Čo je krátke, to je krásne?

Krátke dokumenty

jún 2012 Tomáš Hučko

Voľakedy bola krátka minutáž doménou tohto filmového druhu, pravda to sa ešte nakrúcalo na drahú 35 mm surovinu, a tak to bolo možno trochu aj z donútenia. Človek dnes občas žasne, keď si napríklad z DVD pustí nejaký archaický titul, aká silná výpoveď sa niekedy tvorcom tradičnej kinematografickej éry podarila kondenzovať na plochu obvyklých 15 – 20 minút...! Občas sa krátky dokument objaví aj dnes, aj v časoch, keď gigabajty videa pretekajú záznamovým prístrojom prakticky už bez vyčísliteľných materiálových nákladov (hoci ani pamäťové médiá nie sú zadarmo).

V Krakove majú krátke dokumenty spoločnú súťaž s krátkymi hranými a animovanými filmami, a spoločný je aj ich časový limit: do 30 minút. A čo priniesla tohtoročná úroda? Pravdu povediac, akoby dnes túto kategóriu dokumentov charakterizovala určitá bezradnosť. Tvorcovia, zrejme naučení už za posledné roky na tvorivý rozmach veľkoplošných dokumentácií, akoby celkom nevedeli, čo si počať s vymedzeným malým priestorom. Akoby sa z tvorivých schopností vytrácala skratka, kondenzácia výpovede. Akoby na malej ploche nemalo ani zmysel venovať sa nejakej závažnejšej, hlbšej téme.

Je to súčasný dokumentaristický paradox – čím máme v dnešnom bláznivom svete menej času, tým sú dokumenty dlhšie. Nakrúcajú sa rozvláčne filmy, a usilujú sa až o akúsi hegemóniu našej audiovizuálnej pozornosti. Jednou z možností úniku tejto hegemónii je aj v diváckej preferencii krátkych titulov. Úspešný únik však bude možný len vtedy, ak tie krátke filmy budú dobré, či aspoň zaujímavé, ambiciózne. Žiaľ, väčšinou tomu tak nie je. Česť výnimkám...

Veď zoberme si napríklad taký štrnásť minútový írsky dokument Home Turf (Rašelina pre dom) režiséra Rossa Whitakera. Obsah je prostý: na rašelinisku za dedinou sledujeme prípravu a spracovanie prírodnej suroviny. Bodrý dôchodca v malom kruhu spriaznených duší tradičnými postupmi (ktoré dedko mimo obraz komentuje) v priebehu sezóny ošetruje surovinu, aby nakoniec v chladných jesenných dňoch z jej pálenia v domácom krbe získal teplo a pohodu domova. To je všetko, a to skoro doslovne, pretože ten film – možno zásluhou priveľmi objektívneho, nevýrazného a neangažovaného záznamu skutočnosti – je v podstate pomerne prostým popisom pracovných úkonov, bez nejakého ďalšieho významu, rozmeru, zmyslu.

Do značnej miery popisný je však napríklad aj dvanásť minútový írsky dokument The Fischerman (Rybár), ktorý nakrútil režisér Tom Burke, pričom rozľahlá nepokojná morská hladina, kolísajúca rybársku bárku s osamelým lovcom, je samozrejme oveľa dramatickejším filmovým rámcom ako obracanie rašeliny za humnami rodnej viesky, ale ani jednoduchý portrét prostého rybára, ktorý celý život strávil v práci pri výlove rýb, nemusí stačiť na fascinujúci dokument.

Na princípe jedinej pointy, čo je v krátkych dokumentoch známy a overený dramaturgický princíp, je postavený sedemnásť minútový film z Bosny a Hercegoviny Jedan dan na Drini (Deň na Drine) režisérky Ines Tanović. Skupina robotníkov pracuje v teréne, zdá sa, že sú zaujatí nejakou archeologickou činnosťou, v zemine odkrývajú pozostatky ľudskej kultúry. Vysvitne, že odhaľujú stopy jedného z nedávnych masakrov balkánskych bojov, ktoré sa objavili pri výstavbe vodného diela na rieke Drina.

Vlastne s trochu podobnou dramaturgiou pracuje i Adam Palenta, keď vo svojom desaťminútovom dokumente Życie stylem dowolnym (Život voľným štýlom), prepracovanou kamerou a montážou mapuje zápolenie, atmosféru a emócie na plaveckých pretekoch, o ktorých až postupne vychádza najavo, že spolu zápolia plavci telesne postihnutí. Napriek telesnému handicapu v rôznych formách v ničom nezaostávajú vo svojich normálnych ľudských prejavoch, bežných pri športovom zápolení. Vidíme napätie, úsilie, radosť víťazov, smútok porazených...

V súťaži krátkometrážnych filmov bol ako najlepší dokument Strieborným drakom vyznamenaný rumunský film 24 galeti, 7 soareci, 18 ani / 24 Buckets, 7 Mice, 18 Years (24 vedier, 7 myší, 18 rokov preložili usporiadatelia do poľštiny v zjednodušenej a celkom výstižnej podobe: Zo dňa na deň), ktorý nakrútil Marius Iacob. V tradičnej observácii s dlhými zábermi sleduje autor prevažne dlhé chvíle a banality zo života osamelej dvojice: Imre a Piroska pália na samote drevo, vyrábajú drevené uhlie. O ruchu okolitého sveta sa dozvedajú len občas z novín. Niekedy k nim zavíta skupina zahraničných turistov, odfotia sa s „exotmi“, a po ich odchode plynie život v idylickej podobe ako predtým.

Dvanásť minútový americko-španielsky dokument Odysseus´ Gambit (Gambit Odysea), ktorý nakrútil Alex Lora, získal Zlatého Smoka, ako najlepší krátky film v súťaži (teda bez ohľadu na filmový druh). Jeho hlavným hrdinom je Saravuth, neprehliadnuteľná figúrka newyorských ulíc, ktorý si na živobytie zarába hrou v šachy s okoloidúcimi. Nepochybne je dnešná situácia hrdinu spätá s jeho pohnutými osudmi v minulosti: v sedemdesiatych rokoch bol v rámci medzinárodnej pomoci ako dieťa - sirota presídlený do Ameriky z rodnej Kambodže, postihnutej vojnovým konfliktom. Film k exhaltovanosti svojho hrdinu prispôsobil aj výraz filmu, v hojnej miere sa využíva graficky modifikovaná podoba obrazu.

Český sedemnásť minútový film Kronika Oldřicha S., ktorého debutujúcim autorom je sociológ Rudolf Šmíd, je síce v súťaži uvedený ako dokument, ale v podstate sa jedná o film animovaný. Ide o výstižnú a neraz vtipnú animovanú výtvarnú koláž – ilustráciu denníkových zápiskov pána Sedláčka z rokov 1981 až 2005. Uplynulé štvrťstoročie prináša v krátkych autorských poznámkach (kúzelne interpretované Jiřím Somrom) epizódy z politického diania krajiny i sveta, ale najmä banality z rodinného života pána Oldřicha a podobne všedných udalostí na českej dedine.

Kinaamatar. Vosenki son (Kinoamatér) je 26 minútový bieloruský dokument, ktorý nakrútila režisérka Volha Dashuk. Zaznamenáva prácu najstaršieho bieloruského filmového amatéra, Anatola Schneidera, ktorý sa dnes so svojou nemodernou videokamerou venuje záznamu výjavov zo života ospalého bieloruského vidieka. Bez väčších vášní, v pomalom, komótnom tempe nakrúca pán Anatol niektoré regionálne udalosti (napríklad nácvik folklórneho speváckeho zboru), či práce starých ľudí na dedinskom dvore. A podobne pomalý, nevzrušivý je aj ten dokument o filmárovi...

Prirodzene pokojný je aj štrnásťminútový nemecký film Wir sterben (Umierame) režisérky Josephine Links. Ide o intímny dokument - úvahu o starobe a mladosti, v rámci ktorého sa spolu so svojou starou mamou pred kameru postavila sama autorka. Výtvarne angažovanou kamerou (ladenou do čiernobielej tonality, snímajúcej výlučne vo veľkých detailoch) konfrontuje v jednotlivých záberoch predovšetkým telesnosť staroby a mladosti. Že to nie je celkom originálny princíp by napokon ani neprekážalo, zvolený postup však okrem toho zákonite balansuje na hrane určitého formálneho manierizmu, o čom v konečnom dôsledku rozhoduje ten – ktorý divák (akú mieru výrazu akceptuje). Popri tomto dramaturgickom princípe však školský film autorky plodne obohacujú aj úsporné fragmenty z dialógu žien dvoch rozdielnych generácií.

O dvoch dokumentárnych tituloch zo súťaže krátkych filmov 52. ročníka Krakovského filmového festivalu píšem na inom mieste. Je to švajčiarsky film L´Ambassadeur & moi, (Veľvyslanec a ja) a švédsky dokument Los tachados / Crossed Out (Vymazaní).