Rodina je základ dokumentu?
Rodinné dokumenty
Cet homme-la un mille-feuilles / This Man Is Multi – Layered Cake, čiže čosi ako Tento človek je ako viacvrstvový koláč. To je tak trochu kuriózny názov francúzskeho takmer hodinového filmu, ktorého obsah tiež nie je celkom bežný. Jedná sa o výsostne rodinnú históriu, ktorá širšie auditórium zaujme možno práve vďaka svojej kurióznosti: režisérka Patricia Mortagne nakrúca portrét svojho otca Xaviera, vidieckeho veterinára, ktorý sa pred rokmi priznal k svojej homosexuálnej orientácii, no nespretrhal pritom rodinné zväzky, ale vedie naďalej spokojný dvojitý život. Otec rodiny, manželka, dospelé deti i milenci nažívajú dodnes vo vzácne harmonickom vzťahu.
V nórsko - britskom filme Betrayal (Zrada) mladá autorka filmu Karen Whinter porozpráva svoj vlastný príbeh o tom, ako sa z iniciatívnej príslušníčky anarchistickej skupiny stala členkou neonacistického združenia. Režisérka, ktorá medzičasom vyštudovala filmovú školu v Lillehammeri i NFTS v Británii (Zrada je jej diplomovým filmom), bilancuje po rokoch svoje mladícke blúdenie a prešľapy, pričom dokumentárny film slúži aj čosi ako psychodráma, ako prostriedok vyrovnania sa so svojimi osobnými problémami. A tak sme napríklad aj svedkami návštevy oboch rozvedených rodičov. Pred zapnutou kamerou sa v obnažujúcom dialógu rieši komplikovaný vzťah s matkou, pripomínajú sa viaceré bolestné a traumatizujúce skúsenosti. Obdobným spôsobom rekapituluje režisérka dávne dievčenské priateľstvo, jeho nečakanú zradu a podobne.
Tento prístup ponúka samozrejme jedinečnú príležitosť prieniku až do tých najsubtílnejších detailov osobnostného sveta hrdinky, do jeho emocionálnych a psychologických zákutí, čo by možno mohlo byť z hľadiska skúmania motivácie niektorých extrémistických postojov súčasnej mládeže zaujímavé. Ale skrýva to zároveň i riziko, že ponorenie sa výlučne do vlastných, osobných problémov, ako aj sumarizácia emócií a subjektívneho prežívania konfliktov zostanú natoľko osobné a intímne, že negenerujú žiadne prenositeľné a zovšeobecniteľné skúsenosti a posolstvo.
La vierge, les coptes et moi / The Virgin, the Copts and Me je francúzsky celovečerný film (92 min.), ktorý by sa do slovenčiny dal preložiť asi takto: Panenka Mária, Koptovia a ja. Vo filme sa vyskutujú vlastne všetky spomínané súčasné tendencie. Využité sú pritom vo vysokej miere, autori s nimi suverénne narábajú, až sa zdá, že sa vôbec nezamýšľali o prípadných dôsledkoch na dokumentárnu podstatu filmu. A dôsledky sa veru aj dostavili, pokojne teda možno písať o necnostiach filmu, pričom režisér Namir Abdel Messeeh vo svojej „štedrosti“ pridáva ešte jednu módnu črtu navyše: autobiografický, fabulovaný kvázidokument je navyše ešte aj autotematický - je to film o filme, o nakrúcaniu dokumentu.
Len stručne, o čo v tom titule ide. Namir sa narodil v polovici sedemdesiatych rokov v Egypte, v kruhu svojej koptskej (kresťanskej) rodiny vyrastal vo Francúzsku. Stal sa filmárom a hoci k náboženským otázkam má skôr vlažný vzťah, práve objavil námet na svoj dokument: egyptské zjavenia Panny Márie. Podarí sa mu pre svoj projekt získať i producenta z nejakej francúzskej televíznej spoločnosti, ktorý rešerše, výjazd do Egypta a celé nakrúcanie zafinancuje. Cesta za filmom je príležitosťou k návratu k vlastným kultúrnym a religióznym koreňom, ako aj príležitosťou k pôvodne neplánovanej návšteve príbuzných, ktorí žijú v odľahlej provincii Egypta. Napokon Namir v dedine za účasti príbuzenstva a tamojších obyvateľov nakrúca, ale nie pôvodne plánovanú reportáž, ale celkom iný film: hranú rekonštrukciu miestneho zjavenia s využitím digitálnych videotrikov. To už pravda pôvodný televízny kontrakt producent vypovedal a produkcie sa ujíma Namirova energická matka, ktorá až doteraz synovi zakazovala pre film nakrúcať svojich chudobných príbuzných.
Lenže to všetko je v podstate zrejme len finta na diváka. S najväčšou pravdepodobnosťou neexistuje žiaden údajný televízny producent, vymyslená je objednávka na film o zjaveniach. Naopak, dôkladne je naplánovaná cesta do odľahlej egyptskej provincie, pričom s dramaturgickou presnosťou dávkovaný a do príbehu priebežne zaraďovaný odpor matky k nakrúcaniu rodiny má svoju dramatickú funkciu, zaslúži sa o peripetie i konflikt, podieľa sa aj na záverečnej katarzii, keď matka prevezme výrobu filmu a pristane i na angažovanie svojich blízkych do filmu. Sranda pri jeho nakrúcaní sa môže začať. Vlastne sa zdá, že divácka zábava bola hlavným motívom nakrútenia tohto filmu, že sa tomu prispôsobilo vymyslenie celej komplikovanej fabulovanej, autobiografickej a autotematickej konštrukcie. Je to teda ešte dokumentárny film? Ja by som ho bez váhania označil za hraný.
Jedinými krehkými dokumentárnymi vrstvami toho titulu sú možno sekvencie z každodenného rušného života hlavného mesta, kde sa z autentických záberov života metropoly a najmä z útržkov rozhovorov s domorodcami (napríklad s taxikármi), ako i z vlastných úvah a komentárov načrtáva vierohodný obraz života v konfesijne zloženej egyptskej spoločnosti. Zloženej z muslimov a z koptov, oficiálne rovnocenných skupín nažívajúcich v bratstve a harmónii, pričom však spolužitie v skutočnosti sprevádzajú ukrývané pnutia. Ďalším zábleskom dokumentárneho charakteru by mohli byť aj niektoré momenty z každodenného života ľudí žijúcich na vidieku, v odľahlých egyptských končinách. A kvôli tomuto dokumentárnemu prínosu musí mať ten filmový epos deväťdesiat minút? Nuž dokumentárna rovina je tam len zámienkou, hlavným zmyslom titulu je divácka zábava, navešaná na chrbtovú kosť vymysleného hraného príbehu.
Nejdem teraz hodnotiť ten príbeh ani mieru zábavnosti, spomeniem už len vlastný gól, ktorý si autor uštedril, považujúc aj to za dobrý fór. Na samý záver filmu sa vo zvuku telefonátu ozve údajný televízny producent, s eufóriou v hlase prejavuje záujem o autentické filmové svedectvo režiséra z revolučných pohybov v Egypte, prejavov práve prebiehajúcej „arabskej jari“. Prekvapený Namir, ktorý sa celý čas zabával hranou rekonštrukciou zjavenia, sa pýta: „aká revolúcia?“
Los tachados / Crossed Out (Vymazaní) je 28 minútový švédsky dokument režiséra Roberta Duarteho, zo súťaže krátkometrážnych filmov 52. ročníka Krakovského filmového festivalu. „Story“ je navýsosť rodinná a navyše maximálne fabulovaná a dramatizovaná – usporiadaná do „adekvátneho“ tvaru pre účely filmového titulu.
V kocke ide o toto: vo Švédsku žijúci Roberto prichádza do Mexika, aby spolu s ostatnými členmi rozvetvenej rodiny oslávili 90. narodeniny starej mamy. Oslava je pre filmára príležitosťou k pátraniu po starej rodinnej záhade: prečo sú na všetkých rodinných fotografiách vyškriabané podoby dvoch detí starej mamy? Rozlúštenie je vlastne pomerne banálne: obe deti za rôznych tragických okolností zomreli a ich matka sa nedokázala vyrovnať s ich stratou, rozhodla sa ich jednoducho vymazať zo svojho vedomia (a teda aj všetkých ich fotografických podobeniek), aby tak nepociťovala ich stratu.
No a zo súťaže krátkych filmov ešte jedna rodinná história, švajčiarsky 15 minútový dokument L´Ambassadeur & moi, čiže Veľvyslanec a ja. Už názov filmu je veľavravný. Je to študentský film poslucháča filmovej školy v Lausanne Jana Czarlewského, ktorého otec Slawomir je poľským veľvyslancom v Bruseli. Syn s kamerou otca navštevuje a využíva svoje privilégium, slobodného nakrúcania kdekoľvek a čohokoľvek. Až sa zdá, že svoje postavenie zneužíva, nakrúca totiž nielen z intimity domáceho prostredia otca (zverejnené zábery jeho exelencie v spodnom prádle pri domácom cvičení nepridávajú na dôstojnosti úradu...), ale aj v úrade – a to práve vtedy, keď sa to hodí najmenej. Otec je z toho neraz i patrične nervózny, prosí syna o zastavenie nakrúcania, odvolávajúc sa na zásady protokolu, či na bezpečnostné hľadiská. No zdá sa, že to Janovi v obsedatívnom nakrúcaní veľmi neprekáža. Akoby si tým filmom kompenzoval frustrácie zanedbávaného dieťaťa diplomatickou službou zaneprázdnených rodičov... Nuž, i na to môže dnes poslúžiť dokumentárny film. Napokon, krátka rodinná psychoterapia je len filmovým školským cvičením, otázkou je potom už len to, či je opodstatnené jej zaradenie do medzinárodnej súťaže...
