Six Million and One, čiže 6 miliónov a on je názov dokumentu režiséra Davida Fischera. Otec autora Josi Steiner prežil útrapy Mauthausenu, po vojne začal v Izraeli nový život, založil si rodinu, vychoval štyri deti, dcéru a troch synov. Dožil sa pokojnej a šťastnej staroby a keď v deväťdesiatych rokoch zomrel, objavil jeho syn David v pozostalosti aj zápisník z koncentračného tábora. Režisér sa po stopách zápisov vydáva v dvoch cestách na autentické miesta, aj do Rakúskeho mestečka Gusen neďaleko Mauthausenu, lebo aj tu stál kedysi tábor a bola sem dislokovaná tajná podzemná letecká továreň, v ktorej Davidov otec ako väzeň pracoval.. Režisér je prekvapený, že na území bývalého tábora sa rozprestiera obytná štvrť, vybudovaná ešte niekedy v šesťdesiatych rokoch. Aj kameňolom, v ktorom zahynuli tisíce väzňov, má byť vraj zasypaný a developer tu plánuje výstavbu obytnej štvrte. Režisér je tým pobúrený, podobne ako viacerí miestni obyvatelia i aktivisti, ktorí už roky vyvíjajú činnosť proti zahladzovaniu nepríjemných spomienok a vymazávaniu pamäti. Davida aktivisti teraz po okolí tiež sprevádzajú. Ale film po chvíli opúšťa túto tematickú líniu, problematika zostáva len načatá, akoby šlo iba o podpichnutie svedomia Rakúšanov, s určitým predpokladom paušálnej a kolektívnej viny všetkých generácií obyvateľov. Lenže to nie je celkom opodstatnený prístup, apeluje aj na tých, ktorí s tým nemajú nič spoločného. Pričom opodstatnení adresáti argumentov a otázok zostávajú akejkoľvek konfrontácie ušetrení.

Hlavnou náplňou Fischerovho filmu je potom druhý návrat na predmetné miesta v Rakúsku, ktoré pred kamerou absolvuje so všetkými svojimi súrodencami. Navštívia spolu miesta väzenia otca a zdá sa, že pôsobenie genius loci na rodinný kolektív by malo byť spôsobom k spracovaniu toho, čo je tak ťažko prenositeľné: ako Josi Steiner prežíval svoju epizódu holocaustu. Autentické miesta do istej miery naozaj spúšťajú emócie, iniciujú meditácie, a rodia sa tiež príležitosti k rozsiahlym rozhovorom a diskusiám, v ktorých súrodenci analyzujú svoj vzťah k otcovi, ale konfrontujú sa aj navzájom. Ako vždy, všetkého priveľa môže uškodiť: neúmerný rozsah rodinných diskusií vo filme, ktoré neraz prerastajú aj do hlučných hádok až hašterenia, prestávajú byť prínosným zdrojom dokumentaristického odkrývania skutočnosti (v tomto prípade predovšetkým psychologickej). Rodinná psychodráma získala v medzinárodnej súťaži cenu Strieborný roh, za najlepší celovečerný dokument.

V izraelsko – nemeckej komprodukcii vznikol celovečerný film Hadira / The Flat (Byt). V úctyhodnom veku 98 rokov zomrela pani Gerda Tuchler, babička režiséra Arnona Goldfingera. V byte v Tel Avive prežila plných 70 rokov, odkedy sa sem z Berlína spolu s manželom presťahovala. Príbuzní sa snažia vysporiadať pozostalosť, byt je preplnený starými nemeckými knihami, ktoré dnes už nikto nečíta (Goetheho dnes už antikvariáty neberú...), skrine ukrývajú množstvo šiat, klobúkov, kabeliek, rukavičiek, ktoré dnes už nikto nenosí... Ale v jednej zo skríň nájde Arnon i čosi viac než prekvapivé. Niekoľko čísiel militantného nacistického plátku Der Angriff, ktorý zakladal a spočiatku vydával neskorší ríšsky minister propagandy Josef Goebbels. V niekoľkých číslach z roku 1934, ukrytých v byte starých rodičov, je na pokračovanie uverejnený seriál reportáží Nacista na cestách po Palestíne (Ein Nazi fährt nach Palästina). Autorom reportáží je novinár Leopold von Mildenstein, člen strany a príslušník SS, ktorý mal v špeciálnom oddelení tajnej služby na starosti riešenie „židovskej otázky“, a okrem iného priviedol do služieb SS aj jedného z neskorších hlavných organizátorov holocaustu Adolfa Eichmanna.

Súvislosti sa v dokumente Arnona Goldfingera postupne odhaľujú: na počiatku tridsiatych rokov nacisti ešte len hľadali cestu, ako sa efektívne vysporiadať s tzv. židovskou otázkou, jednou z možností mal byť masový exodus Židov z Nemecka do Palestíny. Návrat do pravlasti bol hlavným cieľom tiež sionistického hnutia, a s jedným z jeho predstaviteľov, renomovaným advokátom Dr. Kurtom Tuchlerom z Berlína sa von Mildenstein zoznámi. V priebehu roku 1933 podniknú aj v sprievode svojich manželiek spoločnú cestu po Palestíne, odkiaľ vzniknú nadšené novinové články, zapálené pre vec židovskej Palestíny. Ale na veľké prekvapenie Arnona, vzniká aj neobyčajné priateľstvo medzi nemeckým Židom - sionistom a popredným nacistickým funkcionárom, ktoré pokračuje dokonca aj v rokoch po vojne (tú Tuchlerovci strávili v bezpečí palestínskeho exilu). Z nových objavov a indícií režisér zisťuje, že jeho starí rodičia, občania novozaloženého štátu Izrael, ale srdcom a mysľou stále v milovanom Berlíne, udržujú naďalej priateľské kontakty s Mildensteinovcami, usadenými v Západnom Nemecku, že ich zrejme dokonca i navštívili, pri svojich pravidelných návštevách povojnovej Európy.

Meno von Mildensteina sa v sekundárnych súvislostiach spomenie i počas izraelského procesu s Eichmannom v roku 1961, v tom čase schopnosti bývalého nacistického agenta a novinára využíva zrejme už americká tajná služba. Posledná zmienka o Mildensteinovi pochádza z roku 1964, potom definitívne mizne zo scény, miesto a čas úmrtia nie sú známe.

V rámci svojho aktuálneho filmového pátrania sa režisér skontaktuje a spriatelí s dcérou nemeckých manželov, ktorá dnes býva v byte po rodičoch a ktorá pozná len verziu žurnalistickej kariéry svojho otca, jeho pravé pôsobenie v službách nacistickej ríše netuší, ozrejmuje sa jej až vďaka filmárom, a len postupne. Ale odhalené skutočnosti kladú množstvo neľahkých otázok aj pre Arnona. Týkajú sa nielen neľahkých vzťahov medzi Nemcami a Židmi po skúsenostiach s holocaustom, a to nielen vo všeobecnej rovine, ale aj v konkrétnych príbehoch vlastnej rodiny, odkrývaných až teraz po rokoch . Týkajú sa mnohých historických okolností, aj rozmanitých stereotypov vo výklade minulosti, no tiež závažných morálnych otázok, premietnutých teraz už do životov potomkov – druhej a tretej generácie dedičov holocaustu. Tak na nemeckej, ako aj na izraelskej strane sa deti s rodičmi o strašnej minulosti spolu nerozprávali. Preto Edda von Mildenstein nevie takmer nič o svojich rodičoch, a Arnonova matka sa svojej matky tiež nikdy nič nepýtala, nič sa ani nedozvedela. Úloha objasniť konečne minulosť, bez záťaže vlastných skúseností, stojí možno práve pred generáciou treťou, ku ktorej prináleží režisér.