Krakov 2011
Druhý dych tradičného festivalu
42 krátkych hraných filmov (do tridsať minút), 49 animovaných filmov a 132 dokumentov, spolu 223 filmov. Táto strohá štatistická informácia, ako súčasť grafického konceptu, dominuje na obálke festivalového katalógu 51. ročníka Krakovského filmového festivalu. Veru tak, jeden z najstarších európskych krátkometrážnych – nebojím sa napísať že legendárnych – festivalov, vstúpil do druhej polovice storočnice (práve v tunajších končinách sa pri jubileách zvykne spievať: sto lat, sto lat!). Po minuloročných oslavách, eufórii zo životaschopnosti (veď mnohé iné a slávne kultúrne podujatia sa medzitým už vyčerpali a zanikli), ale tiež po určitých pochybnostiach a marginálnych výhradách, napríklad údajnej konzervatívnosti (prejavujúcej sa vraj niekedy vo výbere filmov – v preferencii „hlavohovoriacich“ dokumentácií), ktoré sa objavili v niektorých médiách, priniesol tento rok festival atmosféru novej šance. Akoby sa začala druhá etapa v živote festivalu, akokoľvek to znie obligátne, ale Krakov akoby naozaj nabral druhý dych.
V dňoch 23. až 29. mája, teda asi o týždeň skôr, ako bývalo zvykom (väčšinou sa festival konal vždy na prelome mája a júna) prebieha Krakovský festival, a že je všeličo inak ako bývalo, je zjavné hneď od začiatku. Vlastne ešte predtým, je to vidieť v uliciach mesta ešte pred slávnostným zahájením.
Propagácia podujatia je na plagátoch, transparentoch, vlajkách a iných nosičoch rozmiestnených v uliciach Krakova neprehliadnuteľná a celkom iná ako po iné roky. Nový a moderný je výtvarný a komunikačný koncept - na reklamných plochách dominujú výrazné portréty niektorých protagonistov. Sú citované z filmov a doplnené sú tiež fragmentami replík z týchto diel. Tak trochu podivuhodné slogany oznamujú: „Teraz chcem žiť ako chlap“ , alebo „Necítim sa na to, že mám 60“, alebo „Mám niečo zvláštne v sebe“ alebo „Jednoducho povedz, čo vidíš!“ Nie všetko je bez znalosti obsahu jednotlivých filmov okoloidúcim z takejto propagácie jasné, ale o to zrejme ani nešlo. V každom prípade zvolená vizuálna komunikácia zaujme, vzbudzuje zvedavosť, vyvoláva záujem.
Organizátori tentokrát rezignovali aj z trochu už zunovaného tradičného symbolu festivalu – krakovského draka. Stratil sa z plagátov, v depozite zostala aj plastika draka, ktorá tradične v čase festivalu zavadzala pred kinom Kijów a po zotmení ju ozvláštňoval propán-butánový plameň, sršiaci z papule (ktorý zásobovala diskrétna hadička z kempingovej fľaše).
Nový je i katalóg festivalu, po rokoch zmenil formát, z tradičného štvorcového sa stal obdĺžnikový. Knižka na výšku je teraz možno trochu skladnejšia, s úspornejším usporiadaním informácií o jednotlivých filmoch a autoroch (všetko dvojjazyčne – po poľsky i po anglicky) a trochu menej prehľadne. Možno je to však len vec zvyku.
223 filmov, 3 súťaže, 3 poroty, množstvo cien
Tie viac než dve stovky filmov všetkých druhov, spočítané na obálke katalógu, to ani zďaleka nie sú všetky tituly, ktoré sa za týždeň v Krakove premietali. V obálkovej štatistike ide totiž len o filmy súťažné. Ale podobne ako na iných festivaloch, aj na tom krakovskom sa v rôznych nesúťažných sekciách a na zvláštnych sprievodných podujatiach premieta množstvo ďalších titulov, treba si len vybrať. No a práve v možnosti výberu je to v Krakove dobré. Lebo veľmi ľahko sa zorientuje napríklad ten, kto sa sústredí na súťažný program. V jednotlivých blokoch sa filmy všetkých troch súťaží premietajú každý deň spravidla v rovnakých časoch a vždy na tom istom mieste – vo veľkej sále kina Kijów.
Súťaže v Krakove prebiehajú v podstate tri, a vo všetkých sú aj dokumentárne filmy. Tak predovšetkým je to medzinárodná súťaž dokumentov, s filmami dlhšími ako 30 minút. Filmy všetkých troch druhov – hrané, animované a dokumentárne obsahuje medzinárodná súťaž krátkych filmov, minutáž je limitovaná do 30 minút. A napokon je tu ešte súťaž národná, poľská, v ktorej popri hraných a animovaných filmov súťažia aj poľské dokumenty.
Ešte trochu zamotanejšie je to s oceneniami. V medzinárodnej súťaži dokumentov porota udeľuje jednu cenu – Zlatý roh - za najlepší dokument (bez ohľadu na jeho minutáž), ale okrem toho ešte dve ceny – Strieborné rohy – za najlepší stredometrážny dokument (od 30 do 60 minút) a za najlepší dlhometrážny dokumentárny film. V medzinárodnej súťaži krátkych filmov získava Zlatého draka najlepší krátky film bez ohľadu na druh (dokument, animovaný či hraný film). Strieborného draka získava potom ešte najlepší film tej ktorej kategórie (teda aj najlepší dokument).
Podobne je to aj v národnej súťaži, najlepšie filmy v druhovej kategórii získavajú Strieborného lajkonika (teda aj najlepší poľský dokument) a najlepší domáci film bez ohľadu na kategóriu získava Zlatého lajkonika.
Podľa nepísaného pravidla zasadajú v jednotlivých porotách aj laureáti z predchádzajúceho ročníka, v jury medzinárodnej súťaže dokumentárnych filmov tak tento rok pracoval aj minuloročný víťaz Kaleo La Belle (o jeho víťaznom filme Beyond This Place - Život je niekde inde, sme na DOKO písali v súvislosti s minuloročným festivalom). Predsedom poroty bol v kruhoch dokumentaristov dobre známy, z Dánska pochádzajúci organizačný „guru“ dokumentaristického diania Tue Steen Müller a členom bol tiež slovenský dokumentarista Dušan Hudec, ktorý v roku 2001 v Krakove získal Strieborného draka za svoj film Svedok (a o rok na to bol členom medzinárodnej poroty).
Okrem týchto troch grémií však súťažný program sledovalo a svoje verdikty vynieslo niekoľko ďalších porôt: jury Medzinárodnej federácie filmových kritikov (FIPRESCI) a porota Medzinárodnej federácie filmových klubov (FICC). Okrem toho mala každá z troch hlavných súťaží ešte osobitnú študentskú porotu.
Sprievodné podujatia a nostalgická rozlúčka
Z bohatého sprievodného programu, ktorý prebiehal predovšetkým v neďalekých kinosálach centra mesta (v kine Mikro, v Kine pod Baranami, v kine Rotunda, v kine Ars) spomeňme napríklad retrospektívu animovanej tvorby tohtoročného laureáta ocenenia Drak drakov (Smok smoków) Piotra Kamlera, ale aj krakovské premiéry filmov ocenených na iných festivaloch, alebo prehľad súčasnej holandskej dokumentaristiky (Focus on the Netherlands), sekciu dokumentov Kdesi v Európe, a prehliadku nominovaných filmov Európskej filmovej akadémie (EFA) Short Matters! Retrospektívu malo tiež pozoruhodné dielo Wojciecha Wiszniewského (1946 – 1981), v Noci študentských etúd sa predstavili tri poľské filmové školy (Fakulta rozhlasu a televízie Krzystofa Kieslowského Sliezskej univerzity v Katoviciach, Štátna vysoká škola filmová, televízna a divadelná Leona Schillera v Łodzi a varšavská Majstrovská škola réžie Andrzeja Wajdu) a jedna holandská (Holandská akadémia filmu a televízie).
Nesúťažná sekcia Zvuky hudby predstavila dokumenty s hudobnou tematikou, prevažne portréty a koncertné dokumenty rôznych hudobných telies a skupín (najrozmanitejších žánrov – rocková hudba, džez, folklór, world music). Okrem premietania v kamenných kinách riskli organizátori aj večerné projekcie pod holým nebom, v letnom Kine pod Wawelem na brehu Visly. Oplatilo sa, takmer letné teplé noci vydržali skoro celý týždeň, nadšené publikum od atraktívnych hudobných dokumentov nedokázali rozohnať ani občasné krátke búrky.
Súčasťou festivalu sú však aj ďalšie, viacmenej pracovné stretnutia a podujatia. Napríklad pitching Dragon Forum, či konferencia Združenia poľských filmárov (Stowarzyszenie Filmówcow Polskich). Ale aj párty spoločnosti HBO a tiež tak trochu nostalgický večierok v reštaurácii hotela Cracovia, ktorý bol významný predovšetkým pre domácich ľudí zviazaných s históriou festivalu, pričom však niesol v sebe aj hlbšie posolstvo o meniacich sa časoch... Hotel Cracovia a kino Kijów, oboje vybudované ako súčasť jedného architektonického komplexu začiatkom šesťdesiatych rokov sú neodmysliteľne spojené aj s Krakovským filmovým festivalom. A to veľmi príjemne napríklad preto, že z hotela do kinosály je to naozaj tak blízko, že sa na projekciu dá prejsť doslova v papučiach. Príjemne, ak si pravda odmyslíme celé legendy o odpočúvaní plošticami prešpikovaného hotela, aj polovica pravdy z príbehov by stačila na opodstatnenú triašku z indiskrétneho dohľadu bdelých súdruhov... Nuž a tento slávny hotel z éry PRL v lete zatvára svoje brány. Nikto poriadne netuší prečo a čo sa s budovou má stať, kolujú však dohady, že osud Cracovie môže byť podobný osudu bývalého hotela Forum v prekrásnom zákutí Visly, v meandri rieky v centre mesta. Vraj sa hotel nevyužíva z konkurenčno – taktických motívov, celkom prázdny chátra, a je najdrahším nositeľom obrovského reklamného plagátu, na ktorom sa iba občas zmení motív – väčšinou sa striedajú značky poľských pív.
Ale čo sa naozaj stane s Cracoviou dnes ešte nikto poriadne nevie, vie sa len, že naozaj končí – a „na palube Titatnicu“ sa práve poriada rozlúčkový bál. Keďže sa v priestoroch hotelovej reštaurácie nakrúcali aj niektoré scény filmu Janusza Morgensterna zo šesťdesiatych rokov Jowita, organizátori nostalgického večera zorganizujú na autentickom mieste premiéru jeho čerstvo digitalizovanej verzie. A keďže v scéne filmu z tanečnej zábavy hrá v reštaurácii Jazz Band Ball Orchestra, trochu zostarnutí hudobníci, ale stále plní jazzovej energie sú v Cracovii opäť! V scéne filmu, kde z plátna znie dobový šláger, odrazu na milé prekvapenie divákov prevezmú hlas a zahrajú skladbu naživo. Po skončení filmu hrajú k dobrej nálade i do tanca ešte niekoľko džezových štandardov a skladieb.