V krajine nárekov
Sociálne témy, televízne konvencie
Životné podmienky, sociálne vzťahy a problémy obyvateľstva i vybraných špecifických skupín (etnických, vekových, alebo skupín rozmanitého sociálneho statusu a pod.), to všetko sú motívy tradične bohato zastúpené v tematike maďarskej dokumentárnej tvorby, stvárnené v jednotlivých filmoch prostredníctvom osudov jednotlivcov či komunít. Maďarskí dokumentaristi sú takpovediac tradične vnímaví a empatickí k životným podmienkam „obyčajných“ ľudí, ako však pri ich filmovom stvárnení využívajú tvorivé možnosti dokumentárneho filmu, to už je iná otázka. Pripomeňme si niektoré tituly prehliadky a pokúsme sa na ňu nájsť zopár odpovedí.
Do programu tohtoročnej súťaže priniesol dokumentaristickú reflexiu nedávnych výstredných spoločenských prejavov film Megsebzett ünnep (Poranený sviatok) režiséra László Pestyho. Skúsený video žurnalista Pesty na sklonku osemdesiatych rokov stál pri zrode skupiny filmárov zaznamenávajúcich záchvevy agónie totalitného režimu v jednotlivých tituloch video samizdatu, tzv. Čiernej skrinky (Fekete doboz). Skupina tvorcov využívala nové médium - video - na mapovanie rušného spoločenského pohybu neskorých osemdesiatych rokov, ktorý sa prejavoval i vo viacerých demonštráciách a v priamych konfrontáciách s mocou - s políciou.
V najnovšom filme sa režisér vracia k policajným zásahom proti demonštráciám a nepokojom v uliciach Budapešti, ktoré sa odohrali šestnásť rokov po páde totalitného režimu, v roku 2006 pri príležitosti 50. výročia revolúcie roku 1956. S úprimnou snahou o objektívnosť a nestrannosť odkrýva Pesty otrasné fakty o zlyhaní policajných zložiek. V neadekvátnej reakcii na niektoré prejavy vandalizmu (útok na sídlo Maďarskej televízie) prekročili svoje právomoci a s nezvyčajnou a neopodstatnenou brutalitou zasiahli aj proti pokojným účastníkom protestného zhromaždenia. Formát filmu Poranený sviatok je prirodzene publicisticko-analytický.
Hatszáz év után az első (Prvý po šesťsto rokoch, réžia Gábor Osgyáni) je konvenčným portrétom činorodého a žoviálneho elektrikára, rómskeho výtvarníka a aktivistu z Miškovca. Okrem práce na železnici a popri diaľkovom štúdiu na vysokej škole chodí štyridsaťročný János Horváth vo svojom voľnom čase po okolitých dedinách a učí skupinky rómskych detí narábaniu so štetcom a farbami. S nasadením to robí preto, aby zavčas zasial aj do duší sociálne vykorenených detí dobro, zázračný zážitok z vlastnej tvorby. Režisér filmu sa však takmer bezo zvyšku spoľahol na pôsobivosť námetu a v neposlednom rade aj na výrečnosť hlavného protagonistu, a tak žiaľ nevznikol výnimočný ani jedinečný dokument, iba televíznymi stereotypmi zaťažená konvenčná dokumentácia.
Dokument Jajgatán (Kraj nárekov, réžia Mária Sós) tak isto prináša zaujímavú tému. Rodina Csukovcov bývala a pracovala v Budapešti. Syn Roland však od svojich štyroch rokov trpí vážnymi zdravotnými ťažkosťami, v mestskom prostredí so znečisteným ovzduším ho sužuje astma. Na radu lekára sa preto rodina odsťahuje na vidiek. Na dedine chlapec vyzdravie, lenže rodina za to platí vysokú daň: bývajú v provizórnych podmienkach a bez administratívne priznaného trvalého pobytu si otec nevie nájsť zodpovedajúcu prácu. Východisko situácie nachádza čoraz častejšie pri fľaške... Filmové spracovanie zaujímavého námetu je žiaľ celkom popisné, bez väčšej filmovej invencie, výsledkom je nanajvýš publicistická kvalita výpovede.
Podobné hodnotenie o filmovom spracovaní platí žiaľ aj pri mnohých ďalších maďarských dokumentoch, aj pri filme Misike (Miško, réžia Róbert Székely). Hoci námet je opäť zaujímavý a hodnotný. Osem a pol ročný chlapec, sedmohradský Maďar Miško žije so svojim otcom na salaši na okraji mesta, vypomáha pri pasení oviec, pričom nechodí do školy. Do „vyhnanstva“ na grúňoch, odkiaľ sú strechy domov a komíny fabrík mesta ešte nadohľad, sa dvojica dostala vďaka otcovi, ktorý stratil zamestnanie aj bývanie, lebo prepadol alkoholizmu a hazardu. Otec i syn sa tak ocitli na okraji mesta ale aj na okraji spoločnosti - doslova i symbolicky, i keď s príbuznými z mesta čiastočný kontakt udržujú (ujo Karol). Zdá sa, že vymaniť sa zo svojho osudu bude pre otca Mihaila Popu viac než ťažké, chlapec hádam ešte šancu má – v závere filmu sledujeme, že v jeseni sa vrátil do školských lavíc. Popisný záznam udalostí najviac charakterizuje realizačnú metódu dokumentu, ktorému síce nechýba veľká dávka empatie, avšak nízkou úrovňou tvorivej invencie odsudzuje dielo len na priemer.
Šancu na jedinečný dokument zo zaujímavého námetu nedokázali celkom premeniť ani autori filmu Megtagadva (Odvrhnutý, réžia Antónia Mészáros). Hlavným protagonistom filmu je úspešný filmový režisér Árpád Bogdán. V roku 2007 na Filmszemle zaujal svojim hraným debutom s autobiografickými črtami Šťastný nový život (Boldog új élet), v ktorom spracoval duševnú traumu mladého Róma, opúšťajúceho po dosiahnutí plnoletosti štátny výchovný ústav, kam ho rodičia umiestnili v útlom veku. Nevie prečo tak rodičia kedysi urobili, nepozná ich. Hrdina sa nevie zaradiť do spoločnosti, nadviazať normálne vzťahy s okolím, s inými ľuďmi, jeho príbeh sa končí tragicky.
Režisérka dokumentu vo svojom filme mapuje autentický príbeh samotného Árpáda, sleduje jeho váhanie pri odhaľovaní minulosti vlastnej rodiny ako aj pri vyhľadávaní žijúcich príbuzných. Árpád sa napokon so svojim starším bratom i s otcom stretne, ale našťastie sme ušetrení lacných dojímavých scén na spôsob známej televíznej talkshow. Naopak, stretnutie s príbuznými je vďaka osobnosti Árpáda ako i vďaka talentu režisérky dokumentu zaujímavým, nesentimentálnym katalyzátorom úvah o stratách a nálezoch v životoch ľudí so špecifickým osudom odložených detí. Škoda, že sa realizácia dokumentu vo viacerých pasážach nevyhla niektorým konvenčným realizačným metódam sprofanovaným v televíznej publicistike (tzv. hovoriace hlavy, komentárové vysvetľujúce pasáže a podobne).
Absencia výraznejšieho filmového prístupu k zaujímavým sociálnym témam je dôvodom k skĺzavaniu k publicistickej televíznej povrchnosti aj pri filmoch Pozitív sokk (Pozitívny šok, réžia László Balassa) a Sorsod Borsod (Tvoj osud Borsod, réžia István Nagy, Zvláštna cena kategórie dokumentárnych filmov). Prvý film je portrétom slepého rómskeho chlapca, ktorý je odhodlaný pasovať sa s prekážkami pri štúdiu na vysokej škole, druhý film je dvojportrétom mladistvých delikventov, ktorých autori sledujú pri začleňovaní sa do spoločnosti a skúmajú možnosti úspechu prevzatých západoerópskych modelov spoločenskej integrácie v konkrétnych vyhrotených sociálnych podmienkach okresu Borsod.
