Drsné aj pohodové dokumenty
Filmy, ktoré vyhrali (národná súťaž)
V porote poľských filmov zasadali: producentka dokumentárnych filmov a televíznych programov Agnieszka Traczewska, rozhlasový filmový novinár a televízny publicista Ryszard Jaźwiński, novinár, cestovateľ a autor populárnych reportáží Jacek Hugo-Bader a režisér animovaných filmov Marek Skrobecki. Porote predsedal kameraman mnohých poľských i medzinárodných hraných filmových produkcií, ako aj režisér niekoľkých dokumentov Adam Sikora.
Aj v súťaži národnej bodoval dokument, cenu Zlatý lajkonik ako najlepší poľský film získala snímka Miłość, ktorú nakrútil režisér Filip Dzierżawski. Členovia džezovej hudobnej skupiny Miłość sa takmer po desiatich rokoch po rozchode opätovne stretávajú a pri nácviku repertoáru rekapitulujú svoje vzájomné vzťahy. Film je možno zaujímavý a prínosný v zainteresovaných domácich kruhoch, ale medzinárodný presah veľmi nemá.
Cenu Strieborný lajkonik za najlepší poľský dokument získal film Moja Wola (Moja Wola), ktorý v produkcii HBO ako svoj dokumentárny debut nakrútil Bartosz M. Kowalski. Režisér, ktorý vo svojej biografii uvádza parížske i kalifornské filmové štúdiá, mal doteraz skúsenosti predovšetkým s realizáciou reklamy a videoklipov. Spolu s ambíciami producenta sa to všetko nepochybne podpísalo pod efektný, no diskutabilný režijný rukopis a výraz filmu. V realizácii totiž takmer nič nie je ponechané na náhodu a hoci sú hlavní protagonisti zrejme autentickými postavami, všetko ostatné je prísne podriadené záväznej formule a konvenciám tradičného hraného filmu. A výrazu, ktorý musí byť programovo dynamický, efektný a „drsný“.1
Obsah filmu je pritom prostučký. V sociálne vyhrotenom prostredí varšavskej štvrte Wola žijú dvaja priatelia – Bartosz a Paweł. Pohybovo nadaný mladší Bartosz sníva o „filmovom“ úniku z mizerných pomerov a prihlási sa do kaskadérskej školy. Starší Paweł svoje bojové schopnosti využíva predovšetkým v reále, v skutočnom živote na uličnej scéne mestskej štvrte. Chápe túžby mladšieho kolegu a všemožne ho podporuje, motivuje ho k tréningom, dáva mu životné rady.
Všetko sa skončí nakoniec happy endom, zdôrazňovaná (a pritom tiež estetizovaná) drsnosť sa snúbi s chlácholivou (a trochu zjednodušenou) nádejou na lepší život.
O happy end sa v konečnom dôsledku pričinila i porota: okrem Strieborného lajkonika získal kameraman filmu Moja Wola Mateusz Skalski cenu riaditeľa Poľskej televízie za najlepšiu kameru. A režisér Kowalski navyše aj Cenu Macieja Szumowského, ktorá sa zakaždým udeľuje za osobitú citlivosť k sociálnym otázkam. Škoda len, že túto vnímavosť do značnej miery prebil komerčný punc nepochybne profesionálnej filmovej realizácie.
Čestné uznanie spomedzi domácich dokumentov získalo ďalšie poľské road movie Denník z cesty (Dziennik z podróży) Piotra Stasika. Koncept filmu ani nie je nejak originálny:2 počas letných prázdnin cestujú v karavane spolu nestor poľskej reportážnej fotografie Tadeusz Rolke a pätnásťročný Michał, aby z pasie (a nepochybne aj na popud filmárov) portrétovali ľudí na poľskom vidieku, ktorých následne svojimi výtvormi obdarovávajú.
Starý majster pri tom všetkom učí chlapca nielen fortieľu čiernobielej portrétnej a reportážnej fotografie v klasickom, fotochemickom prevedení, ale príležitostne mu odovzdáva aj svoje životné skúsenosti a múdrosti. Výsledkom je nenáročné, no príjemné, oddychové letné kino. Autentický karavan z filmu parkoval počas festivalu pred kinom Kijów, a bol na predaj...
- Výrazov „kurva“ by ste sa v replikách a monológoch tohto päťdesiat minútového filmu asi nedopočítali... V slovnej výbave určitých sociálnych vrstiev v Poľsku je podobnou konfekciou, ako v češtine obdobných sociálnych kruhov univerzálny výraz „vole“...
- Pripomína napríklad poľský dokument Marcina Sautera Kino objazdowe z roku 2005, ale zhodou okolností sa základný fabulačný rámec dosť podobá aj na „novovlnový“ maďarský film Fotográfia, ktorý v roku 1972 nakrútil režisér Pál Zolnay.