Krakov 2013
Tradičný filmový festival – mnohé je opäť trochu inak
Na jednom z najstarších európskych filmových festivalov sa v poslednom období stále niečo mení. Napokon, mení sa svet vôkol nás...
Na Krakovskom filmovom festivale vymýšľajú vždy niečo nové najmä od jeho jubilejného, päťdesiateho ročníka (2010). Vtedy sa zmenil tradičný katalóg, grafický dizajn festivalu, zmenili sa niektoré súťažné kategórie...
Tento rok sa v Krakove, v približne v tradičnom termíne na prelome mája a júna (tentoraz 26. mája až 2. júna) konal už 53. ročník festivalu. Po starom zostali viaceré medzinárodné súťaže:
1. predovšetkým súťažná kategória krátkometrážnej tvorby, čo dnes pre dokument, hraný i animovaný film znamená dĺžku do 30 minút. Súťaží sa tu o jediného Zlatého wawelského draka a o troch Strieborných drakov, pre každý filmový druh zvlášť.
2 O Zlatý roh súťažili filmy v špeciálnej súťaži dokumentárnych filmov (nad 30 minút), pričom Strieborný roh sa udeľoval aj víťazom dvoch podkategórií – celovečerný (asi poldruha hodiny) a stredometrážny dokument (okolo hodiny).
3. Tradičná je tak isto národná filmová súťaž, vo všetkých troch kategóriách – dokument, hraný, animovaný – sa najlepšiemu filmu udeľuje Strieborný lajkonik, najlepší poľský film, ktorý porota vyberie bez ohľadu na jeho druh, získava Zlatého lajkonika.
DocFilmMusic
Úplnou novinkou v tomto ročníku festivalu bolo ustanovenie ďalšej súťažnej kategórie, medzinárodnej súťaže hudobných dokumentárnych filmov, DocFilmMusic. Určitú náklonnosť k hudobným filmovým formám (povráva sa, že pramení najmä z obľuby tohto žánru u samotného riaditeľa festivalu Krzysztofa Gierata...) bola na festivale zreteľná už v predchádzajúcich ročníkoch.
Už niekoľko sezón sa v nesúťažnej sekcii Zvuky hudby - v letnom kine Pod Wawelem - premietali dokumenty o tvorcoch, interprétoch a hudobných telesách z najrozmanitejších žánrov. Tendenciu k hudobným filmom minulý ročník navyše podčiarkol tým, že festival otváral nesúťažný film Kevina Macdonalda Marley, hudobný dokument o legendárnom spevákovi a hudobníkovi reggae. Nuž a nejaký hudobný dokument sa napokon v predchádzajúcich ročníkoch z času na čas objavil aj v súťaži dlhých dokumentov.1
Nuž a tento rok je na svete dokonca samostatná súťažná kategória hudobných dokumentov. Najlepší film v nej porota pod vedením českého režiséra Petra Zelenku ocenila novou cenou - Zlatým hejnalom. Získal ju americký hudobný dokument Dajte si pozor na Bakera (Beware of Mr. Baker), čo je portrét legendárneho, excentrického bubeníka (predovšetkým v skupinách Cream a Blind Faith) Gingera Bakera, ktorý nakrútil režisér Jay Bulger.
Aj tento rok sa festival otváral hudobným dokumentom, táto pocta bola zaslúžene prisúdená súťažnému 77 minútovému švajčiarskemu dokumentu Harry Dean Stanton: čiastočne fikcia (Harry Dean Stanton: Partly Fiction) režisérskej debutantky Sophie Huber.
Film je portrétom amerického herca, ktorý sa objavil vo viac než 250 hraných tituloch, no zakaždým vo vedľajších úlohách. Hral napríklad „v tieni“ Paula Newmana v slávnom filme Frajer Luke (1967, r. Stuart Rosenberg) či v sci-fi thrilleri Votrelec (1979, r. Ridley Scott) a mnohých iných, no do širšieho povedomia divákov sa výraznejšie zapísal hádam až svojou hlavnou úlohou vo filme Paríž,Texas (1984, W. Wenders), kde stvárnil Travisa, muža ktorý stratil pamäť i reč a blúdi púšťou.
V dokumente je niekoľko ukážok z filmových diel s hereckou účasťou Stantona, no predovšetkým v intímnych rozhovoroch s autorkou 86 ročný herec s podmanivým odstupom bilancuje svoj pestrý hollywoodsky život. Film dopĺňajú výpovede Stantonových priateľov: Wima Wendersa, Davida Lyncha či Krisa Kristoffersona, s ktorými sa hrdina pri nakrúcaní dokumentu príležitostne aj stretáva. Stanton osobitým spôsobom, s jednoduchým gitarovým sprievodom, zaspieva tiež niekoľko podmanivých songov (herec je totiž výnimočne muzikálny, nadaný spevák). Film však nie je len pútavou rekapituláciou jedného zaujímavého života, ale zároveň tiež hĺbavou rozpravou o hodnotách, stratách a nálezoch zrelého muža, úvahou o úspechu, sláve a bohatstve, ale tiež o starobe a samote. Sympatický hrdina dokumentu však nič neľutuje.
Priznávam, film Harry Dean Stanton: čiastočne fikcia je vlastne jediným z desiatky súťažných hudobných titulov, ktoré som na festivale videl. Sledovať viac hudobných filmov jednoducho nešlo, keďže som uprednostnil ostatné, „nehudobné“ súťažné kategórie. Nová súťaž totiž zahustila program festivalu natoľko, že absolvovať všetky tituly v súťaži vlastne ani nebolo možné. Program festivalu sa zásadne zmenil, čo u niektorých návštevníkov možno vyvolalo určité znepokojenie, niekedy až nevôľu.
Program po novom
„Ak nie dnes, tak zajtra. Ak nie zajtra, tak inokedy“. To je citát z indicko-britského dokumentu Salma režisérky Kim Longinotto. V rámci tohtoročného grafického konceptu citát veľkými písmenami vypĺňa titulnú stránku tlačeného programu festivalu. Možno je to len náhoda, ale citované slová do značnej miery vystihujú situáciu, ktorú tohtoročná skladba programu, plán jednotlivých projekcií spôsobil.
Kým v minulých rokoch bolo teoreticky možné „odpozerať“ celý súťažný program, všetky tituly, čo boli v súťaži (za predpokladu, že fyziologickým potrebám – napríklad jedlu – venoval filmový fanúšik iba minimum času...), tento rok to už možné nebolo. Jednotlivé súťažné bloky totiž prebiehali paralelne na viacerých miestach - v rôznych kinosálach, či sa aspoň čiastočne prekrývali.2
Sú to nepochybne aj dôsledky časovej náročnosti novej kategórie (všetky hudobné dokumenty boli celovečernými titulmi), no aktuálna podoba programu môže mať aj iné, hlbšie príčiny. Kým sa nad nimi zamyslíme, treba uznať, že prekrývanie či paralelnosť projekcií je dnes celkom bežná na väčšine festivalov vo svete, takže krakovský sa len zaradil do všeobecného trendu. Jednoducho, všade si treba vyberať. Napokon, celkom jednoznačne to v takomto význame podčiarkuje aj citát z obrovského plagátu na priečelí kina Kijów, citát vytrhnutý z pôvodného kontextu animovaného filmu Ewy Borysewicz Do tvojho srdca (Do serca twego): „Žiaden light, žiaden relax – zabudni.“
V Krakove sa teda premietalo na viacerých miestach. To je nové. Kedysi sa všetky súťažné filmy odpremietali pod strechou ústredného festivalového kina Kijów, v ďalších krakovských kinách (napríklad Kino Mikro či Kino pod Baranami a inde) sa odohrávali projekcie nesúťažné.
Tento rok k tradičnému Kijowu pribudlo nové centrum: Małopolski Ogród Sztuki. Kino Kijów síce naďalej zostalo miestom slávnostného zahájenia festivalu, aj jeho ukončenia s odovzdaním cien, okrem toho sa tu v jednotlivých blokoch premietali aj niektoré súťažné filmy (predovšetkým hudobné dokumenty z novej kategórie, ale aj blok poľskej národnej súťaže), no recepcia s registráciou účastníkov, festivalová kancelária, no a predovšetkým väčšina súťažných projekcií sa tento rok po prvý krát preniesla do nového miesta na Rajskej ulici.
Premietalo sa v dvoch stredne veľkých projekčných sálach kultúrneho strediska, pod strechou centra našli miesto i Krakovské filmové trhy (s možnosťou sledovať súťažnú i mimosúťažnú kolekciu na monitoroch počítačov) a ďalšie aktivity tzv. Industry zóny (workshopy, pitching a stretnutia Dragon Fóra).
Pravdu povediac, novým centrom festival čosi získal, ale možno i niečo stratil. Získal predovšetkým viac priestoru, tradičné kino Kijów zo šesťdesiatych rokov má síce renovovanú kinosálu s impozantnou kapacitou, ale stiesnené priestory jeho foyera a verandy nedokázali v posledných rokoch celkom uspokojivo saturovať potreby čulého sprievodného festivalového diania – Kijów jednoducho niekedy praskal vo švíkoch.
Małopolski Ogród Sztuki zdá sa poskytuje miesta dosť, lenže v novom centre sa zatiaľ nepodarilo stvoriť adekvátnu festivalovú atmosféru. Tej koniec koncov asi neprospieva ani určitá schizofrénia, ktorá je dôsledkom nutného pendlovania medzi Kijowom a Rajskou ulicou (vzdialenosť pritom nie je až tak veľká, je to zhruba kilometer). Možno sa to podarí zlepšiť v budúcich ročníkoch, nechajme sa prekvapiť.
Akú prezentáciu si dokumenty zaslúžia?
Napriek určitým rozpakom z netradičného usporiadania festivalového programu treba uznať, čosi ako klubová atmosféra projekcií v dvoch stredne veľkých kinosálach MOS 1 a MOS 2 v konečnom dôsledku dokumentom „svedčila“. Ale prečo, a čo to vlastne znamená? Pouvažujme o tom trochu...
Nuž ide asi o to, že kedysi bolo filmových dokumentov podstatne menej. Obzvlášť v časoch, keď sa nakrúcali ešte na filmovú surovinu. Vtedy ešte nebolo možné kúpiť si kameru v každom supermarkete na rohu ulice, ani nakrúcať na fotoaparát či nebodaj na smartfón. A režisérom nebol každý, kto si zmyslí.
Aj dokumenty boli kedysi „iné“. Boli v určitom zmysle asi dôležitejšie ako sú dnes. Do ich špecifickej formy (a zväčša to bola úsporná, sústredená filmová formula) sa v tých najlepších prípadoch koncentroval jedinečná autorská výpoveď, v niekoľkých minútach sa kumulovala výnimočná tvorivá energia... Isteže, „vaty“ v dokumentárnej produkcii bolo dostatok aj v minulosti, ale práve špecializované filmové festivaly bývali určitou zárukou, že sitom predvýberu prejdú väčšinou podstatné, zmysluplné dokumentárne diela. Projekcia týchto titulov na festivalovom plátne bola potom skutočnou udalosťou, sviatkom dokumentárneho filmového umenia.
A dnes? Krakovský filmový festival sa pýši údajom, že do týždenného súťažného programu vyberal z troch tisícov zaslaných filmov (všetkých druhov, nielen dokumentov, ale aj tak...) „Filmy? Znovu filmy?“ pýta sa citát na obálke tohtoročného festivalového katalógu, použitý z hraného filmu Diktátor (Great) režiséra Andreasa Henna (zo súťaže krátkometrážnych filmov)...
Dnes predovšetkým panujú iné pomery v kultúre všeobecne, pochopiteľne aj v tej audiovizuálnej. Iné sú dnes preferencie, iné – pestrejšie – sú možnosti a prostriedky komunikácie, iné sú dostupné technológie. To všetko nemôže nemať vplyv aj na význam dokumentárnych filmov, na ich postavenie v systéme audiovizuálnej kultúry či filmového umenia.
Dnes sa vo svete nakrúca neprehľadné, „nestráviteľné“ množstvo dokumentov. Mnohé z nich sa nepochybne zaoberá i závažnou tematikou, veď v riešení elementárnych boľačiek svet medzičasom veľmi nepostúpil. Ale neuveriteľný kvantitatívny rozmach nakrúcania neprináša a nezaručuje kvalitu v podobe jedinečných tvorivých počinov. Dokumenty dnes jednoducho väčšinou nie sú výnimočné. Nie sú výnimočnými artefaktami, aj keď neraz prinášajú na plátno tematicky naliehavé posolstvo.
Je to všetko dôvod na bolehlav, je to oprávnený zdroj našej nostalgie za dobami minulými? Myslím si, že nie. Zmysel môžu mať napokon aj desiatky, stovky či tisícky „obyčajných“ dokumentov, ktorých hlas efektívne oslovuje svoje auditórium, ak tak činia z poctivých pohnútok, ak sú tie tituly v dobrom zmysle angažované, ak sú bez prehnaných kalkulácií a nie sú poznačené zbytočnými špekuláciami (čo je žiaľ čoraz častejší jav v dokumentárnej produkcii). Dokument asi nemusí byť za každú cenu výnimočný (niekedy je naopak silená snaha v tomto smere priam kontraproduktívna).
Takže poďme konečne k pointe: dnešné filmy jednoducho väčšinou už nie sú natoľko jedinečné, aby si „zaslúžili“ výnimočnú projekciu, ktorej v danom čase nekonkuruje žiadne ďalšie premietanie iného dokumentárneho titulu. A čo možno rozumieť pod "výnimočnou projekciou"? Napríklad premietanie v kine Kijów, kde sa aj slušný divácky interes o konkrétny titul vzhľadom na veľkú kapacitu môže javiť ako pomerne chabý.
O tohtoročné súťažné dokumenty krakovského filmového festivalu však malý záujem určite nebol. Naopak, stredne veľké kinosály MOS 1 a MOS 2 boli väčšinou slušne zaplnené, po filmoch sa často rozprúdila i zaujímavá diskusia divákov s tvorcami. Klubová atmosféra Małopolského Ogrodu Sztuki dokumentom jednoducho pristala.
Tvár festivalu
„Hádaj, čo je v taške?“ zdobil s vtipom zvolený filmový citát plátené tašky, ktoré dostali akreditovaní účastníci. Citáty replík z premietaných filmov boli tento rok podstatou grafického konceptu, ktorým festival navonok komunikoval.
Tento koncept v spojení s takpovediac internými médiami, s ktorými prichádzali do kontaktu zainteresovaní účastníci podujatia, čiže na obálke katalógu či programu, na tričku či na taške, ale aj v animovanej verzii vo festivalovej zvučke, fungoval celkom dobre. Zdá sa však, že zvolený graficko – slovný koncept do istej miery skrachoval v komunikácii v širšom kontexte.
Úryvky textov z festivalových filmov sa objavili na plagátoch v meste či na vlajkovej výzdobe na stožiaroch na krakovskom Rynku, ale v prostredí neizainteresovaných adresátov boli verbálne útržky vlastne celkom nezrozumiteľné, mätúce. Ktovie, koľkí chodci, idúci popri festivalovej uličnej propagácii, boli ochotní čítať a lúštiť význam svojského dizajnérskeho zámeru a koľkí z nich pochopili, že majú dočinenia s kampaňou renomovaného krakovského filmového festivalu. Nuž, občas sa i majster tesár utne...
- V roku 2008 napríklad Strieborný roh v kategórii celovečerných dokumentov získal nemecký film „Nach Der Musik”, réžia Igor Heitzmann a rok predtým (2007) Grand Prix – Zlatý roh získal film: „Jimmy Rosenberg - The Father, The Son & The Talent“ holandského režiséra Jeroena Berkvensa. Ten bol mimochodom tento rok členom poroty súťaže hudobných dokumentov.
- Pravda, bloky súťažných filmov sa v týždennom programe festivalu aj viac krát a na rôznych miestach zopakovali, ale na zostavenie optimálneho harmonogramu projekcií, vďaka ktorému by divák videl všetky súťažné filmy, by bol asi potrebný výkonný počítač, ľudská hlava to dokáže máloktorá...