Filmov, ktoré v súťažiach 53. ročníka Krakovského filmového festivalu nevyhrali, bola pochopiteľne väčšina. Viaceré z nich sú však takpovediac povšimnutiahodné. Na tomto mieste venujem pozornosť aspoň niektorým z nich.

Predovšetkým treba stratiť pár slov o nemeckom filme Kapitán a jeho pirát (Der Kapitän und sein Pirat) režiséra Andyho Wolffa. V roku 2009 zajala banda somálskych pirátov, ktorej velil šéf menom Ahado, nemeckú nákladnú loď Hansa Stavanger. Celých 121 dní trvala dráma zajatej posádky, kým napokon lodiarska spoločnosť s pochopiteľnou nevôľou vyplatila výkupné 2,75 miliónov dolárov. Za ten čas sa však na lodi udialo veľa dôležitého.

Kapitán lode, z Poľska pochádzajúci šesťdesiatnik Krzysztof Kotiuk je vystavený permanentnému psychoteroru, trýznený predstieranými pokusmi o popravu a podobne. Situácia sa skomplikuje, keď sa časť posádky lode (najatí námorníci) pridá na stranu pirátov. Kapitán sa cíti byť opustený aj predstaviteľmi lodiarskej spoločnosti, ktorí na situáciu dlhý čas vôbec nereagujú. Z bezvýchodiskovej situácie sa však postupne vyvinie aj prekvapujúci vzťah, akási zvláštna priazeň medzi kapitánom a šéfom pirátov Ahadom. Obaja v záujme uspokojivého vyriešenia situácie – bez obetí na ľuďoch – začnú do určitej miery spolupracovať.

Režisér Wolff do príbehu so svojou kamerou vstupuje až v čase po dráme, keď sú však ešte živé jej dozvuky. Kapitán sa na nemeckej klinike lieči z psychickej traumy, spolu s psychoterapeutom rekonštruujú zažité udalosti. Kotiuk trpí nielen následkami zastrašovania a nátlaku zo strany únoscov, ale vysporiadať sa musí aj s obvineniami zo zlyhania, zo spolupráce s únoscami. S obvineniami, ktoré mu adresujú zástupcovia lodiarskej spoločnosti a niektorí dôstojníci z posádky.

Otázok, ktoré preverujú či podrobujú skúškam mnohé súčasné pragmatické a niekedy až kontroverzné postoje a činy našej civilizácie, obhajované pritom neraz v mene tradičných hodnôt a cností.

Veď položme si len jedinú otázku: prečo sa nám zdá, že primitívny šéf pirátov, o ktorého zavrhnutiahodnej „profesii“ nemožno mať najmenších pochybností, preukáže v konečnom dôsledku vo vzťahu ku kapitánovi a veleniu posádky predsa len o čosi väčšiu dávku ľudskosti a férového správania, ako sú toho počas dlhých mesiacov laxného vyčkávania schopní reprezentanti nášho sofistikovaného sveta, kde sa dôležitými kritériami stali predovšetkým nespochybniteľné princípy ekonomickej efektivity a profitu?

Veľkou prednosťou Wolffovho filmu je popri exkluzívnych záberoch a výpovediach, a popri účelnej dramaturgii a skladbe aj to, že k téme, ale i k jednotlivým protagonistom pristupuje nepredpojato, bez predsudkov. Film nie je ani obžalobou, ale ani obhajobou kapitánovho postoja, nesúdi ani neheroizuje piráta. Poskytuje však dostatok zaujímavých podnetov a indícií, aby divák rozmýšľal o hodnotách a javoch súčasného sveta.

O ktorom z neocenených filmov ešte čosi napísať? Že svet je stále plný ohnisiek problémov, svedčí viacero pozoruhodných filmov z tzv. tretieho sveta, alebo dokumentov západných krajín, tematicky sa viažúcich k problémom krajín Ázie, Afriky či latinskej Ameriky. Tak napríklad dánsky film Biely čierny chlapec (White Black Boy) režisérky Camilly Magid prináša empatický obraz zo života černoškých albínskych detí, ktoré pre povery o nadprirodzených vlastnostiach ich telesných orgánov žijú v neustálom ohrození života.

Že je pútavým dejiskom života, a teda aj zdrojom podnetných dokumentov aj stará dobrá Európa, to dokazuje i najnovší film, ktorý pre dokumentárny cyklus BBC Storyville nakrútil renomovaný britský režisér Marc Issacs. V Krakove známy a oceňovaný filmár našiel podnetné životné príbehy opäť na pôde hlavného mesta britského impéria. Film Cesta: príbeh o živote a smrti (The Road: a Story of Life and Death) rozpráva o londýnskych prisťahovalcoch z rozmanitých kútov planéty, ktorí tu v rôznych dobách našli útočisko, miesto sebarealizácie, alebo tu ešte len hľadajú svoju lepšiu budúcnosť, nádej a šťastie.

Čo však film Andyho Wolffa robí výnimočným dokumentom, to nie je len exkluzívnosť rozhovorov a nakrútených scén zo životu nebezpečných afrických ohnísk. Predovšetkým mimoriadne premyslenou dramaturgickou skladbou sa mu podarilo vytvoriť neobyčajne silnú dokumentárnu drámu, ktorej priebeh evokuje aj množstvo trefných, pálčivých otázok, ktoré sa dotýkajú pomerov a vzťahov súčasného sveta.

Zaujímavú vzorku imigrantov vo filme reprezentujú: mladá dievčina z Walesu, ktorá práve začína svoju kariéru folkovej speváčky, pravda zatiaľ len v jednom írskom pube... Ale aj 90 ročná Ruth, ktorá v Londýne našla bezpečnú existenciu, keď Hitler obsadil Rakúsko. Írsky stavebný robotník, barmský kuchár, z ktorého sa práve stáva budhistický mních, či hotelový vrátnik pôvodom z Kašmíru, ale aj bývalá letuška, pochádzajúca z Nemecka - všetci tu pred časom či pred rokmi zakotvili v hľadaní svojej šťastnejšej existencie.

Výstižný náčrt obrazu západného, resp. amerického sveta pri hľadaní súčasných i tradičných hodnôt poskytuje aj polhodinový dokument zo súťaže krátkometrážnych filmov Americký rojko (American Dreamer), ktorého autorom je v Paríži žijúci filmár Thomas Haley. Vo svojom polhodinovom dokumente sleduje mladého amerického vlastenca a poetu, žijúceho s matkou na vidieckej usadlosti na Floride.

Julian v deň desiateho výročia útoku na newyorské dvojičky cestuje na „Ground Zero“, kde sa zúčastní nielen pietnej spomienky obetí teroristického útoku, ale aktívne a vášnivo sa tiež zapojí do diskusií rozmanitých skupín, ktoré sa spontánne rozprúdia na okraji spomienkových podujatí v newyorských uliciach. Režisér pohotovo a výstižne mapuje súčasnú mentálnu situáciu amerického vidieka, ako aj názorový kotol metropoly vo vare.