Je jasné, že dokumentárny film reflektuje skutočnosť iným filtrom ako publicistika. Nielen s inou časovou zotrvačnosťou (publicistika zväčša reaguje rýchlo, dokument s časovým odstupom), ale aj rozdielnou kvalitou tvorivej interpretácie faktov skutočnosti1. A tak hoci na jar roku 2012 prinášajú noviny na svojich titulných stránkach takmer denne správy o aktuálnom vývoji situácie v bankrotujúcom Grécku, a s tým súvisiace katastrofické scenáre aj o prípadnom krachu ústredného európskeho sna (o zjednotení kontinentu), nemuselo by napokon byť až tak prekvapivé, že z tém, ktoré dnes hýbu našim svetom, nedostalo sa nič do súčasných filmových dokumentov.

Je jasné, že dokumentárny film reflektuje skutočnosť iným filtrom ako publicistika. Nielen s inou časovou zotrvačnosťou (publicistika zväčša reaguje rýchlo, dokument s časovým odstupom), ale aj rozdielnou kvalitou tvorivej interpretácie faktov skutočnosti. A tak hoci na jar roku 2012 prinášajú noviny na svojich titulných stránkach takmer denne správy o aktuálnom vývoji situácie v bankrotujúcom Grécku, a s tým súvisiace katastrofické scenáre aj o prípadnom krachu ústredného európskeho sna (o zjednotení kontinentu), nemuselo by napokon byť až tak prekvapivé, že z tém, ktoré dnes hýbu našim svetom, nedostalo sa nič do súčasných filmových dokumentov. Vôbec nič do dokumentárnych filmov zaradených do súťaže na 52. Krakovskom filmovom festivale, ktorý sa konal na prelome mája a júna 2012. Nemuselo by to prekvapiť, keby spomínané problémy boli nové, celkom čerstvé. Keby to boli témy, na ktoré dokáže operatívne reagovať len spravodajstvo a v zápätí publicistika. Lenže Grécko sa vo svojich trabloch potáca už vyše roka, a syndrómy jeho nielen ekonomickej ale aj spoločenskej krízy boli za ten čas už v publicistických formátoch pertraktované plasticky, farbisto, dramaticky a pútavo - napríklad aj v súvislosti s niektorými konkrétnymi, výstižnými individuálnymi osudmi a príbehmi. Toto všetko teda evokuje viac než predpoklad, že situácia a jej dosah na životy a osudy ľudí, by mali obsahovať aj potenciál silných dokumentaristických tém. Že to, čo ľudia konkrétnej krajiny aktuálne prežívajú, má aj širšie, všeobecné súvislosti s viac než pravdepodobným dosahom na celý kontinent, a dokonca možno aj civilizačné a existenciálne kontexty.

Určite však dnes netreba za zmysluplnými námetmi cestovať hneď na Balkán. Veď neistota, strach z budúcnosti, prehodnocovanie a neraz i spochybňovanie mnohých donedávna skalopevných právd, istôt a hodnôt charakterizujú predsa čoraz intenzívnejšie životy ľudí v celej Európe, ba dokonca možno i v celej západnej civilizácii. A tento stav tak isto nie je novinkou tejto sezóny. Veď všetko sa začalo už pred nejakými štyrmi rokmi, keď všeobecný nepokoj vyvolali problémy okolo banky bratov Lehmanovcov, z ktorých sa potom vyvinula tzv. prvá globálna ekonomická kríza. Dnes hovoríme už o druhej. Pripomínajú nám ju denne televízne spravodajské relácie, o jej variáciách sa píše v denníkoch, na internete, z rôznych aspektov sa analyzuje v najrôznorodejších publicistických materiáloch... Len dokumentaristi zatiaľ akosi nepriniesli takmer nič. Nič, súdiac podľa súťažného programu 52. Krakovského filmového festivalu. Prečo? O čom to svedčí? Bilancujúc tematický záber súťažných dokumentov jedného z najstarších európskych festivalov krátkych filmov sa nevdojak natískajú znepokojivé úvahy o zmysle a poslaní súčasného dokumentárneho filmu.

Bilancujúc najprv dve desiatky dokumentov (dlhších než 30 minút), vystupujú na povrch jednoznačne dve výrazné tendencie. Prvá je zviazaná s výberom témy: čoraz častejšie sa zjavujú takzvané rodinné dokumenty. Nejde o akési „home video“, príbeh svoj a osudy vlastnej rodiny rozpráva tvorca profesionálny, pričom popri intímnostiach z rodinnej kroniky sa snaží vydolovať aj nejaké všeobecnejšie platnejšie posolstvo.

Druhý výrazný trend dlhších dokumentov je spätý s ich dramaturgickou skladbou, s výstavbou. Zreteľný je značný vplyv hranej kinematografie, dalo by sa hovoriť o akejsi "fabularizácii" dokumentárnych filmov. Významným a neraz až všeurčujúcim princípom sa stáva príbeh, jeho logike a kauzálnym súvislostiam je v dlhých dokumentoch podriadené veľmi veľa, niekedy všetko. Tematický materiál, z ktorého sa vychádza, je ešte stále možno autentický, ľudia sú (zrejme) skutoční, aj udalosti prebiehajú či prebehli možno zhruba tak, ako sa udiali. Ale všetko je v konečnom dôsledku vo filme poskladané s logikou až diktátom príbehu, či dokonca podľa overených dramaturgických princípov drámy, ktoré poznáme už od Aristotela. Ak pritom nejaké ohnivko z autentického materiálu k dokonalosti príbehu či drámy náhodou chýba, jednoducho sa nahradí, dotvorí sa, trebárs sa zinscenuje.

Ale prečo sa vlastne dlhé dokumenty koncipujú uvedeným spôsobom? Fabulárna adjustácia dokumentárnej matérie je zrejme odpoveďou na štandardné očakávania priemerného diváka, na ktoré zas pragmaticky berú ohľady mnohí producenti. A tak je teda fabulácia zrejme v nemalej miere tiež dôsledkom rôznych pitching fór a podobného programového vývoja projektov, kde sa v koncipovaní budúcich titulov dôsledne dbá o to, aby dokument spĺňal overené kritéria dramaturgie a výstavby dokumentu. A napokon, možno že k fabularizovaniu vedie tvorcov aj o to, že rozsiahla plocha dlhých dokumentov jednoducho nachádza oporu v takejto konštrukcii. Asociatívne, emotívne ani racionálne skladobné princípy a postupy organizácie materiálu (témy) celovečerného dokumentu jednoducho na tak veľkej ploche nemusia byť dostačujúce. Chrbtová kosť dobre navrhnutého a vystavaného príbehu však unesie veľa.

Spomenul som dve výrazné tendencie súčasných dokumentov – rodinný záber a fabulácia. Je len prirodzené, že sa v jednotlivých tituloch často vyskytujú aj naraz, spoločne.

Neviem, či je v spomínaných súvislostiach signifikantné, že 52. ročník Krakovského filmového festivalu otváral nesúťažný hudobný dokument Kevina Macdonalda Marley.¹ Je to síce „len“ hudobný dokument o legendárnom spevákovi a hudobníkovi reggae, ale maximálne pôsobivý, dotýkajúci sa nielen osobnostných a hudobných, ale aj kultúrnych, spoločenských a politických kontextov doby a kariéry Boba Marleyho. Festivalové publikum, myslím, prijalo tento hudobný film na otvorení so zadosťučinením.

Hudobné dokumenty majú napokon v Krakove už niekoľko sezón zvláštne postavenie, v letnom kine Pod Wawelem sa v nesúťažnej sekcii Zvuky hudby premietajú dokumenty o tvorcoch, interprétoch a hudobných telesách z najrozmanitejších žánrov. Sympatia k spájaniu predmetných umeleckých druhov však ide v Krakove ešte ďalej: už po skončení 52. ročníka potvrdili organizátori správu, že od budúceho roka bude súčasťou festivalu nová, súťažná (!) kategória hudobných dokumentov. Zrejme sa je naozaj na čo tešiť, dúfajme len, že v tónoch muziky nezaniknú ani podnetné dokumenty reflektujúce sociálnu skutočnosť dnešného rozporuplného, problémového a doráňaného sveta. Aby sa tu prípadne a príznačne nenaplnil zmysel bradatej anekdoty o Titanicu – keď sa potápal, na palube sa na hudbu orchestra ešte veselo tancovalo...