Medzi americkým snom a národným inkubátorom
Krajiny, hranice, pútnici
K niekoľkokrát už spracovanej téme otvorenia západných hraníc Maďarska v lete roku 1989, ktoré využili východonemeckí obyvatelia k masovému úteku z „komunistického raja“ sa vracia dokument Kelet-nyugati átjáró (Prechod Západ – Východ, réžia Gábor Papp Zsigmond). Vo svojich spomienkach sa k vtedajším udalostiam vracajú tri partnerské dvojice bývalých obyvateľov socialistickej Nemeckej demokratickej republiky, utekajúce cez liberalizované Maďarsko na Západ. Vo filme plnom hodnotných archívnych záberov odznejú tiež zaujímavé spomienky bývalých veľvyslancov oboch nemeckých štátov ako aj otvorené svedectvo vtedajšieho maďarského ministerského predsedu Miklósa Németha, ktorý bol dôležitým, ak nie jedným z kľúčových hráčov šťastného priebehu a konca udalostí. Pravda, film neprekračuje tradičný dokumentačný formát. Vlastne na čosi iné sa ani netvári, na iné neašpiruje. Film prináša účelne, logicky a pritom pútavo tlmočený obsah, zostavený predovšetkým zo synchrónnych výpovedí pamätníkov (klasických „hovoriacich hláv“), z archívnych materiálov a zo štandardných dokrútok zo súčasnosti s komentárom.
Na príncípoch tzv. orálnej histórie je budovaný film Laló – Holló Imre 1944-ben készült rajzaival (Laló – s kresbami Imre Holló z roku 1944, réžia István Jávor). Fotograf Lajos Erdélyi, nazývaný Laló rozpráva o prvých šestnástich rokoch svojho života. Narodil sa v medzivojnovom období do maďarskej židovskej rodiny v sedmohradskom Marosvásárhely (Târgu Mureş). V pôsobivom ústnom podaní sa postupne dozvedáme nielen o podobách života v multikultúrnom malomestskom prostredí, ale aj o dramatických zmenách atmosféry, ktoré nastali v dôsledku veľkých dejín a ktoré mali za následok dramatické a tragické osudy Lajosovej rodiny. Život v koncentračnom tábore, návrat do rozvráteného povojnového mestečka... Sme svedkami podmanivého rozprávania hlavného protagonistu, tvorcovia na hľadanie jedinečnej filmovej podoby a priori a vedome rezignovali.
Predovšetkým tematicky pozoruhodný je aj film Yad Hanna – A kollektív ember (Yad Hanna – kolektívny človek, réžia Gergő Somogyvári a Gergely László). Jedným z autorov zaujímavého filmu o postupnom zániku izraelského kibucu je mladý novinár a fotoreportér Gergő Somogyvári (ročník 1978), ktorý ako spolupracovník magazínu Találkozások (Stretnutia) a denníka Népszabadság stihol už precestovať a nafotiť pekný kus zemegule. Nedávno ukončil svoje filmové vzdelanie a v jeho filmografii nájdeme aj pozoruhodné dokumenty, uvedené i ocenené na predchádzajúcich ročníkoch Filmszemle. Napríklad film Lanterna – kam nechodí ani samota (Lanterna – ahová a mágány se jár), čo je vizuálne podmanivá správa o živote ľudí obývajúcich tri jadranské majáky, ktorú Somogyvári v roku 2007 nakrúcal spolu s Annou Kis, či v spolupráci s Juditou Feszt v roku 2008 nakrútený experimentálny portrét lisabonského maliara azulejo – keramiky Kachličkový list (Csempelevél).
V sociologickej sonde do osudov židovského kibucu Yad Hanna režiséri použili len štandardné výrazové prostriedky, v hojnej miere využívajú napríklad klasické výpovede protagonistov, aby ozrejmili históriu, vývoj a premeny ako aj súčasnú atmosféru sídla. Z Maďarska pochádzajúci András Lichter s druhmi v roku 1950 založil pri hranici s Jordánskom komunistický kibuc. Film v rozprávaní niekoľkých pôvodných obyvateľov ale i neskorších osadníkov z celého sveta približuje postupný proces erózie kolektivistických princípov. Zásad, ktoré bolo treba v priebehu desaťročí pod vplyvom vnútorných aj vonkajších konfliktov neustále prehodnocovať. Napríklad podľa meniacej sa zahraničnej politiky Sovietskeho zväzu vo vzťahu k štátu Izrael, či v dôsledku hospodárskych problémov kibucu, ktoré naplno prepukli v osemdesiatych rokoch. Zadĺženosť priviedla kibuc napokon v roku 2004 k privatizácii a k jeho postupnej transformácii na tradičné vidiecke osídlenie. Na mnohých poliach dnes pracujú najatí ázijskí robotníci.
Režisérka Réka Pigniczky pred dvoma rokmi na Filmszemle zaujala (a vyhrala – získala cenu Pála Schiffera a cenu študentskej poroty) svojou autobiografickou roadmovie, dokumentom Návrat domov, príbeh bojovníka za slobodu (Hazatérés - Egy szabadságharcos története). Spolu so svojou sestrou – obe sa narodili v americkom exile – navštevujú domovinu svojho otca, ktorý sa po emigrácii v roku 1956 do Maďarska nikdy nevrátil. Až po smrti spĺňajú dcéry jeho poslednú vôľu, urnu s otcovým popolom ukladajú do rodinnej hrobky, pričom postupne odkrývajú podrobnosti jeho dosiaľ čiastočne nepoznaného pôsobenia v udalostiach revolúcie roku 56. Vo filmovom dokumente je poznať poučenie americkým štýlom rozprávania. Účelný „ťah na bránku“ v dramaturgii, premyslene dávkované emócie, dynamická kamera a efektná montáž – to sú prvky, ktoré zhruba charakterizujú aj najnovší film režisérky, uvedený na tohtoročnej prehliadke.
Témou filmu Inkubátor je hľadanie identity režisérkinej generácie, potomkov maďarských emigrantov, ktorí po roku 1956 opustili Maďarsko. Utečenci v Amerike začali svoje nové životy – pričom úzkostlivo lpeli na udržaní si svojej pôvodnej národnej identity. V novej vlasti tak boli mimoriadne aktívni pri zakladaní kultúrnych krúžkov, speváckych a tanečných súborov, ale aj národných skautských oddielov a taktiež pri organizovaní pravidelných krajanských stretnutí a podujatí. V takýchto podmienkach akéhosi inkubátoru identity vyrastali ich deti narodené už v Amerike, s takouto výbavou sa po páde komunizmu niektoré z nich „vrátili“ do slobodného Maďarska. Aj režisérka dokumentu, žijúca a pracujúca odnedávna v Maďarsku, ktorá pri príležitosti obnoveného amatérskeho krajanského predstavenia muzikálu Kráľ Štefan, po štvrťstoročí od jeho premiéry stretáva v kalifornskom údolí Yosemite svojich rovesníkov, aby s nimi okrem nácviku hľadala aj odpovede na spoločné dilemy. Napriek suverenite pri narábaní s formálnymi stránkami filmu a napriek dôrazu na dynamickosť rozprávania je žurnalistický charakter filmu jednak zreteľný.
Že emigrácia je významnou súčasťou „maďarského údelu“ nielen v povojnovom období, o tom svedčí aj veľkoplošná, rovných sto minút trvajúca dokumentárna freska, či skôr monumentálne leporelo Hunky blues – az Amerikai álom (Hunky blues – americký sen) známeho režiséra Pétera Forgácsa. Tak ako i neraz predtým, aj teraz mal Forgács k dispozícii množstvo jedinečného filmového, fotografického, písomného i zvukového materiálu. Jeho zostavením približuje divákom motívy, okolnosti, očakávania, úspechy i sklamania stoviek tisícov maďarských emigrantov, ktorí v období medzi rokmi 1890 a 1921 vycestovali do Spojených štátov Amerických.
Spôsob, akým režisér už tradične pracuje s unikátnymi archívami umožňuje síce vcítiť sa do značnej blízkosti pôvodnej atmosféry záberov, vytvára príležitosť k zaujímavému kontemplatívnemu vnímaniu starých mihotavých obrázkov s podobami dávno stratených svetov a s dávno odídenými aktérmi, ale plocha dlhého filmu s jednoducho len vedľa seba radenými motívami je značne rovnorodá. Akokoľvek sú jednotlivé motívy a príbehy zaujímavé a hodnotné, jednak bez výraznejšej dramaturgickej hierarchizácie do špecifickej filmovej štruktúry po čase svojou monotónnosťou a opakovaním sa unavujú.
Už dvadsať rokov sa po svete potuluje rodina nemeckého pôvodu: dvaja dospelí, rodičia a ich tri deti. A pravda taliansky kuchár (ktorý v priebehu filmu odíde do dôchodku), to je cirkus Circo Soluna. Kočovanie – aktuálne v severozápadnom kúte Maďarska (neďaleko hraníc so Slovenskom), spôsob ich rodinného života a výchovy detí, kontakty s domorodcami, ako aj časti z predstavení prináša celovečerný dokument Utolsó előadás (Posledné predstavenie, réžia: Ákos Zámborszki).
Všetko čo sledujeme je pútavé, obdivujeme nezlomnosť, s akou znášajú tvrdé podmienky kočovného života, obdivujeme artistickú zručnosť vystupujúcich detí, bavíme sa na vtipných scénach predstavenia, možno trochu závidíme romantiku neviazaného života. Ale to je tak zhruba všetko, čo film Ákosa Zámborského prináša a čo sme už videli v podobných filmoch niekoľkokrát. Keď rodina odohrá svoje posledné predstavenie, zazimuje na bývalom družstve. Najstarší chlapec, ktorý má pätnásť rokov, odchádza do Nemecka, aby v meste svoje od rodičov nadobudnuté vzdelanie zavŕšil v školských laviciach so štátnou maturitnou skúškou. V týchto chvíľach možno tušíme zárodok zaujímavej témy, ktorá sa však rozpúšťa v neúmerne rozsiahlej ploche pomerne popisného mapovania všedných dní sympatického rodinného cirkusu.
