vzťahoch. Môže to byť námetom na film? Myslím, že áno, veď súčasný dokumentárny film je schopný reflektovať aj mnohé abstraktné motívy a témy dotýkajúce sa napríklad sfér ľudskej psychiky, medziľudských a sociálnych vzťahov, filozofických kontextov a pod., dokument dnes nie je odkázaný len na zaznamenávanie prostých podôb materiálnej skutočnosti. Pravda, nakrúcané filmy by nemuseli byť nudné ani banálne.
Titul Mám ráda nudný život je vlastne popretím kánonov tradičnej dramaturgie, ktorá sa zameriava na detaily a momenty význačné a príznačné, na tie výseky skutočnosti (alebo fikcie), ktoré majú charakter reprezentácie, sú extraktom, zreteľným symbolom alebo výstižnou metaforou väčších celkov (obsahov, tém), zložitejších súvislostí. V Gogolovom filme je predmetom záujmu takpovediac reverz podstatného, obsah napĺňa banalita, ktorá za bežných okolností zostáva tradičným dramaturgickým záujmom nepovšimnutá. Je to zaujímavý a do značnej miery netradičný tvorivý koncept, ktorému a priori nemožno uprieť šancu na zmysel a legitímnosť, ako aj nepriznať istú sviežosť ba dokonca aj pôvab, obzvlášť v súčasnom všeobecnom presýtení sa na atrakcie orientovaných médií.
Ale zrejme v miere využitia netradičného dramaturgického konceptu väzí jadro problému Gogolovho filmu. Natoľko je autor banalitou života fascinovaný, až zdá sa stráca aj pevnú pôdu pod nohami. Film je bezvýhradne oddaný „čaru“ sveta, kde sa nič nedeje a neudeje, až prestáva byť zreteľné nejaké konkrétnejšie východisko, zmysel celého tvorivého počínania. Nezáväzný obsah je pravda miestami aj vtipný, či smiešny, ale môže aj nudiť. Zaujme síce aj spomínanou vizuálnou prepracovanosťou, lenže napokon aj ona pôsobí skôr kontraproduktívne. Nie je prostriedkom interpretácie, nepomáha v nachádzaní zmyslu. Pôsobí viacmenej samoúčelne, ako exhibícia schopností a možností filmárov. Technická a realizačná stránka so svojou prepracovanosťou a dokonalosťou tu trčí z kontextu a prekáža.
Pravdu povediac a poznajúc aj myšlienkové a teoretické východiská autora, koncept filmu Mám ráda nudný život nie je vôbec náhodný, nie je ani výsledkom nejakých autorových omylov či toho, že by sa film jednoducho nevydaril. Je celkom v súlade s tým, ako Ján Gogola vníma zmysel a poslanie špecifického filmového druhu, dokumentárneho filmu. Zacitujme z jeho vyjadrení na tieto témy, ktoré vyslovil aj na margo svojho ostatného filmu (svoje postoje pritom formuloval i vyslovil pri iných príležitostiach už dávnejšie): „Myslím si, že výraz dokumentární je nešťastné reziduum éry pozitivismu a potřeby nějak po smrti Boha zachytávat svět a rozumět sobě samotnému ve světě faktů. Předpokládám, že dokumentární film neexistuje stejně tak, jak neexistuje dokumentární literatura, divadlo, výtvarné umění. Rembrandta nikdo neoznačí za dokumentárního umělce. Nebo Warhola...“5
Tak predovšetkým poznanie, že neexistuje dokumentárna literatúra (a čo literatúra faktu?) či dokumentárne divadlo a výtvarné umenie ešte automaticky ani analogicky neznamená, že by nemohlo existovať čosi ako dokumentárny film. Ide teda o zlý predpoklad. Dokumentárny film existuje, akokoľvek ťažké je výstižne, či nebodaj stručne ho charakterizovať a definovať. Prečo je „potřeba nějak po smrti Boha zachytávat svět a rozumět sobě samotnému ve světě faktů“ taká zavrhnutiahodná, a prečo je tvorivý prostriedok, ktorý k tomu poskytuje jedinečnú príležitosť, ergo dokumentárny film nejakým nešťastným „reziduom“, nie je vôbec jasné. Autor to nevysvetlil, ani keď pokračuje: „Myslím si, že je nutné přestat používat výraz dokumentární, nebo ho používat čistě v kontextu informativního filmu. Lepší bude používat výrazy, které známe z jiných druhů umění, jako je portrét, reportáž, fejeton, esej, film faktu, báseň či črta. Lze se i pokoušet vynalézat nové postupy. [...] Film Mám ráda nudný život pro sebe označuji jako filmový deník.“6
K tomu len dve poznámky: 1) Keď niekto nevie, či nechce namaľovať obraz, ale tvorivo sa vyjadruje trebárs veršami či spieva, neznamená to, že neexistuje maliarstvo. 2) ak autor nenakrúca dokumentárny film, ale filmový tvar, ktorý si pre seba nazýva filmovým denníkom, opäť to neznamená, že by dokumentárny film ako taký neexistoval. To len autor jednoducho nenakrútil dokument, to je celé. Nespomínam si však, že by som kdekoľvek zaznamenal zmienku o autorovom proteste po udelení titulu najlepší český dokument (sic!) na Medzinárodnom festivale dokumentárnych filmov v Jihlave v roku 2009.
Na 50. ročníku Krakovského filmového festivalu získal film Mám ráda nudný život cenu medzinárodnej filmovej kritiky (FIPRESCI).
Je mi „ľúto“, ale dokumentárny film existuje. Samozrejme súhlasím, že nie všetko, čo sa dnes nakrúti (a ocení) je dokumentárny film.
- Maciej Cuske, Thierry Paladino, Marcin Sauter, Piotr Stasik
- Recenziu filmu si možno prečítať <a href="t3://page?uid=58">v textoch</a> o minulom ročníku festivalu
- Film vznikol v rámci projektu Breathless – nadvláda okamžiku. Mentor Peter Badel citovaný podľa stránky <a target="URL" href="http://www.projekt-zipp.de/cz/svety_zivota/breathless/Filmy/Mám+ráda+nudný+život<link">Zipp – česko-německé kulturní projekty</a>
- Jan Gogola, citovaný podľa stránky <a target="URL" href="http://www.projekt-zipp.de/cz/svety_zivota/breathless/Filmy/Mám+ráda+nudný+život<link">Zipp – česko-německé kulturní projekty</a>
- Jan Gogola ml.: Dokumentární film neexistuje, citované podľa <a href="http://aktualne.centrum.cz/kultura/film/novinky/clanek.phtml?id=651645">aktualne.centrum.cz</a>
- tamtiež