Zistenie, že zaujímavé témy dokumentárnych filmov sa môžu nájsť aj priamo v rodinnom kruhu profesionálnych tvorcov vlastne nie je ničím novým pod slnkom. Napokon, ak aspoň trochu platí, že základnou stavebnou bunkou spoločnosti je rodina, potom môže aj úzky okruh príbuzných tvorcu predstavovať zaujímavú sociologickú vzorku, ktorej prejavy sú vďačné pre zaznamenanie a trebárs vhodné na objasnenie či pochopenie niektorých významných spoločenských vzťahov, princípov, súvislostí, mechanizmov... Pri filmárskej rekognoskácii spoločnosti a priori nič nebráni tomu, aby filmár svoj profesionálny záujem obrátil aj na okruh ľudí, ktorých pozná najlepšie.¹

Hlavným hýbateľom, sprievodcom a moderátorom príbehu je Mark Atkin, extrovertný Brit v stredných rokoch. Všeličo nám objasní, keď sa trochu oboznámime s osobnostným, či skôr profesným pozadím hlavného hrdinu. V príbehu filmu o tom pravda nie je zmienka, ale Mark Atkin je skúseným profesionálom z filmovej branže, televíznym producentom, spolupracovníkom významných filmových festivalov a expertom inštitúcií podieľajúcich sa na vývoji filmových projektov a medzinárodných koprodukcií, spolupracovníkom viacerých workshopov a pitchingov a podobných aktuálnych nástrojov súčasnej audiovízie.² Myslím, že všetko toto má zásadný vplyv na podobu samotného filmu, ktorý je od počiatku a do všetkých dôsledkov naprojektovaný ako úspešný mediálny produkt. Užívajúc producentské know-how na majstrovskej úrovni v spojení s režijnými schopnosťami Śladkowského prináša Mark Atkin príbeh vlastnej rodiny, pretvorený do pôsobivého filmového tvaru, ktorý pravda vyvoláva aj určité pochybnosti, ale o tom až trochu neskôr.

Mark prvýkrát vo svojom živote navštívi Łodz, dom na ulici Gdańskej číslo 89 stále stojí, lenže sídli v ňom poľská armáda, akýsi vojenský výskumný ústav textilný, kde sa vyvíjajú a testujú vojenské rovnošaty. S armádou nie je ľahké sa dohovoriť (v ktorom kúte sveta je to ľahke?), najmä ak hľadači pokladu nechcú prezradiť svoje dôvody záujmu o terény parcely, pretože nález by mohol prepadnúť v prospech štátu. Atkinovci hľadajú alternatívne možnosti a peripetie na ceste k pokladu sa vo filme vzájomne prepletajú po niekoľkých líniách. Jednou z nich sú opakované opatrné pokusy o návštevu armádnych teritórií a obhliadku lokality. Naráža to na rigidný odpor a tak sa to zároveň skúša aj po iných linkách – prebiehajú konzultácie s miestnou právničkou, ktorá zisťuje, aké sú súčasné možnosti niekdajších vlastníkov, do procesu je vtiahnutý aj sympatický a komunikatívny primátor mesta, ktorého kompetencie sú však značne obmedzené.

Okrem už spomínanej viery v „silný“ príbeh, v nosnú story, ktorá zrejme stojí v pozadí zrodu celého filmového projektu, stavili tvorcovia v nemalej miere tiež na mnohokrát už overený kontrast dvoch rozdielnych kultúr, na komično ich vzájomnej konfrontácie. Filmovými prostriedkami sa napokon kontrastu dá vždy trochu pomôcť... A tak sa vo filme stretáva svet „bohatého a konsolidovaného“, kultúrneho Západu, navyše s príznačným britským šarmom a zmyslom pre humor v protiklade s tak trochu neotesaným a zasmušilým svetom postkomunistického Poľska. Napríklad keď sa manažér Mark vo svojej naškrobenej košeli snaží anglicky dohovoriť v ľudovej knajpe na Gdanskej ulici s majiteľkou a čašníčkou. Objednáva si čosi miestne pod zub, zapíja to kurióznou (?) vodkou a blahosklonne komentuje tento „bizarný“ svet... V tej krčme Mark zoženie tiež dvoch montérkových kumpánov, ktorí sú za pár libier a fľašu vodky navyše ochotní ilegálne kopať kdekoľvek a čokoľvek. No a „zaslúžene“ na smiech je samozrejme aj armádny svet, najmä s kurióznym výskumom vojenských mundúrov, ktorému „nahliadnuť pod sukňu“, do utajovaných armádnych priestorov je v priebehu celého filmu také zložité...

Zhruba v polovici 54 minútového filmu sa z rozplietania klbka rodinných vzťahov a súvislostí (o ktorých bola reč vyššie) prekvapivo vyvinie roadmovie – Alexander sa spolu so synom (sprevádza ich aj malý filmový štáb) vyberú do Poľska hľadať stopy po Alexandrových biologických rodičoch. Všeličo sa „posledný“ Krasucky po pátraní v Łodzi o svojej skutočnej, už nežijúcej matke dozvie. V miestnej matrike a pôrodnici sa nájdu autentické zápisy, ale o dôvodoch zrieknutia sa dieťaťa pred polstoročím kolujú len dohady. Aký je teda vlastne výsledok pátrania? Skoro žiadny, malo teda nejaký zmysel? Evidentne sa na chvílu zblížili dvaja Krasucky, otec so synom. Je to nepochybne sympatický moment, ale čím ten fakt, ako aj všetky predostierané rodinné peripetie naozaj obohatia diváka, je otázne. Bez snahy zľahčovať význam otázok, s ktorými je Alexander vo svojej životnej etape konfrontovaný, neprináša skoro hodinový dokument jednak žiadne zovšeobecnenie či univerzálnejšie posolstvo, ktoré by malo šancu osloviť širšie kruhy divákov. A tak sme žiaľ svedkami zdĺhavého rodinného videa s niektorými profesionálnymi atribútmi...

Carol, režisérov otec v obývačke svojho bytu prevádzkuje svoju živnosť – poisťovaciu firmu, ktorá by ho mala uživiť. Lenže bankrotuje. Firmu ruinuje predovšetkým to, že neužitočnými zamestnancami sú Latzi a Moshe, Carol nemá srdce ich prepustiť, lebo viac ako efektívnosť podnikania je preňho dôležité kamarátstvo a dobrá zábava so starými kumpánmi, koláčiky Crembo, ktoré Latzi vždy ochotne podá a v neposlednom rade zdravotný stav prestarnutého kocúra. No a nikto zo sympatickej kamarátskej trojky biznisu tak naozaj vlastne ani nerozumie. Lenže firemná kríza sa neodvratne blíži. Tu vstupuje na scénu syn, autor filmu, ktorý so svojimi skúsenosťami z filmového marketingu prináša do spoločnosti na hranici bankrotu zopár inovácií. Nie sú to len nové vizitky, ktorým sa všetci tešia ako malé deti, je to aj nový marketingový a finančný plán, sú to aj peniaze obetavého syna, ktoré do firmy naleje a podobne. Racionalizácia dôjde až tak ďaleko, že neužitočný Moshe, väčšinu dňa spiaci vo foteli, ktorého Carol bráni do poslednej chvíle, je jednak prepustený. Ani to však už krach neodvráti. Ale vznikne o tom všetkom vtipný a zábavný film. Lebo smiešne škriepky striedajúce sa s chvíľami dobrej pohody a zábavy veselej trojky, „dochutené“ štipkami nostalgie, súcitu a iných emocionálnych ingredencií sú zručne namiešaným filmovým mixom režiséra Regeva Contesa, ktorý oslovuje väčšinu divákov.

Pravda, je to opäť skôr „dokumentárna komédia“ vyvolávajúca smiech a potlesk v sále, ako novátorský dokumentárny projekt s vyššími, „umeleckými“ ambíciami. Ale napokon ani humorné a empatické zobrazenie troch celkom nepraktických a detinských hrdinov nemusí byť zavrhnutiahodnou ambíciou. Najmä keď vo filme popri všetkej tej zábave občas preblesknú aj príležitosti k úvahám o tom, ako sa v dnešnom svete orientovanom na výkon, kde pravidlá hry určujú predovšetkým mladí, silní a odvážni, žije aj tým slabším a starším.

Rodinné pomery sú príležitosťou pre nakrúcanie aj pre mladú argentínsku filmárku Muriel Rébora. Keď k deväťdesiatdvaročnému starému otcovi jej rodina angažuje bolívianku Nardu, Muriel zaujme jej osud, využijúc Nardin súhlas o nej vlastnoručne nakrúca zberným spôsobom rozsiahle video (54 minút), film s titulom Who Looks After (Quien te Cuida, titul do poľštiny prekladaný ako Opiekunka – Opatrovateľka⁶).

Na obrovskej, takmer hodinovej ploche titulu sa autorke napriek výnimočnému prístupu k protagonistom nepodarilo preukázať nejaký hlbší zmysel svojho filmového počínania, ktoré by výraznejšie prekračovalo opodstatnenie domáceho videa. Film je nepochybne cennou rodinnou spomienkou na posledné radosti a starosti starého otca, no okrem toho je už len svedectvom o empatickom vzťahu autorky ku konkrétnemu osudu „gastarbeiterky“ Nardy. Pravdu povediac, je to trochu málo.

Závažnejší spoločenský či humánny presah má rodinná story v španielskom filme 108 (108, Cuchillo de Palo, 108 - Čierna listina) paraguajskej režisérky Renate Costa, žijúcej dnes v Barcelone. V prevažne dlhých rozhovoroch so svojim otcom sa režisérka snaží poodhaliť nielen okolnosti záhadnej smrti strýka spred dvadsiatich rokov, ale zaujíma ju aj otázka šancí na dôstojný život Rodolfa v špecifických kultúrnych a spoločenských pomeroch paraguajskej diktatúry osemdesiatych rokov minulého storočia. „Čierna ovca“ rodiny, strýko Rodolfo nechcel pokračovať v kováčskej tradícii Costovcov, túžil stať sa tanečníkom. Ešte väčším hriechom počas Stroessnerovej diktatúry však bola jeho homosexuálna orientácia. A tak aj Rodolfa režim evidoval na tzv. Listine 108, niekoľkokrát bol zatknutý, vypočúvaný a mučený. Film, ktorý je v prvom pláne osobným, generačným vyrovnávaním sa s kapitolami rodinnej histórie, je zároveň aj zaujímavým pokusom o odkrývanie bielych miest v dejinách krajiny. Dokument prerastá zmysel intímnej spomienkovej snímky, popri osobnostných, hodnotových a psychologických náčrtoch rodinných portrétov prináša aj zaujímavý historický ale aj aktuálny spoločenský rámec. Symbolike 108 minútovej minutáže možno ľahko porozumieť, s jej opodstatnením je to však problematickejšie. Názorové a hodnotové konfrontácie dcéry a otca v siahodlhých rozhovoroch prinášajú neraz opakované otázky (a opakovane nezodpovedané, lebo sú z hľadiska otca jednoducho nezodpovedateľné) a navodzujú občas dojem až akejsi obsesie režisérky v hľadaní jedinej pravdy. V konečnom dôsledku však nakrútila zaujímavý a hodnotný film.

V noticke katalógu k filmu October Country autorov Michaela Palmieriho a Donala Moshera je to napísané výstižne: „Tvorcovia filmu viac než rok sledovali chudobnú rodinu Mosherovcov. Nebolo by to možné, keby jeden z režisérov nebol jej členom. Hrdinovia filmu, reprezentujúce rôzne pokolenia nezápasia len s ťažkou bytovou situáciou, ale aj s nejednou traumou z minulosti: s domácim násilím, sexuálnym obťažovaním, vojnovými traumami... Vyhýbajúc sa sociologickému zovšeobecňovaniu vytvorili Palmieri a Mosher intímny portrét americkej rodiny pozbavenej privilégií, ktorej život je protikladom amerického sna“.⁷

Psychologizujúci rodinný portrét bol vo viacerých momentoch nepochybne obnažujúcou sondážou protagonistov a ich vzťahov, ktorú sa zrejme podarilo nakrútiť najmä vďaka špecifickému postaveniu jedného z autorov. No detailná vivisekcia rodinnej situácie a jej vývoja je zároveň aj kontroverznou cestou k hromadeniu podrobností, ústiacej až k akémusi manierizmu. Konkrétne traumy jednej americkej rodiny bez ambícií o zovšeobecnenie na rozsiahlej ploche 80 minút po čase diváka jednoducho prestávajú zaujímať.

Okrem niekoľkých sekvencií, kedy Kaleo navštívi pôvodné miesta pobytu svojich rodičov na Havajských ostrovoch a tak trochu v publicistickej kvalite, v synchrónnych výpovediach otcových súputníkov mapuje minulosť - éru hippies, je film vlastne komorným záznamom niekoľkodenného spoločného pobytu dvoch mužov v horách, premiestňujúcich sa krajinou v niekoľkých etapách na cestných bicykloch. V priebehu tripu sú nakrútené aj kľúčové dialógy otca a syna k témam rodičovstva, zodpovednosti, odpúšťania. Konfrontovaný s otázkami Kalea bráni a obhajuje otec svoju životnú filozofiu, spôsob voľného života, ako aj všetky jeho účinky a dôsledky, zároveň však preukazuje ochotu na vzájomné zblíženie sa, neskrýva radosť zo stretnutia a otvorene prejavuje svoju hrdosť na syna.

Myslím si, že hoci dokumentárny film vo svojom vývoji prešiel cestou od reportážnej registrácie diania a udalostí, ako aj od interpretácie spoločenských vzťahov a súvislostí a dospel dnes k podstatne zložitejším výrazovým a tematickým možnostiam, nevylučujúc ani intímne a psychologické terény človeka, jednak v týchto oblastiach občas naráža na svoje druhové limity, keď sa psychologickú prepracovanosť (prirodzenú a bezproblémovú v hranej kinematografii) snaží sĺkbiť s vecnou podstatou faktov a s autenticitou zaznamenávaných protagonistov. Niekedy to totiž „zaškrípe“. K tomu príklad z filmu Beyond This Place. Keď v jednom z dialógov, počas prestávky v bicyklovaní v rámci postupného zbližovania sa otca so synom odrazu Cloude Rock spontánne objíme svojho syna, ten držiac v ruke kameru (ktorá otcovi v úprimnosti a spontánnosti nijako neprekáža, veď komunikuje so svojim synom) naďalej nakrúca. V roztrasenom zábere sledujeme poskakujúce vrcholky hôr, belasú oblohu, vo zvuku počuť citové prejavy... Autor je objektom i pozorovateľom zároveň. Vnímanie tejto scény môže byť samozrejme rôzne, mne pripadá filmové počínanie si autora ako nepatričné, exhibicionistické. Za „hranicou“ dokumentárneho filmu, lebo „všetko pre film“ v dokumente neraz paradoxne znamená proti ozajstnému, autentickému životu.

Porota medzinárodnej súťaže dokumentov udelila filmu Beyond This Place Zlatý roh pre režiséra najlepšieho filmu v kategórii povyše 60 minút (čiže vlastne hlavnú cenu).