Život v plechovom meste a vegetovanie v jaskyni
Nekonvenčné či ambiciózne dokumentárne projekty
Noticka filmu Barlang (Jaskyňa, réžia Szederkényi Júlia) sľubuje „cvičenia pozornosti v strede Európy, v severovýchodnom Maďarsku, v roku 2009“. Sto minútový film sa zaobíde celkom bez slov. Rómske deti aj dospelí, ktorí obývajú osadu sa samozrejme medzi sebou rozprávajú, ale útržky ich replík, ktoré k divákom doliehajú, nie sú vôbec podstatné a film neobsahuje jedinú výpoveď v synchróne či mimo obraz. Zvukovú podobu vytvárajú tak výlučne ruchové atmosféry, zmäť ľudských hlasov, replík, ktorým veľmi nerozumieme a ich obsah nie je dôležitý, a v neposlednom rade zaujímavé hudobné plochy László Melisa, hrané výlučne na bicích nástrojoch.
Pozoruhodná je aj obrazová stránka filmu. Pokojné, trpezlivé oko kamery takmer nezúčastnene pozoruje spontánne ľudské hemženie obyvateľov osady. Na dvoroch medzi rozpadajúcimi sa domami, či na stráni nad dedinou šantia v dlhých záberoch rómske deti, vôbec si nevšímajú kameru. Celkom ľahostajní sú k nej aj ľudia v interiéri domu. V jednotlivých miestnostiach, v spálni či v kuchyni sa zdržiavajú Rómovia: rodičia, starí rodičia, deti. Nerobia nič, alebo vykonávajú celkom banálne činnosti – varia, sledujú televízor, jedia, fajčia, hrajú sa s deťmi či so psom, ktosi zametá dlážku, niekto vaľká cesto na chleba či koláč. Minúty zaznamenaných denných banalít a nečinnosti, striedané občas so sekvenciami so zrýchleným pohybom či časozberne snímaných vytvárajú v konečnom dôsledku zvláštny obraz vegetovania týchto ľudí.
Kontemplácia je tu omnoho dôslednejšia ako v prípade Forgácsovho Hunky blues, je to hádam až meditácia. Film Jaskyňa nemá štruktúru, len plynie, je zážitkom. Ten je rovnaký na konci sto minútovej projekcie ako niekde v prvej tretine diela, film totiž nemá vývoj, dramaturgickú stavbu, ak je na konci možno predsa len iný, nie je to výsledok vývoja motívov, ale v dôsledku trvania zážitku. Dôležitou otázkou možno ani tak nie je to, či sa v prípade Jaskyne pohybujeme ešte v teritóriu filmu, alebo ho vstupujúc do sfér vizuálneho umenia či čosi podobného opúšťame, otázkou je skôr to, či ako diváci takýto zmysel diela akceptujeme. Na túto otázku si musí zodpovedať každý sám. Porota 41. ročníku Filmszemle ocenila Jaskyňu čestným uznaním.
K ambicióznejším dielam, snažiacim sa hľadať originálne výrazové možnosti patrí aj film Bádogváros (Plechové mesto, réžia László Csáki). Je to obraz mikrosveta prímestskej vinárskej kolónie, ktorej malé, neraz svojpomocne budované domčeky vyrástli - prevažne v „zlatej ére“ gulášového socializmu - na úbočí kopca Avas na kraji mesta Miškovec (Miskolc). Metamorfózy lokality nakrúcali filmári v priebehu štyroch ročných období. V snahe vyhnúť sa sprofanovaným televíznym konvenciám však zašli autori možno až priďaleko. Film neobsahuje jediný synchrón, všetky výpovede o témach spojených so životom v zvláštnom mestečku, ktorými je dielo husto zaplnené, sú mimoobrazové repliky obyvateľov (neraz technicky mizerné), ktorých však v obraze nevidíme, alebo ich nevieme s určitosťou priradiť k niekoľkým ľuďom zaznamenaných v obraze. Ani obraz filmu nie je výnimočne tvorivou interpretáciou skutočnosti, málo invenčná kamera väčšinou len registruje, popisuje, zaznamenáva (hoci si tvorcovia veľmi zakladali na použití 16 mm filmovej suroviny a zainvestovali aj do výroby 35 mm distribučnej kópie). Autonómna zvuková stopa a nezávislá obrazová skladba plynúce paralelne vedľa seba s minimálnymi vzájomnými spojeniami neprispeli k vzniku zmysluplnej filmovej štruktúry. Škoda dobrého námetu.
Puskás Hungary
Ako o ambicióznom dokumentárnom projekte by sme napokon mohli hovoriť aj o filme Tamása Almásiho Puskás Hungary, hoci je 118 minútová dokumentárna freska o legendárnom maďarskom futbalistovi tradičnou biografickou dokumentáciou. Čo ju v domácich maďarských pomeroch robí výnimočnou je precízna rešeršná práca (výsledkom práce tímu tvorcov je skutočne takmer komplexný a reprezentatívny obraz o živote športovej legendy) a predovšetkým v domácom dokumentaristickom kontexte až nezvyčajná formálna prepracovanosť, takmer dokonalosť. Surový či neraz až ledabolý vizuálny výraz niektorých starších Almásiho dokumentov (seriál dokumentov z mesta Ózd) je zabudnutou minulosťou – obraz národného hrdinu si predsa zaslúži kultivovaný obraz, prepracovanú grafiku, dokonalý zvukový dizajn. Štandard, na aký sme zvyknutí zo západných televíznych dokumentácií. Napokon, prečo nie? Prečo by koncepčnej dramaturgii dokumentácie, starostlivo budujúcej zmysluplný obraz Ferenca Puskása nemohol sekundovať rovnako vycibrený formát, výraz dokumentu?
V päťdesiatych rokoch je Puskás Öcsi kapitánom „zlatého“ maďarského národného mužstva, ktorého väčšina sa po potlačení revolúcie v roku 1956 rozhodne zostať na Západe. Puskás sa usídli v Španielsku. Do Maďarska sa dlhoročný hráč a tréner klubu Real Madrid vrátil až v roku 1991, vo vlasti napokon v roku 2006 vo veku 79 rokov zomiera.
Okrem množstva použitých unikátnych archívnych filmových, fotografických a zvukových dokumentov vo filme o Puskásovi prehovoria viacerí jeho bývalí kolegovia, spoluhráči, súperi, z najväčších žijúcich športových osobností napríklad aj Pelé, di Stefano, Platini, Beckenbauer a mnohí ďalší. Ale Puskás Hungary nie je len športový film, nie je len jeho osobnou biografiou a nielen spomienkou príbuzných. Osud a životné peripetie národnej legendy sú úzko späté s dejinami jeho rodnej krajiny v dvadsiatom storočí, jeho futbalová kariéra sa odvíja na pozadí a v úzkom spojení s politicko-spoločenským vývojom v Maďarsku od štyridsiatych rokov minulého storočia až do súčasnosti.
Už teraz je zjavné, že dokument Tamása Almásiho nemôže nemať úspech. U domácich divákov (v domácich kinách bude uvedený od polovice marca 2010), zrejme aj u zahraničných a určite aj na mnohých festivaloch. Na Filmszemle získal v kategórii dokumentov hlavnú cenu za najlepší film (ex equo s Plechovým mestom).