Dokumentárne filmy v Krakove
Dokumenty internetového veku
Dnes už neprekvapuje, že v počítačových sietiach, rozhodených po celom zemskom povrchu, uviazlo už takmer všetko. Aj dokumentárny film, a to hneď na niekoľko spôsobov. Hneď prvé dva tituly z medzinárodnej súťaže dokumentov sú výstižnou ukážkou toho, ako môžu byť rôzne zákutia internetu tematickou súčasťou filmov, či sa významne podieľať na ich dramaturgii alebo forme.
V rámci slávnostného otvorenia sa v poľskej premiére premietol americký 95 minútový film Life in a Day (Deň zo života) režiséra Kevina McDonalda. Projekt, za ktorým producentsky stojí aj Ridley Scott, je impozantný a jednoduchý zároveň. Tvorcovia v spolupráci s kanálom YouTube spoločnosti Google oslovili internautov – videotvorcov z celej zemegule, aby zaslali svoje krátke záznamy či jednoduché filmíky z priebehu jediného dňa – 24. júla 2010. Akcie sa zúčastnilo asi 80 tisíc ľudí zo 197 krajín, štáby dramaturgov potom triedili a vyberali zaslané práce, do záverečnej podoby film napokon zostavil režisér McDonald. O pôsobivosti projektu, ale aj o limitoch podobných predsavzatí píšeme v samostatnej recenzii. Na tomto mieste hádam už len zmienka o tom, že titul bol mimoriadne vďačným otváracím filmom festivalu, navodil správnu atmosféru, podnietil zaujímavé úvahy a diskusiu (aj počas otváracieho banketu) na tému súčasných podôb dokumentárneho filmu.
Dánsky celovečerný dokument (91 minút) My Avatar and Me (Môj Avatar a ja) autorského tandemu, ktorého súčasťou je režisérka Bente Milton a režisér Mikkel Stolt prináša autotematický príbeh. Mikkel je nie veľmi úspešným dokumentaristom, nedarí sa mu získavať podporu na filmové projekty. Morálne i finančne ho nad hladinou drží aspoň jeho partnerka, spoločne bývajú pod strechou jej bytu. Až raz sa zhodou okolností Mikkel dostane do užšieho kontaktu s virtuálnym svetom Second Life, ktorý ho zaujme, ba čo viac, vťahuje ho do svojich zákutí a vzťahov čoraz hlbšie a hlbšie. V kyberpriestore nájde náš hrdina nový, virtuálny vzťah s príťažlivou Helenou, darí sa mu tiež v kariére. Problém je v tom, že sa to všetko stáva na úkor reálneho života, v konfliktoch so skutočnými ľuďmi. Film nás sprevádza jednotlivými peripetiami hrdinu, zaznamenáva jeho čoraz väčšiu závislosť od umelého sveta. Keď Mikkelovi definitívne stroskotá partnerský život, rozhodne sa dokonca tajuplnú a príťažlivú Helenu z obrazovky monitora vyhľadať v skutočnom živote, pátra po nej medzi študentkami v Paríži či na budhistických seansoch v Dánsku...
Netreba hádam viacej prezrádzať z príbehov filmu, ktorý napokon speje k happyendu. Za zmienku však stojí úvaha nad zmyslom tohoto filmového počinu, ktorý v záujme diváckeho zážitku servíruje jeho obsah suverénne v inscenovanej podobe, využívajúc okrem toho aj počítačové animácie v rozsiahlych sekvenciách z priestoru Second Life, kde sa značná časť „dokumentu“ odohráva. Tu je každé filozofovanie o neurčitých hraniciach medzi dokumentom a hraným filmom zbytočné, film Môj Avatar a ja je jednoznačne koncipovaným a v záujme diváckej zábavy v maximálnej miere kreovaným fabulovaným príbehom, ktorý interpretujú neprofesionálni herci – „naturščici“. Máme teda dočinenia s typickým „zábavným“ dokumentom, ktorý celkom cieľavedome ťaží z módneho fenoménu virtuálnej reality.
„Nedokumenty“?
Do televízneho štúdia (či skôr na scénu preparovanú pre televízny prenos) prichádzajú dvaja starší páni, aby v ňom nasledujúcu hodinku strávili vo vzájomnom rozhovore. Diskusia prebieha v čiernom priestore bez dekorácií a prináša len striedme striedanie záberov, konvenčných pohľadov televíznych kamier: celok, polodetail, detaily oboch diskutujúcich. Z času na čas sú rozhovory doplnené v štúdiu premietanými diapozitívmi, jednoduchú skladbu na chvíľu spestrí aj archívny amatérsky, rodinný film. To je zhruba výrazový diapazón švédskeho dokumentu Regretters (Rozčarovaní) režiséra Marcusa Lindeena. Sledujeme naozaj filmový dokument?
Téma je celkom zaujímavá, dvaja šesťdesiatroční muži vyrozprávajú so škandinávskou otvorenosťou svoje životné príbehy, ktorých ústredným motívom je operatívna zmena pohlavia, ktorú obaja pred rokmi podstúpili. Hovoria o svojej motivácii, o viacerých aspektoch života so zmenenou pohlavnou identitou, o svojich následných partnerských zväzkoch a o všeličom inom. Okrem osobnej a intímnej rovine sa z ich rozhovorov občas vynára aj náčrt dobového spoločenského obrazu, kontúry profilu blahobytnej krajiny s liberálnym postojom k otázkam sexuality, v ktorej nebolo väčších prekážok na ceste k predmetnému závažnému životnému rozhodnutiu. Pointou príbehov by mohla byť skutočnosť, že obaja protagonisti medzičasom prehodnotili svoje dávne rozhodnutie a dnes sa vracajú k svojej pôvodnej identite, sú rozhodnutí podstúpiť k tomu aj všetky náležité a v rámci medicínskych možností uskutočniteľné kroky.
Po hodinke sa hlas z televíznej réžie poďakuje, účinkujúci si podajú ruky, objímu sa, opúšťajú štúdio. Je to skutočne filmový dokument? Nepriamo Rozčarovaných akoby „diskvalifikovala“ už poznámka v katalógu festivalu, kde je čierne na bielom napísané: „(režisérov) dokumentárny debut Regretters vznikol na základe rovnomennej divadelnej hry režiséra, ktorá bola preložená do mnohých jazykov“. Viac sa o zaujímavom pozadí vzniku filmu dozvedáme napríklad aj z recenzie v časopise DOX: na počiatku všetkého bol rozhlasový rozhovor Marcusa Lindeena s jedným z protagonistov, s Mikaelom. Na diskusiu reagoval poslucháč Orlando, ktorý prežil podobný príbeh so zmenou svojho pohlavia. Obaja muži sa napokon z popudu Lindeena stretli a navzájom si vymenili svoje skúsenosti, ale Mikael v tom čase ešte nesúhlasil s nakrúcaním, prial si zostať so svojím príbehom a so svojimi postojmi v anonymite. Lindeen teda ich stretnutie a výmenu skúseností prepísal do podoby divadelnej hry, ktorá zaznamenala spomínaný divácky úspech. Až po ňom súhlasil napokon aj Mikael s filmom, s nakrúcaním. Pravda, svoju pravú identitu pred kamerami čiastočne ukrýva parochňou a veľkými tmavými okuliarmi.
Je spomínaná prehistória filmu, viacnásobná druhová metamorfóza diela (rozhlasové interview - divadelná dramatizácia – „dokumentárny film“) dôvodom pochybností o pôsobivosti, autenticite či pravdivosti, konkrétneho audiovizuálneho artefaktu? V princípe nie, ani napriek druhovým a žánrovým transformáciám látky nemusia byť Orlando ani Mikael pred televíznymi kamerami falošní, môžu zostať vo svojich prejavoch do značnej miery spontánni, autentickí. Na druhej strane však účinkovanie akokoľvek autentických protagonistov pred kamerami ešte nie je zárukou, že vznikne špecifický audiovizuálny druh – dokumentárny film, akokoľvek je ťažko ho exaktne definovať. Ťažko film Lindeena prijať za dokument, podobne ako za filmový dokument nepovažujeme napríklad ani tie (prípadne) najpôsobivejšie príbehy z televíznych šou typu Pošta pre teba a podobných formátov (aj keď sú okorenené filmovými dokrútkami).
„Nedokumentom“ sú Regretters predovšetkým vzhľadom na zvolenú formu, vzhľadom na rezignovanie z takmer všetkých dostupných tvorivých prostriedkov kinematografického druhu. Tak prečo sa tá televízna talk show bez moderátora ocitla v medzinárodnej súťaži dokumentov? Možno k rozhodnutiu došlo pod vplyvom otvorenosti k súčasným podobám dokumentu, ktorý nie je zviazaný len tradičnými formami a konvenciami. Isteže, ale... Prečo v súťaži túto televíznu reláciu ocenila odborná porota Strieborným rohom za najlepší stredometrážny dokumentárny film by malo vysvetliť písomné zdôvodnenie verdiktu jury: „(film) predstavuje dokonalú štúdiu autoanalýzy dvoch hrdinov, ktorí hľadajúc svoju identitu podstúpili operatívnu zmenu pohlavia. Dialógová línia ideálne tlmočí ich pôsobivý príbeh.“ Lenže práve tú prostú „dialógovú líniu“ nepovažujem vôbec za ideálnu, ak sa bavíme o dokumentárnom filme...
Pomerne kurióznu predstavu o podobách súčasného dokumentu majú aj niektorí francúzski tvorcovia. Ktovie, či je to len náhoda, alebo znak nejakého národného trendu, ale v súťaži dokumentov i v súťaži krátkych filmov sa premietali francúzske príspevky, ktoré boli zvláštnymi, neštandardnými dokumentárnymi tvarmi, nech už súčasný dokument chápeme akokoľvek otvorene. Tridsaťpäť minútový film Pandore režiséra Virgila Verniera celý čas sleduje vyhadzovača parížskeho nočného podniku Pandore v službe počas sobotného večera. Mathieu podľa svojej ľubovôle, podľa nálady, alebo ktovie podľa akého kľúča vpúšťa či odmieta vpustiť v skupinkách prichádzajúcich návštevníkov do útrob klubu. Toto a nič viac sledujeme vo vyše polhodine v tmavých celkových záberoch (prípadne v polodetailoch) a k tomu vo zvuku počujeme len príslušné rozhovory, prípadne banálne škriepky...
V súťaži krátkych filmov sa premietal ešte podivuhodnejší jedenásť minútový francúzsky dokument La nuit tombe sur la ménagerie (Súmrak nad zverincom) Nicolasa Philiberta. Čo robia zvieratá, keď zo zoologickej záhrady odíde posledný návštevník? Nič prekvapujúceho, s pribúdajúcim súmrakom niektoré zvieratá zívajú častejšie a ukladajú sa na spánok, iné naopak v tme noci trochu ožívajú. Zhruba toľko sa dozvieme z francúzskeho dokumentu, ktorý samozrejme nemôže spasiť ani banálna záverečná metafora – ak bola vôbec takto myslená – posledným záberom filmu je veľký celok na nočný Paríž, pričom vo zvuku počúvame škrekot, vresk, zavíjanie či ručanie zvierat nočnej zoologickej záhrady.
Tradičné dokumentárne témy a formy
V súťaži dokumentárnych filmov však bolo zastúpených aj viacero tradičnejšie ponímaných titulov, tematicky, formálnym spracovaním. Neznamená to samozrejme, že by boli všetky automaticky diskvalifikované ako nezaujímavé, zaťažené zbytočnými konvenciami.
Pomimo hlavných mediálnych prúdov, vyhýbajúc sa úskaliam bulvarizácie a škandalizácie sa problematikou pedofílie v katolíckej cirkvi na konkrétnom osude obete zaoberá francúzsko - mexický film Agnus Dei: Corderos Dios/Agnus Dei: the Lamb of God (Baránok boží) režisérky Alejandry Sanchez. Dokument prináša otvorenú spoveď Jesúsa Romero, ktorý bol od svojich 11 rokov zneužívaný miestnym kňazom, s ktorým sa dnes dospelý muž snaží stretnúť a konfrontovať.
Nobody Knows My Name (Inkognito) je francúzsky film režiséra Jamesa Nicholsona, prinášajúci tiež svojskú konfrontáciu s minulosťou. Stredobodom je americký radikál Georges Brown z hnutia Čiernych panterov, ktorý od únosu lietadla v roku 1972 do Alžírska žije vo francúzskom exile. Mladý Rashid, poznajúc príbeh Browna z rozprávania svojho otca, sa ho v čase eufórie z voľby prvého afroameričana za prezidenta USA rozhodne v Paríži navštíviť. S kamerou, so štábom režiséra Nicholsona. Prípravy cesty, zahrňujúce emocionálne rozlúčky s členmi rodiny Rashida, ako aj očakávanie Browna v Paríži ozvláštnené konšpiračnými ingredienciami sú poznačené nenáležitým a nepochopiteľným pátosom. Aj zo samotného stretnutia napokon nevyplynie nič zaujímavé, Brown v rozhovore dostáva priestor pre nezáživný opis teroristického činu spred rokov a nostalgické spomienky. Z filmu zostáva len pachuť neprimeraného pátosu, pseudorevolučného rojčenia...
Guilty Pleasures (Hanblivé radosti) je britský dokument režisérky Julie Moggan, aké v tuctoch vysielajú mnohé televízne stanice. Na svete v priemere každé štyri sekundy kupuje niekto román vydavateľstva Harlequin. Kto sú čitatelia milostných príbehov, čo očakávajú od romantických knižiek konzumenti z Veľkej Británie, z Indie, či Japonska? Asi to je náplňou celovečerného (86 minút) filmu, v ktorom sa odpovede hľadajú predovšetkým v podobe synchrónnych výpovedí „hovoriacich hláv“.
Na možnosti tradičnej realizačnej metódy – filmovej ankety – sa spoľahol známy britský dokumentarista Marc Isaacs (minuloročný laureát v Krakove). Vo svojom filme Outside the Court (Pred súdom) so svojou kamerou a so smerovým mikrofónom zastavuje náhodných okoloidúcich – návštevníkov súdu.
Jednotliví protagonisti sú v „prvom kole“ vybraní autorom nepochybne intuitívne, neskôr, keď sa zo spontánnych anketových otázok a odpovedí z niektorých osudov vyvinie zaujímavý či poučný príbeh (súdne prípady spojené napríklad s krádežou v obchode, či rôzne menšie drogové a alkoholové priestupky a prečiny), a neúnavný autor ich mapuje a rozvíja v niekoľkých rozhovoroch pred budovou súdu v priebehu štyroch ročných období, sú vo filme zakomponované v súlade s dramaturgickými a skladobnými úvahami. Dokumentaristická obsesia autora v dlhšom časovom období, spracovaná s filmárskym talentom do diela priniesla určite svoje ovocie v bezprostredných portrétoch jednotlivých protagonistov, prekáža však jednak určitá monotónnosť vo výraze – takmer hodinový film sa odohráva výlučne na rušnej ulici (výrazná zvuková kulisa automobilovej premávky je naozaj rušivá) – pred súdom...
Inokinia (Mníška), bieloruský dokument režisérky Galiny Adamovich prináša životný príbeh, v ktorom matka troch detí, úspešná dirigentka a skladateľka Irina Denisova, vstúpi do kláštora. Film, využívajúci aj archívny materiál starších televíznych portrétov slávnej umelkyne, prináša životnú bilanciu zrelej ženy, ktorej rozhodnutie je motivované uzdravením syna zo smrteľnej choroby. Mníška však ani vo svojom novom životnom poslaní nerezignuje na realizáciu svojho talentu, v kláštore i mimo jeho múrov s úspechom vedie cirkevný zbor. Nácviky a koncertné vystúpenia zboru sú pôsobivou súčasťou inak celkom tradičného dokumentu.
Vyrovnávanie sa s otázkami životného poslania je ústrednou témou časozberného dokumentu My Reincarnation (Moja reinkarnácia) známej americkej dokumentaristky Jennifer Fox. V priebehu dvoch desaťročí autorka mapuje, či na základe archívneho materiálu dokladuje vývoj vzťahu mladého Yeshiho a jeho otca, tibetského guru.
Chögyal Namkhai Norbu žije od mladosti v talianskom exile, v manželskom zväzku s katolíčkou vychováva svoje deti a pritom je váženou hlavou tamojšej budhistickej komunity. Yeshi po vstupe do dospelosti úspešne rozvíja svoju svetskú kariéru v modernom západnom svete, ale jednak si čoraz viac uvedomuje aj výzvu pokračovať v otcovom poslaní, pôsobiť v záchrane tibetskej kultúry, v šírení a rozvíjaní budhistického učenia.
Miestami až manieristický záznam priebehu náboženských rituálov, ale aj jednotlivých udalostí zo života majstra, jeho rodiny a budhistickej exilovej komunity v tak impozantnom časovom oblúku v konečnom dôsledku oslabilo pôsobivosť filmu. Pre nezainteresovaných divákov, ktorí nie sú prívržencami budhistického učenia, môže stominútový dokument pôsobiť viac než popisným dojmom.
Láthatatlan húrok – a tehetséges Pusker nōvérek/Invisible strings – the Talented Pusker Sisters (Neviditeľné struny – talentované sestry Puskerové) je maďarský dokument režisérky Ágnes Sós a vznikal tiež časozberne, v priebehu siedmich rokov sleduje autorka rozvíjajúcu sa hudobnícku kariéru dvoch sestier. Mladé huslistky Ágnes a Júlia, z ktorých mladšia Juli zaznamenáva čoraz väčšie úspechy, sa vzájomne podporujú, ich životná i umelecká cesta sa pritom rozvíja v tieni rodinnej traumy z minulosti, ktorú filmári v dokumente „objavujú“: Juli sa narodila až po úmrtí svojej rovnomennej sestry, ako „náhradníčka“....
Neviditeľné struny... vyhrali súťaž dokumentov na tohtoročnom Filmszemle v Budapešti a v domácich kruhoch sa časozberný dokumentaristický projekt, ctiaci do značnej miery filmové konvencie (v maďarskom kontexte s obľubou negované...) stal tak trochu preceňovaným zvestovaním obrody maďarského dokumentu. Ale prehnaný dôraz na niektoré emocionálne aspekty témy (príslovečné tlačenie na pílu), za ktorým možno tušiť chytré hlavy dramaturgov HBO, ktoré do projektu dokumentu za pochodu vstúpilo, je v konečnom dôsledku kontraproduktívny. Zrejme však nie u masového diváka.
Dokumentárny Izrael
Že jediným problémom súčasného Izraela nie je len palestínska otázka a vzťahy k arabským susedom, je zjavné z pestrej izraelskej dokumentárnej produkcie, každoročne silno zastúpenej aj na krakovskom festivale.
Hodinový dokument Hatalyan/The Hangman (Exekútor) mladej režisérky Netalie Braun je na prvý pohľad atraktívny svojou témou – portrétuje žoviálneho starca Shaloma Nagara, ktorý v roku 1962 vo väznici Ramleh pri Tel Avive vykonal exekúciu Adolfa Eichmanna obesením. Ale dokument nezostáva len pri spomienkach na túto jedinú popravu židovského štátu, osudy sefardského Žida Shaloma pochádzajúceho z Jemenu sú späté aj s viacerými kľúčovými udalosťami vo vývoji Izraelu.
Založenie štátu, izraelsko – arabské konflikty, osídľovanie oblastí, terorizmus – to všetko sa v rôznych podobách dotýka aj osudov Shaloma Nagara a jeho rodiny. Film prináša tiež výjavy zo súčasného života pobožného sefardského Žida, ktorý pôsobí ako rituálny mäsiar, šachter a popri tom je aj zaujímavou bilanciou, v ktorej hrdina filmu vo vzťahu k peripetiám svojho života zvažuje filozofické otázky o vine, o treste, o odpustení a vykúpení.
Hlboko pod povrch mediálneho obrazu života, sprostredkovaný spravodajskými kanálmi, preniká izraelský dokument Hula et Natan (Hula a Natan) režiséra Robbyho Elmaliaha. V meste Sderot neďaleko pásma Gazy žijú a pracujú dvaja bratia v strednom veku – Hula a Natan. Prevádzkujú svoj úpadkový biznis – autoservis, autobazár a šrotovisko v jednom. Žijú v stave stáleho existenčného ohrozenia z opakovaných raketových útokov Hamasu spoza neďalekej hranice a zrejme do značnej miery pod vplyvom neurotizujúcej atmosféry krachuje aj ich osobný život, rozpadajú sa im rodiny. Bratia sú existenčne odkázaní navzájom na seba, čo im však nebráni byť v neustálych, neraz až tragikomických škriepkach. Fatálne pre ich život bude konečné rozhodnutie izraelskej vlády vysťahovať permanentne ohrozované územie.
Dokument Lean Ata Ratz/Daddy´s Girls (Dievčatá môjho otca) režisérky Lily Sheffy, mapujúci viacnásobnú neveru svojho otca, praktikujúc ju na služobných cestách medzi Nemeckom a Izraelom, je typickým predstaviteľom tzv. rodinných dokumentov, viacmenej subjektívnym vyrovnávaním sa s osobnou traumou za pomoci videokamery (a teda so značnou dávkou exhibicionizmu, bez významnejšieho spoločenského či iného presahu).
Podobne z vykreslenia konkrétnych rodinných pomerov vychádza aj film The Queen Has No Crown (Kráľovná bez koruny) Tomera Heymanna, ktorého ambíciou však bola aj pomerne sebastredná (exhibicionistická) prezentácia čŕt zo života mladého homosexuálneho jedinca a jeho vzťahov s najbližším okolím, ako aj problematika vysťahovalectva mladých izraelských pokolení, ktoré odchádzajú za lepšími pracovnými a životnými podmienkami predovšetkým na americký kontinent. Film bol svojim výrazom takmer na nerozoznanie od amatérskych home video záznamov (roztrasená, neostrá, zle komponovaná kamera z ruky), čo je v prípade tvorcu s akademickým filmárskym vzdelaním zarážajúce.