Medzi dokumentárnou telenovelou a filmovou anamnézou rodiny i spoločnosti
Filmy, ktoré vyhrali (súťaž dokumentov)
V porote súťaže dokumentárnych filmov na 53. Krakovskom festivale zasadali: riaditeľka Európskej filmovej akadémie Marion Döring z Nemecka, izraelský režisér David Fisher, filmový organizátor Veton Nurkollari z Kosova a poľský kameraman Jerzy Zieliński. Porote predsedal ruský filmový režisér Sergej Dvorcevoj.
Zlatý roh získala režisérka Tora Mårtens, lebo za najlepší film v súťaži dokumentov na 53. ročníku Krakovského filmového festivalu porota vybrala švédsko – fínsky celovečerný titul Colombianos. Dokument prináša príbeh dvoch bratov: Kolumbijčania Pablo a Fernando vyrastali v blahobytnom Švédsku. Starší Pablo práve študuje v Bogote medicínu. Fernando žije s matkou v Stockholme a z vlastných síl sa nedokáže vymaniť zo závislostí od alkoholu a drog. Po naliehaní matky a brata (s ktorým je v častom kontakte cez Skype) súhlasí napokon s tým, že priletí za Pablom do Kolumbie a tam sa pokúsi skoncovať so svojimi problémami. Po príchode do Bogoty mladík zmení životosprávu, obaja bratia začnú spolu športovať, trénovať beh, Fernando sa začne učiť hrať na gitare. Náplňou filmu sú potom prevažne ďalšie peripetie ťažkého zápasu so závislosťou (Fernando sa medzičasom potajme vráti k návykovým látkam, Pablo zanechá štúdium a začne podnikať, bratov navštívi v rodnej Kolumbii matka a pod.).
„S kamerou vždy pripravenou zaznamenať výstižný okamih na správnom mieste, režisérka Tora Mårtens a kameraman Erik Vallsten, s veľkým rešpektom, sledujú svojich hrdinov. Spôsobom intímnym, ktorý však neobťažuje, nám sprostredkujú výnimočný prístup k ich životom“. Toľko zo zdôvodnenia jury.
Nezdieľam nadšenie poroty, naopak, manipulatívnou realizačnou metódou filmu som sklamaný. Priveľa sa v nej podriadilo princípom účelovej dramaturgickej výstavby, ktorej cieľom je najmä to, aby bola prijateľná pre čo najširšie vrstvy divákov. Ako je obvyklé, využívajú sa pritom predovšetkým nástroje a konvencie výstavby kinematografie hranej.
Film, v ktorom sa intímne rozhovory rekonštruujú pred kamerou a mikrofónom ako dialogické herecké výstupy nejakej fabuly, je autentický minimálne, je vykonštruovaný. Napokon aj rekonštrukcia patrí medzi legitímne prostriedky dokumentárnej realizácie, ale nemusela by sa pritom tváriť ako najčírejšie Cinéma vérité (čomu jury zrejme uverila).
Prekvapuje napokon aj to, že konvenčné realizačné prostriedky, ktoré vychádzajú v ústrety predovšetkým vkusu širokých diváckych kruhov (miestami ten titul zavanul až atmosférou latinskoamerickej telenovely...) nebránili tomu, aby z pomedzi ponuky súťažných dokumentov práve film Colombianos ocenili trofejou najvyššou...
Otec
Strieborný roh za najlepší stredometrážny dokument získal litovský hodinový film Otec (Tevas), ktorý nakrútil režisér Marat Sargsyan. Ocenenie získal aj Linas Dabriska za kameru k filmu. S rozhodnutím poroty by sa dalo opäť polemizovať, v zdôvodnení ocenenia sa píše: „Hoci film predstavuje kontroverzného človeka, režisér sa vyhýba pokusom o hodnotenie, spolieha sa na silu obrazu.“ Veď práve... Väčšinu času hodinového filmu sledujeme v extrémne dlhých záberoch väčšinou iba banálne momenty z rodinného života „penzionového“ mafiána.
Čulý sedemdesiatnik Vidas Zenonas Antonovas si vo väzení odsedel spolu dve desaťročia a dnes už žije pokojným až nudným životom na vidieku, s mladou manželkou sa venuje výchove desiatky detí. Okrem niekoľkých reminiscencií na kriminálnu kariéru sa v tom filme neudeje takmer nič. Zločineckú minulosť, prevažne ešte zo sovietskych čias, vo filme sprostredkuje archívne video, ale pripomenie ju aj súčasné šantenie s deťmi, keď tata v hravej rekonštrukcii predvádza spôsob svojho zatýkania. Hrdina filmu a jeho pestrý život v minulosti v kontraste so súčasnou idylou by za určitých okolností mohol predstavovať dobré tematické východisko pre pútavý dokument. No film Otec je zdá sa do veľkej miery poplatný skôr móde „kontemplatívnej observácie“. Zdalo by sa, že táto „artistická“ maniera už medzičasom vyšla trochu z módy... Zrejme nie v guste poroty súťaže dokumentov v Krakove...
Otec a syn
Strieborný roh za najlepší celovečerný dokument porota udelila dokonca tak trochu šalamúnsky. Získali ho totiž dva filmy - jednej rodiny: Marcel Łoziński za film Otec a syn na ceste (Ojciec i syn w podróży), ako aj Paweł Łoziński za film Otec a syn (Ojciec i syn). Treba to trošku vysvetliť: na počiatku bol zámer dvoch známych poľských dokumentaristov, otca a syna Łozińských, ktorí sa rozhodli podniknúť cestu autom do Paríža (kde sa otec Marcel narodil), pričom by mnohé z toho zaznamenávali kamery, namierené predovšetkým na dvoch hlavných protagonistov - režisérov. Na otca a syna. Spoločná cesta mala byť príležitosťou pre životnú bilanciu, pre inventarizáciu vzťahov, názorov, postojov. Svoj filmový projekt v podobe námetu mimochodom obaja tvorcovia predstavili pred rokom práve v dielňach na Krakovskom filmovom festivale.
Po roku na tom istom festivale sledujeme výsledok: vznikli dokonca filmy dva, či skôr dve strihové verzie. Dlhšia je verzia otcova (75 minút), ktorý vraj nebol spokojný s podobou filmu, k akej dospel syn Paweł (54 minút). Dokonca sa vraj vďaka filmovému projektu ochladili vzájomné vzťahy oboch tvorcov, v každom prípade na festivalové pódium vystúpili spoločne a cenu prevzali, aj keď bez nejakých väčších emocionálnych prejavov, ako býva v takýchto prípadoch zvykom. Ale zanechajme dohady, venujme sa radšej samotným filmom. Lebo problém spočíva už v ich koncepte.
Nie je samozrejme vylúčené – a stovky dokumentov to potvrdzujú – že intímne, rodinné príbehy tvorcov - dokumentaristov môžu mať niekedy aj všeobecnejšiu, ako len rodinnú platnosť. Že teda záznamy z vlastných rodinných životov a peripetií niekedy rezonujú aj s širokými okruhmi divákov, oslovia ich.
Ale neplatí to samozrejme automaticky, nuž a v prípade najnovších filmov Łozińských to tiež vôbec nie je isté. Otec so synom sa totiž v malom karavane počas cesty naprieč letnou Európu v podstate škriepia najmä o staré boľačky, ktoré synovi kedysi mohli spôsobiť okolnosti rozvodu otca. Je naozaj otázne, nakoľko sú tieto témy, ale aj ďalšie rodinné peripetie (vzťahy Marcela k svojim rodičom) univerzálne. Nakoľko sú prínosom, poznaním, nebodaj obohatením pre nezainteresovaného diváka. Do určitej miery rezonujú zrejme iba v poľských filmárskych kruhoch, kde sú tvorcovia dostatočne známi a populárni, pričom požívajú dokonca určité výnimočné postavenie (výstižný film Marcela z roku 1993 89 mm od Európy bol napríklad nominovaný na Oscara). Za hranicami filmového Poľska však osobnostné a rodinné tematické vrstvy najnovších filmov akosi strácajú na zrozumiteľnosti a teda i význame – keďže v cudzine nie je známy ich kontext (a filmy sa podrobnejším vysvetlením rodinných pomerov a vzťahov nezaoberajú, prinášajú už hotové postoje, konflikty a škriepky). To platí aj napriek tomu, že francúzska televízna stanica ARTE je jedným zo spoluproducentov filmu Marcela Łozińského.
Svet, ktorý nie je pre nás
Čestné uznanie od poroty súťaže dokumentárnych filmov získal palestínsky režisér Mahdi Fleifel za film Svet, ktorý nie je pre nás (A World Not Ours), ktorý vznikol v koprodukcii Veľkej Británie, Spojených arabských emirátov a Libanonu.
Opäť máme dočinenia s autobiografickým dokumentom, pričom autorova osobná participácia v téme mohla byť veľmi cenným kľúčom k jedinečnému svedectvu. Nik totiž nemá šancu lepšie vystihnúť atmosféru, podoby každodenného života, ale aj duševné rozpoloženie nedobrovoľných rukojemníkov palestínskeho utečeneckého tábora Ain Helweh v Libanone, ako ten, kto je prostredníctvom svojich najbližších príbuzných a priateľov s tamojším životom úzko spojený, no zároveň má aj patričný odstup, keďže môže zakaždým vycestovať. To je prípad režiséra dokumentu, Mahdího, ktorý dospieval v Dánsku, a počas svojich prázdninových návštev tábora zakaždým pokračuje v nakrúcaní rodinnej videokroniky. Teraz zábery, s nakrúcaním ktorých pred rokmi začal ešte jeho otec, poskladal do rozmernej dokumentárnej fresky. Lenže množstvo zaujímavých záznamov ešte nie je zárukou dobrého filmu, priveľa motívov môže byť pre dramaturgiu filmu kontraproduktívne.
Jednotlivé témy sú pritom naozaj zaujímavé, Mahdímu sa podarilo vďaka dlhodobému a opakovanému sledovaniu životov troch generácií príbuzných plasticky vykresliť zdroje všeobecnej frustrácie a rezignácie obyvateľov tábora. Stratu nádeje na zlepšenie života zaznamenal v prípade svojho starého otca, či strýka Saida, a v príbehu bratranca Abu Eyada sme napokon aj svedkami osobnostného vývoja, ktorý zrejme smeruje k patologickému finále, nevylučujúc vyústenie v terorizme.
Zdá sa, že na ploche vyše poldruha hodiny sa pred divákom odkrýva najmenej päť paralelných dokumentárnych príbehov. A to je naozaj priveľa. Obsedantné zaznamenávanie podôb života v tábore počas prázdninových návštev sa následne v skladbe filmu žiaľ nepodarilo podriadiť jednoznačnej, sústredenej dramaturgickej koncepcii a mozaika epizód je tak neprehľadná a po chvíli aj únavná.
Pritom napríklad len z motívu fandenia rozmanitým národným futbalovým reprezentáciám mohol vzniknúť skvelý samostatný film. Každé štyri roky sa totiž obyvatelia tábora, vášnivo sledujúci zápasy majstrovstiev sveta, rozdeľujú podľa toho, ktorému cudziemu národnému družstvu fandia – keďže vlastné nemajú. A tak s príslušným temperamentom a „folklórom“ (vlajky, šály a podobná tradičná výbava futbalových fanúšikov) drukujú národným reprezentáciám Brazílie, Talianska, ale aj Francúzska či Nemecka a iným. Každé štyri roky ide svetová politika na chvíľu bokom, dokonca ani prípadné spojenectvo obľúbenej futbalovej krajiny s úhlavným nepriateľom - s Izraelom, nehrá na chvíľu dôležitú úlohu. Režisér zaznamenáva vo svojom filme najmenej tri edície majstrovstiev, pričom fanúšikovské rituály sú zakaždým nositeľom zaujímavého metaforického presahu.
Okrem čestného uznania odbornej poroty súťaže dokumentov film Svet, ktorý nie je pre nás ocenila aj študentská porota.