Stretnutia a zápasy
Nepriatelia ľudu a pomníky obetiam
O čom sa dnes vo svete nakrúcajú dokumenty, ak ich témou nie sú práve rodinné drámy a traumy, či radosti a a zábavky z okruhu rodinného hniezda? O tendencii autobiografických dokumentov som v predchádzajúcom článku písal na základe programu Krakovského festivalu, zo súťažných sekcií medzinárodného festivalu sa môžeme pokúsiť odvodiť aj odpoveď na položenú otázku. Pravda, do jednotlivých súťaží sa z takmer tisícky prihlásených filmov celého sveta dostalo len čosi povyše päťdesiatky dokumentov a tak je komentovanie obrazu globálnej produkcie riskantné a subjektívne, pretože vychádza zo vzorky, ktorá sa utvorila podľa vkusu a preferencií festivalovej výberovej komisie. Ale veď takto to chodí na všetkých festivaloch, do ich programu sa dostane zakaždým len zlomok ročnej svetovej produkcie. Tak či onak, istý obraz o kondícii dokumentu vo svete nám poskytuje každý väčší medzinárodný festival, krakovský samozrejme tiež.
Nepriatelia ľudu
Z prípadných ilúzií nás každý večer zaručene vytrhne televízne spravodajstvo, konflikty v rôznych kútoch planéty nevymizli, to len v programe festivalu bolo tento rok dokumentov o nepokojnej, trpiacej a bojujúcej planéte v porovnaní s minulými rokmi podstatne menej. Tak napríklad nepochybnú dokumentaristickú veľmoc Izrael, ktorej filmári okrem tradičných tém holocaustu pravidelne prinášali aj tvorivé vyrovnávanie sa s dlhodobým izraelsko-palestínskym konfliktom tento rok v súťaži zastupovali skôr veselé, zábavné dokumenty, často tematicky čerpajúce z rodinného prostredia tvorcu, o ktorých som písal v spomínanom článku. Zastúpenie „lahodnejších“ izraelských tém zrejme nebude len rukopisom výberovej komisie. Zaujímavo sa k tomu v rozhovore vyjadril aj režisér filmu Najhoršia firma na svete Regev Contes:
"Každý sa snaží robiť politické filmy alebo filmy o situácii, a potom sú všetky - nebudem menovať žiadne tituly – tragické. Ako cez kopirák sa nakrúcajú samé drámy, v ktorých v skutočnosti niet pravdy, súcitu, lásky ani všetkých tých vecí, ktoré ľudí na každodennom živote zaujímajú. Na zahraničných festivaloch sa môjho producenta pýtali: „Ale kde sú Palestínčania, kde je konflikt, kde je okupácia?“ Skutočne sa našli aj takí, čo sa snažili pitvať môj film a hľadať v ňom tieto veci. Napadlo nám, že by sme mali do filmu občas vkladať titulok s textom „okupácia je hrozná“, možno by bol tomu koniec..."1
Obraz rozporuplnej tváre izraelskej spoločnosti však jednak priniesol film As Lilith (Kmo Lilith, Ako Lilith) skúseného filmára a producenta Eytana Harrisa. V mestečku Zikhron Yaakov svojským štýlom žije exentrická Lilith. Je oddaná ezoterike, vykonáva zvláštne duchovné seanse a podobne. Príbeh dokumentu sa začína vtedy, keď jej dcéra v tínedžerskom veku spácha samovraždu, z celkom nevysvetlených a nepochopiteľných dôvodov. Napriek tradičným židovským obradom je matka rozhodnutá nechať telo dcéry spáliť. Začne sa urputný zápas medzi Lilith a ultraortodoxným židovským spoločenstvom, pre ktoré je z náboženských dôvodov kremácia celkom neprijateľná. Do sporu sa nemalou mierou angažujú aj médiá a verejnosť.
Harris v 78 minútovom dokumente operatívne a podrobne zaznamenáva peripetie kauzy, jej deštrukčné dôsledky na osud jedinca, vystaveného jednoznačnej prevahe. Reportážny spôsob snímania, akási moderná obdoba princípov direct cinema je na jednej strane účinným prostriedkom k zachyteniu autentických detailov a nuansov dramatického konfliktu - kultúrneho a hodnotového stretu, ale jeho výlučná aplikácia na veľkej ploche filmu prináša po čase nielen určitý stereotyp, má tiež zásluhu na televízno-publicistickej kvalite filmového výrazu diela.
Na dôsledné využitie metódy direct cinema vsadil aj mladý filmár Justin Peach vo svojom filme Kleine Wölfe (Vĺčatá, nemecko-nepálsky film je diplomovou prácou režiséra, študujúceho žurnalistiku na univerzite v Mainzi). Vo filme bez komentára, hudby či akejkoľvek inscenácie zaznamenáva autor surovú skutočnosť života skupiny detských bezdomovcov v uliciach Kátmandú. V každodennom zápase o prežitie žobrú, podvádzajú západných turistov, zháňajú jedlo a drogy a užívajú si neviazanej slobody. 48 minútový portrét skupiny detí vo veku do pätnásť rokov priniesol neprikrášlené obrazy tienistých stránok nepálskej reality, ale vlastne nič viac. Nič, čo by sme v dokumentoch z týchto oblastí už dávno predtým nevideli, tu navyše bez akejkoľvek zjavnej ambície o autorské stanovisko, iba v nadšení pre jednu tvorivú dokumentaristickú metódu. V nerozpoznaní možností a limitov metódy tak film Vĺčatá prináša síce sériu zaujímavých autentických výjavov zo života, ale v konečnom dôsledku filmová výpoveď smeruje skôr k pozorovateľskému manierizmu ako k zmysluplnému zámeru.
V nevábnom industriálnom prostredí moskovskej fabriky bývajú a pracujú viacerí príležitostní robotníci z vidieka, aj Sania a „Vrabec“. Spriatelili sa, hoci Sania by mohol byť chlapcovi otcom. Obaja bývajú v prenajatej maringotke, v treskúcej zime vykonávajú rozličné ťažké pomocné práce – navážajú pri drtičke kameňa, uvoľňujú zamrznuté koľajisko a podobne. Obaja majú rovnaký problém, a zrejme nielen oni dvaja. Už mesiace nedostali žiadnu výplatu. Pracujú však ďalej, pretože dúfajú, že nejaké peniaze jednak získajú a domov sa nebudú musieť vrátiť s celkom prázdnymi rukami.
Sania i Vorobej (Sania a Vrabec) je názov 51 minútového ruského dokumentu režiséra Andreja Gryazeva. Škoda, že v zobrazení osudov svojich hrdinov sa neúmerne sústredil na záznamy ich siahodlhých a niekedy banálnych rozhovorov v maringotke, občas ozvláštnených aj pôsobením vypitej pálenky. Inokedy Sania telefonuje domov a márne sa snaží vysvetliť, prečo nedostal výplatu a prečo sa ešte nevracia. Nikoho zo skúpych zamestnávateľov vo filme neuvidíme, nevieme, kto a kedy robotníkom zadáva konkrétne úlohy. Vlastne je možno škoda, že aj z pracovného prostredia a zo samotnej práce vidíme vo filme len veľmi málo. Je pravdepodobné, že väčší priestor pre pôsobivé obrazy devastovaného prostredia by vo filme nezaškodil. Možno by fungovali ako výstižná metafora všeobecnej devastácie pomerov, vzťahov, ľudských duší.
Porota medzinárodnej súťaže dokumentov udelila filmu Sania i Vorobej Zlatý roh v kategórii 30 až 60 minútových titulov za „sfilmovanie drámy dvoch ľudí, obetí raného kapitalizmu v Rusku, ako aj za dôkaz, že dialóg v dokumentárnom filme môže byť rovnocenný tej najdramatickejšej filmovej fikcii.“2
Enemies of the People (Nepriatelia ľudu) je kambodžsko-britský dokument, o spoluautorstvo ktorého sa delia medzinárodne známy investigatívny novinár Thet Sambath a Rob Lemkin, britský novinár, režisér a producent, spolupracujúci s viacerými britskými a americkými televíznymi stanicami. Ich spoločný film sa tematicky vracia do Kambodže sedemdesiatych rokov minulého storočia, keď Červení Khméri vyvraždili takmer dva milióny obyvateľov krajiny. Obeťami boli aj Thetovi príbuzní. Novinár po rokoch vyhľadáva tých, ktorí sa na vraždení podieľali a snaží sa získať a videokamerou zaznamenať ich úprimnú výpoveď. V jeho činnosti ho pritom nemotivuje pomsta, ale túžba porozumieť, ako sa to všetko mohlo stať. Spovedá bývalých radových Khmérov, ale aj dvojku v najvyššom vedení, pravú ruku Pol Pota, ideologického lídra Nuon Chea. Exkluzívnosť výpovedí bývalého revolučného vodcu a otvorené spovede mnohých ďalších aktérov, úprimná žurnalistická ale aj ľudská angažovanosť autorov v téme našli v kultivovanej forme politickej a historickej televíznej dokumentácie (druhovo známej napríklad z produkcie BBC), výstižnú a adekvátnu podobu. 94 minútový titul v súťaži dokumentárnych filmov - v kategórii povyše 60 minút - získal cenu Strieborný roh (cena za umelecké kvality, čiže druhá cena v kategórii).
Dokumenty o živote na východe a na juhu...
Výrok Hic sunt leones (tu sú levy), vyjadrujúci podlžnosti v geografických znalostiach starých Rimanov už dávno patrí do skrine medzi učebné pomôcky dejepisu či latinčiny. V dnešnom svete zahltenom informáciami, kde sú všeobecne dostupné „on-line“ správy o každom kúte planéty, možno že viac než inokedy svoje opodstatnenie potvrdzuje dokumentárny film. Dokument, ktorý v zázname skutočnosti, situácií, príbehov, vzťahov či konfliktov dokáže vystihnúť pravú podstatu iných kultúr a spoločenstiev, podstatu spôsobu života ľudí vo vzdialenejších oblastiach, regiónoch a krajinách, ktoré by sa nám na prvý pohľad zdali možno len exotické. Sú to také dokumenty, ktoré prekračujú povrchnosť televízneho spravodajstva, turistických či cestopisných čŕt alebo aktuálnych publicistických, politických či hospodárskych analýz. Sú to dokumenty, akých vo svete nevzniká veľa. Zriedkavé ukážky snahy o takúto tvorbu, pravda s rôznym stupňom dosiahnutého úspechu, priniesol aj program Krakovského festivalu.
Prevažne etnologické stránky témy priniesol tridsať minútový gruzínsky film Altzaney mladej autorskej dvojice Nino Orjonikidze (absolventka žurnalistiky v Tbilisi a televíznej tvorby v Londýne) a Vano Arsenishvili (filmovú tvorbu študoval v Tbilisi a vo Viedni).
V Pankisi Gorge žije žena menom Altzaney, ktorá v patriarchálnej spoločnosti vyznávajúcej prísne, stáročia nemenné normy a pravidlá pôsobí vo funkcii akéhosi komunitného mediátora. Urovnáva susedské spory, dohaduje partnerské vzťahy, pomáha aj v medzigeneračnej komunikácii. V spoločenstve sa teší rešpektu, ale niekedy naráža aj na zarputilý odpor znesvárených strán. Film sprostredkúva tradičné podoby života v odľahlých gruzínskych končinách a má pritom predovšetkým dokumentačnú hodnotu.
Aj tridsať minútový nemecký dokument Tabakmädchen (Tabakové dievča) režisérky macedónskeho pôvodu Biljany Garvanlievy prináša najprv obrázky „starého sveta“ kdesi z hôr Macedónie. V prekrásnych scenériách, relatívne vzdialene od súčasnej civilizácie žije v tradičnom spoločenstve tureckej menšiny hlavná hrdinka filmu, 14 ročná Mümine so svojou rodinou. Živia sa pestovaním tabaku, na prácach spojených s pestovaním, zberom, spracovaním a predajom tabaku je zapojená celá rodina. V súlade s tradíciou má byť dievčina čoskoro predaná budúcemu manželovi. Mümine sa však odmieta zmieriť s manželstvom bez lásky, navyše má „neobyčajné“ ambície, chce sa v meste učiť na strednej škole, lebo chce byť učiteľkou.
Konflikt medzi tradíciou a moderným svetom pravda zďaleka nie je neobyčajnou filmovou témou, naopak, jej dobré i zlé príklady z dejín filmu by mohli byť dokonca súčasťou učebnice filmovej dramaturgie. Lenže práve a najmä v dokumentárnom filme sú osudy autentických ľudí zakaždým originálne, hoci aj zaujímajú overené životné východiská a ocitajú sa v známych situáciách. Lebo tí ľudia nie sú postavami, ich myslenie, cítenie a konanie nie sú vymýšľané scenáristom, sú skutočné, odpozorované zo života, zaznamenané vnímavými filmármi. Klišé, číhajúce tak často práve v príbehoch zápasu „starého s novým“ v hranej kinematografii nemusí byť nutne údelom dokumentárneho filmu tvorivých autorov. A tak hoci v schéme stretu tradičného sveta pestovateľov tabaku s dynamikou života v meste, hoci nepochybne aj s pomocou metódy rekonštrukcie či inscenácie, jednak dokázala režisérka vytvoriť dostatočne presvedčivý a plnokrvný obraz zo života ľudí špecifickej oblasti Macedónska. K podmanivosti výrazu nemalou mierou prispela aj hudobná dramaturgia s využitím zaujímavej miestnej hudby a piesní.
Až tri krajiny v koprodukcii prostučkého filmu No hia ma (Stretnutia) uvádza katalóg pri jeho opise. Režisér Alex Campos pochádza z Madridu, kde študoval audiovizuálne umenie a fotografiu, vizuálne umenie študoval tiež v Lisabone. Zaoberá sa umeleckými happeningami, podľa vlastného vyjadrenia spolupracuje s performermi, prostitútkami, deťmi, choreografmi, ľuďmi nevidiacimi, mníchmi a tiež s rôznymi umelcami, tvoriac divadelné a tanečné predstavenia.3
Zdroje kreatívnosti hľadané v mimofilmových oblastiach sa zrejme podpísali aj pod 26 minútový film v súťaži krátkych dokumentov. Autor pracuje neortodoxnou metódou – s čudnou obsesiou až neuveriteľne dlho sníma tváre vybraných domorodcov, ktorých stretáva pri svojich potulkách v laoskej džungli, či v skromných vidieckych sídlach. Záber do tváre nič netušiacej ženy trvá možno dve minúty, možno päť, možno i viac. Subjektívne to pôsobí, ako by trval celú večnosť. Starene táto výnimočná filmárska pozornosť príde po chvíli smiešna. Keď dotieravá kamera neprestáva nakrúcať, žena situáciu komentuje slovami v nárečí, ktorému nerozumieme (s najväčšou pravdepodobnosťou ani režisér), zdá sa, že objekt záujmu kladie nejaké otázky, možno sa pýta na zmysel počínania. Divák sa v duchu pýta možno čosi podobné, alebo sa zamýšľa, čo si asi autor sľuboval od pôsobenia svojho neúprosného „filmového oka“. Čo uhrančivým pohľadom kamery, vpíjajúcim sa do očí netušiacich domorodcov docielil? Zacitujme z festivalového katalógu: „Neobyčajná púť ázijskými dedinkami sa stáva pre režiséra cestou do hĺbok samého seba“4 Myslím, že to nepotrebuje ďalší komentár.
Songs from the Tundra (Piesne tundry) je americko-ruský dokument mladého amerického režiséra s ruskými koreňmi Alexandra Bermana. Kultivovaný síce, ale v konečnom dôsledku konvenčný dokument je vystavaný na pôdoryse starých poľovníckych a pastierskych ľudových piesní Evenkov, žijúcich vo vzdialenom kúte Ruska, na polostrove Kamčatka. Obrazy krásnej severskej prírody s pasúcimi sa stádami sobov, výjavy z každodenného života obyvateľov a takmer zabudnuté už piesne starých pokolení evokujú mýty a legendy meniaceho sa kraja.
V dokumentárnej súťaži sa premietal takmer hodinový ukrajinský dokument Ja pamiatnik sobi (Som pomníkom sám sebe), ktorého režisér Dmytro Thiazlov, absolvent akadémie v Kyjeve patrí tiež k mladšej generácii filmárov. Film je portrétom trochu exentrického dôchodcu Sergeja Petrova - Hvatova z malej ukrajinskej viesky Ivaniči, ktorý v posledných rokoch sám vytvoril a v okolí osadil asi stovku pomníkov tamojším ľudským obetiam. Sú to padlí rôznych bojujúcich strán, ale nie raz aj civilisti, ktorých krv sa na pôde západnej Ukrajiny v krutom minulom storočí preliala. Dôchodca stavia pomníky nielen padlým Ukrajincom (bojujúcim v službách a záujmoch Sovietskeho Zväzu, ako aj bojovníkom nacionalistickej ukrajinskej armády UPA), ale aj Nemcom, Poliakom, Židom, a iným. V miestnej komunite pôsobí čiperný dôchodca ako veselý chlapík, ktorého aktivity dnes napodiv nikoho viditeľne nedráždia. Je to prejav konsenzu, celonárodného zmierenia ako výsledku poctivého poznania a hodnotenia dejín vlastnej krajiny s pomenovaním a odsúdením zla, alebo sú to skôr symptómy všeobecného zmätku v hlavách a dušiach hodnotovo vykorenených generácií? Výjavy súčasných patriotických zhromaždení s hojnou účasťou penzistov ovešaných metálmi sovietskej éry, zaznamenaných vo filme, dávajú tušiť skôr to druhé.
Škoda, že dielo výraznejšie nevyužíva príležitosť na jedinečnú filmovú rekognoskáciu zložitého spoločenského stavu, v ktorom sa križujú politicko-historické, ale aj psychologické vektory. Peripetie zložitého historického vývoja západnej Ukrajiny sa vo filme objavujú len akosi nevdojak (a v dejinných pomeroch neorientovaný divák nemá šancu pochopiť zmysel niektorých významových detailov), režisér sa sústreďuje skôr na zaujímavosti zo života súčasného vidieka a najmä na kuriózne črty svojho hrdinu. „Ak nerobíš šialené veci, nestaneš sa slávnym. Na komunistov si neskôr predsa už nikto nespomenie, ale ak žiješ veselo, všetci si ťa budú pamätať“5 tvrdí vo filme Sergej.
- Citované podľa <a href="http://www.haaretz.com/culture/arts-leisure/when-bad-business-is-good-1.277225">www.haaretz.com</a>
- Z verdiktu poroty
- Podľa vizitky tvorcu v katalógu
- Citát z festivalového katalógu KFF 2010, s.76
- Citované podľa <a href="http://www.filmfestival-goeast.de/index.php?article_id=92&clang=0&mode=event&event_id=417">katalógu goEast</a>