Jonas Mekas a jeho krakovská proklamácia
Obrana „celuloidu“ a „šestnástky“
„Filmy treba uchovávať jedine ako filmy, nie na videu. Nemôžete ich zachovať ani na videu, ani v digitálnej podobe, pretože to všetko sú iné médiá.
To, čo sa nakrútilo na film, musí sa uchovať ako film, čo vzniklo na videu, má byť zachované na videu.
Nemali by sme prenášať video na film, je to smiešne, nemali by sme zväčšovať šestnástku na tridsaťpäťku, je to absurdné!“
Tieto a ďalšie myšlienky z „malého manifestu“ Jonasa Mekasa odzneli 1. júna 2010 z pódia jubilejného Krakovského filmového festivalu, keď mu bola udelená čestná cena za celoživotný prínos k svetovej kinematografii - Drak drakov.
Cena sa od roku 1998 každoročne udeľuje významnému filmárovi – striedavo z oblasti dokumentu a animovaného filmu. Medzi laureátov patria takí tvorcovia ako Jan Lenica, Raymond Depardon, Jan Švankmajer, Werner Herzog, Albert Maysles, Jurij Norstein, Kazimierz Karabasz, Raoul Servais, Allan King a iní.
Jonas Mekas (1922), litovský rodák, žijúci od konca roku 1949 v Amerike je básnikom, spisovateľom, organizátorom, archivárom a všeličím iným, no najznámejší je hádam ako nezávislý filmový tvorca, nazývajú ho aj „krstným otcom americkej filmovej avantgardy“. Dva týždne po príchode do New Yorku si za požičané peniaze kúpil svoju prvú kameru, 16 milimetrovú „bolexku“. Filmoval epizódy zo svojho života, zo života komunity emigrantov. Svoje prvé filmy predviedol v roku 1953 v Gallery East a vo Film Forum v New Yorku. V roku 1954 začal Mekas vydávať časopis Film Culture, kritikami prispieva do Village Voice. V septembri 1960 stál pri zrode New American Cinema Group, (N.A.C.). V manifeste skupina deklarovala, že „film je osobným tvorivým výrazom“ (napokon, čosi podobné nenachádzame vo filmárskych manifestoch po prvýkrát...) a ďalej tiež: „...Nechceme filmy falošné, uhladené, vyšperkované. Nech sú radšej drsné a nenablýskané, ale živé. Nechceme ružové filmy, chceme filmy vo farbe krvi.“<link>2 Mekas bol o dva roky neskôr, v roku 1962 tiež spoluzakladateľom družstva Film-Makers’ Cooperative (FMC), a v roku 1964 stál pri zrode filmotéky Filmmaker’s Cinematheque, ktorá sa transformovala na Anthology Film Archives – je to jedna z najväčších svetových kolekcií avantgardných filmov.
Jonas Mekas, „magický dokumentarista“...
Newyorčan Jonas Mekas pravda nie je „pravoverným“ dokumentaristom, dokumentárne filmy v tradičnom slova zmysle nenakrúcal a nenakrúca.1 Ale či nie sú mnohé Mekasove filmy, zaznamenávajúce fragmenty z vlastného života a zo životov jeho priateľov a známych v priebehu celej druhej polovice dvadsiateho storočia i z prvej dekády nášho storočia, v určitom slova zmysle dokumentom? A to nielen pre zachytenie fyzickej podoby ľudí či vďaka autentickému záznamu činností mnohých prominentných osobností – Andy Warhola, Johna Lennona, Allena Ginsberga, Jacqueline Kennedyovej a iných. Mekas svojich priateľov zachytáva špecifickým jazykom, osobitou poetikou: v zvláštnych mihotavých okamihoch, vidí ich v ich prirodzenosti, zobrazuje v celkom „neoficiálnom“ aranžmá. Na plátne pred nami sa z blikajúcich, roztrasených, neraz neostrých a rozmazaných záberov, namiesto „argumentov“ dokumentačnej vernosti fotofonografického záznamu, rodí skôr atmosféra, nálada, pocit. Sú to vnemy sugestívne a výstižné, sú späté so životmi konkrétnych ľudí a s konkrétnou dobou. Svojim spôsobom teda sledujeme možno i akýsi „magický dokument“. Mekas k tomu hovorí: „Moje filmy sa zakladajú na realite života a život je vždy čarovný.“
Jonas Mekas sa v priebehu celej druhej polovice dvadsiateho storočia výrazne spolupodielal na živote americkej filmovej avantgardy, vo svojej umeleckej činnosti bol úzko naviazaný na osobnosti ako Andy Warhol, Nico, Allen Ginsberg, Yoko Ono, John Lennon, Salvador Dalí či George Maciunas.
Mekas je aktívny dodnes, píše básne v litovčine, knižne vydal zápisky o pobyte v nemeckých lágroch a o prvých rokoch v americkom exile Nemal som kam ísť (I Had Nowhere to Go, 1991), či svoje denníky z počiatku rokov sedemdesiatych (Daybooks 1970-72, 2003), svoje inštalácie vystavuje v galériách po celom svete. V roku 2006 Mekas pre iPod nakrútil 365 krátkych videofilmov. V novembri 2007 otvoril Jonas Mekas Visual Arts Center vo Vilniuse.3
Retrospektíva
V rámci retrospektívy boli na festivale uvedené okrem iného aj filmy:
Scenes from the Life of Andy Warhol (1990), film zaznamenáva obdobie od roku 1966 do roku 1987, medzi scénami z koncertu skupiny Velvet Underground a omšou na pamiatku Andy Warhola sledujeme záznamy umeleckých aktivít tvorcu, ale tiež okamihy z jeho súkromia.
Happy Birthday to John (1990), film prináša obrázky z oslavy narodenín Johna Lennona, fragmenty koncertu Johna a Yoko Ono v Madison Square Garden, ako aj zhromaždenie v Central Parku po atentáte na hudobníka.
This Side of Paradise (1999), obrázky z letných prázdnin detí Jackie Kennedyovej a jej sestry Lee Radziwill na morskom pobreží v Montauk.
Zefiro Torna or Scenes from the Life of George Maciunas (1992), film o zakladateľovi hnutia Fluxus, litevskom rodákovi a Mekasovom priateľovi. Film obsahuje záznamy stretnutí umelcov v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, ich umelecké aktivity, a je tiež dokumentom posledných mesiacov života Maciunasa.
Walden (1969), prvý filmový denník Mekasa z obdobia rokov 1964 až 1968.
As I Was Moving Ahead Occasionally I Saw Brief Glimpses of Beauty (2000), tristo dvadsať minút zo sveta umelcovho súkromia, banálnych chvíľ rodinného šťastia...
The Brig (1964), filmový zápis predstavenia hry Kenetha Browna, v podaní divadelnej skupiny The Living Theatre
365 Day Project (2007, výber), v krátkych videofilmoch je zaznamenaný portrét každého dňa roku 2007 v podaní Jonasa Mekasa
Little Manifesto...
Od čias najväčšieho rozkvetu amerického undergroundu v polovici minulého storočia, kedy bol film významným médiom dobových umeleckých a kultúrnych pohybov a spájalo s ním mnoho fantastických a neraz i romantických predstáv, či sa doň vkladalo mnoho nádejí a neraz i prehnaných očakávaní, pravda prešlo už veľa času, všeličo dnes vidíme možno inak. Na scéne sa medzitým objavili nové audiovizuálne technológie, najprv analógové video, neskôr digitálne, v šírení a distribúcii filmov má dnes významné postavenie internet.
Jonas Mekas, stojaci pevne ponad celým vývojovým oblúkom audiovizuálnych médií si je vedomý významu kultúrnych hodnôt audiovízie, v každej zo svojich špecifických podôb. O možnom ohrození filmového kultúrneho dedičstva hovoril aj na tlačovej konferencii Krakovského filmového festivalu, v diskusii s prof. Andrzejom Pitrusom. Výzva k činu potom zaznela aj v plamennom manifeste na festivalovom pódiu. Je len samozrejmé, že retrospektíva významnej časti Mekasovho filmového diela, ktorá bola súčasťou festivalu, bola na plátno kina Kijów premietaná zo šestnásťmilimetrového filmového pásu.
Pripomeňme si teraz záznam z oboch Mekasových vystúpení na Krakovskom filmovom festivale v nasledujúcom videu.
- Z bohatej filmografie býva za dokument označovaný predovšetkým titul Lapák, (The Brig), záznam divadelného predstavenia mimobrodwayského súboru The Living Theatre z roku 1964. Film bol ako najlepší dokument ocenený aj na filmovom festivale v Benátkach v roku 1964
- Sheldon Renan: An Introduction to the American Underground Film, New York 1967, citované podľa Jerzy Toeplitz: Kam spěje nový americký film? Orbis Praha 1977, s. 205
- Biografické údaje podľa <a href="http://jonasmekasfilms.com">jonasmekasfilms.com</a>