V časoch, keď som študoval dokumentárny film na Vysokej škole múzických umení, bolo dobrým zvykom, že sme sa spoločne - celý ročník, zúčastnili niektorých filmových festivalov. Vlastne je to tak trochu dodnes, súčasných študentov dokumentu možno sem-tam jednotlivo stretnúť na festivaloch, kde sa premietajú aj dokumenty: na Febiofeste či na Jednom svete v Bratislave, na Artfilme v Trenčianskych Tepliciach, či hádam najviac na špecializovanom festivale dokumentov v Jihlave.

V osemdesiatych rokoch minulého storočia Jihlava ešte nebola, boli iné podujatia: v prvom ročníku štúdia sme napríklad v peknom Kroměříži absolvovali Arsfilm (medzitým zanikol), v nasledujúcich rokoch sme boli na Festivale českých a slovenských filmov – prehliadke krátkometrážnej tvorby v Piešťanoch a v Českých Budějoviciach. A pamätám si, ako veľmi sme sa tešili na festival v poľskom Krakove, ktorý bol v časoch železnej opony hádam jedinou príležitosťou stretnúť sa s reprezentatívnou svetovou dokumentárnou tvorbou. Krakov pred nami už absolvoval vyšší ročník a z ich pobytu na festivale sa po škole šírili aj zaujímavé historky, vznikali príťažlivé legendy...

Vlastne nám Martin Slivka obsahy videných filmov v Krakove nerozprával, Hovoril skôr o svojich dojmoch, o trendoch, atmosfére a podobne. Na detaily si už po toľkých rokoch nespomínam, viem len, že to bolo rozprávanie pútavé a v podaní Slivku – ako inak – vtipné, zábavné i poučné. A jednak si spomínam na dva tituly, ktoré nám určite aspoň letmo priblížil. Bol to v tom čase neobyčajne aktuálny film Robotníci 80 (autori Andrzej Chodakowski, Andrzej Zajączkowski a iní) a Kieślowského Hovoriace hlavy (Gadające głowy), oba filmu z roku 1980.

Autor textu Tomasz Bielenia hodnotí festival kriticky a pomerne nekompromisne. Pranieruje v programe podujatia priveľa filmov vybudovaných na princípe „hovoriacich hláv“ (pravda, píše predovšetkým o tituloch uvedených mimo súťažných sekcií) a dospel k viac než pesimistickému záveru. Už v názve svojho článku vyslovil nad jedným z najstarších filmových festivalov v Strednej Európe nemilosrdný ortieľ: Nuda a konzervativizmus.⁴

V texte Bielenia okrem iného píše: „Sú chvíle, kedy sa mi zdá, že sa Krakovský filmový festival stane moderným, do budúcnosti orientovaným filmovým podujatím. No potom sa ocitnem na niekoľkých predstaveniach, ktoré ma opätovne utvrdzujú v presvedčení, že je to jeden z najkonzervatívnejších festivalov v Poľsku“.⁵

Ako je to teda naozaj? Je ten festival moderný, alebo to tam skutočne riadne páchne starinou? O súčasnej podobe krakovského festivalu bude ešte reč a ja budem s tvrdením poľského novinára polemizovať. Ešte predtým si však aspoň letmo pripomeňme mladšie roky dnešného jubilanta.

Na Krakovský filmový festival som sa po prvý krát dostal v roku 2004, odvtedy som tam každoročne. Na vlastné oči som spoznal teda už festival skonsolidovaný po radikálnych spoločenských zmenách, ktoré prebehli na počiatku deväťdesiatych rokov (v rokoch 1990 – 1996 sa napríklad nekonala poľská súťaž, samostatná národná súťaž sa opäť vyhlasuje až od roku 1997), po zmenách technologických (postupný prechod od filmovej suroviny k videu), po niektorých modifikáciách pravidiel. Tie sa napokon menia stále – pred tromi rokmi sa popri súťaži dokumentárnych filmov do 60 minút zaviedla kategória tzv. dlhých dokumentov. Tento rok bola popri súťaži dokumentov (už bez obmedzenia minutáže) vyhlásená súťaž v kategórii krátkych filmov (do 30 minút), v ktorej sa zvlášť oceňovali filmy animované, hrané a dokumentárne.

Od roku 1998 festival každoročne udeľuje významnému filmárovi – striedavo z oblasti dokumentu a animovaného filmu – čestné ocenenie za celoživotný prínos k svetovej kinematografii Drak drakov. Medzi laureátov patria takí tvorcovia ako Jan Lenica, Raymond Depardon, Jan Švankmajer, Werner Herzog, Albert Maysles, Jurij Norstein, Kazimierz Karabasz, Raoul Servais, Allan King a iní. V tomto roku prestížne ocenenie prevzal legendárny tvorca amerického nezávislého filmu Jonas Mekas.

Áno, aj film sa za desaťročia neuveriteľne zmenil a neustále sa mení. Ale keďže časť kinematografie - akokoľvek je to časť malá - nie je len zábavou, ale má aj vyššie kultúrne ambície a v neposlednom rade aj šancu byť umením, môžu byť niektoré filmové diela takpovediac nadčasové. Zrejme sú to tie filmy, o ktorých Švankmajer hovorí, že sú „normálne“. No a filmové festivaly, aj ten krakovský, sú platformou, kde sa s niektorými z nich, ale neraz aj s ich tvorcami možno stretnúť.

Na festivale má človek príležitosť vidieť dokumenty na veľkom plátne, divák zažíva tradičné „kinové“ kolektívne sledovanie a môže s davom súzvučiť, či naopak vzpierať sa prevažujúcej atmosfére v sále (porovnaj s individuálnym sledovaním na monitore počítača). Tu sa možno spontánne o filmoch pohádať, autorom slušne vynadať (porovnaj s anonymnou diskusiou na internetovom fóre...), tu sa možno rozochvieť množstvom doplnkových zážitkov (diskusie, fóra, vernisáže, koncerty, bankety...).

Prepnime však teraz z futurológie opäť na prítomnosť. Takže aký bol jubilejný, päťdesiaty ročník? Konzervatívny a nudný, ako o tom píše Tomasz Bielenia, pretože sa na ňom odpremietalo niekoľko dokumentov klasicky zostavených z hovoriacich hláv a explikujúceho komentára? Alebo progresívny, pretože nielen v jednotlivých nesúťažných sekciách, ale aj vo všetkých kategóriách súťaže – a napokon aj medzi ocenenými - bolo množstvo debutov a titulov mladých filmárov?

Myslím, že ten festival bol taký, aj onaký. To, že je polstoročné kultúrne podujatie v niečom konzervatívne, je myslím celkom prirodzené, možno je to akýsi dôsledok „ťarchy“ vlastnej tradície. V programe festivalu (v súťaži i mimo nej) sa niektoré „staromódne“ filmy z času na čas objavujú jednoducho zrejme preto, lebo sú dôležitým reprezentantom určitých tradičných kultúrnych prúdov alebo nositeľmi hlbšej kultúrnej tradície. Možno, že tie diela nie sú práve formálne progresívne a tak nejak „trendi“, ale netrúfal by som si ich v programe festivalu a priori diskvalifikovať ako nelegitímne.¹⁰ No a treba v záujme korektnosti zároveň zdôrazniť, že konzervatívne prúdy rozhodne nie sú v profile Krakova prevažujúce. Naopak, dominantná je spomínaná programová orientácia na mladého tvorcu a generačne príbuzného diváka. Niekedy je možno dokonca študentských filmov v súťaži aj priveľa, akoby festival trochu konkuroval špecializovanému filmovému podujatiu Etuda, odohrávajúcemu sa v Krakove každoročne v novembri.