Mnohí prorokovali jej zánik, minuloročná oneskorená májová prehliadka mala byť „posledným filmovým predstavením“. No nebola. Viacmenej v pôvodnom, obvyklom termíne – začiatkom februára (2. - 5.2. 2012) sa v Budapešti jednak koná 43. ročník Filmszemle.

Prehliadka je to pravda viac než neobvyklá, všetko je inak. Usporiadatelia z radov členov Zväzu maďarských filmových umelcov (Magyar Filmművészek Szövetsége) sa netaja tým, že to bude podujatie skromné, takpovediac „fapados“ - „na drevených laviciach“. Ale to je myslené samozrejme len obrazne, v sálach nádherného kina Uránia na Rákoczi út sa sedí pohodlne v čalúnených kreslách.¹

Šetrí sa inak. Napríklad z obvyklých siedmich dní (nie náhodou Filmszemle znie v anglickom preklade ako Hungarian Film Week) sa prehliadka skrátila na dni štyri, trvá od štvrtka do nedele.² Kto nemá akreditáciu, kúpi si lístok na predstavenie za jednotnú cenu 600 forintov (zhruba 2 eurá). Nekonajú sa opulentné recepcie, nesúťaží sa, atmosféra je skôr pracovná, ale popri tom uvoľnená, naozaj priateľská. Ktosi poznamenáva, že dramatická situácia v kinematografii neuveriteľne stmelila rôzne súperiace skupinky aj jednotlivcov.

Samozrejme, premietali sa tiež filmy. Niet divu, že v situácii, keď už druhý rok nefunguje systém podpory maďarskej kinematografie, možno nie sú najdôležitejšie ani samotné tituly, ich úroveň. Viaceré filmy vznikli ešte s podporou pôvodného systému subvencovania prostredníctvom MMKA, na vzniku niektorých sa podieľalo aj Ministerstvo národných zdrojov, ale ani jediný titul tohtoročnej Filmszemle nebol podporený v rámci novej subvenčnej štruktúry, reprezentovanej Maďarským národným filmovým fondom (Magyar Nemzeti Filmalap), s Andy Vajnom v predsedníckej stoličke. Fond jednoducho (zatiaľ) nefunguje. No viaceré premietané tituly sú dôkazom toho, že maďarský film neumrel.

V hlavnom programe sa v jednotlivých sekciách premietajú výhradne premiérové novinky, dosiaľ verejne neuvedené. Je to sedem hraných filmov, tucet krátkych hraných filmov, tridsať animovaných titulov, 39 dokumentov, deväť populárno vedeckých filmov. V porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi neprebieha v žiadnej z kategórii súťaž, nerozdávajú sa žiadne ceny filmom ani ich tvorcom, ani ocenenia vybraným umelcom za ich celoživotné dielo.³

Na medzinárodnej tlačovej konferencii osobne a celkom jednoznačne deklarovali solidaritu s maďarským filmom aj zástupcovia význačných európskych filmových festivalov: Dieter Kosslick, riaditeľ Berlinale a Thierry Fremaux, riaditeľ festivalu v Cannes. Až z Mexika na Filmszemle pricestovala Daniela Michel, riaditeľka Festival Internacional de Cine de Morelia (FICM). Svoju podporu úsiliu o nezávislosť vyjadril v osobnom liste tiež Alberto Barbera, riaditeľ medzinárodného filmového festivalu v Benátkach, ktorý sa síce do Budapešti vybral, no nedorazil, keďže v piatok skolaboval maďarský národný letecký dopravca, spoločnosť Malév...

Začiatkom februára 2012 sa v secesnej Uránii na štyri dni zišla rodina maďarských filmárov a ich priaznivcov, aby demonštrovali svoju rozmanitosť, ako aj vzájomnú spolupatričnosť a solidaritu. A tiež nezávislosť od akejkoľvek moci, napríklad politickej. Filmári očakávajú adekvátny, transparentný a demokratický kinematografický systém.

Každý večer po premietaní celovečerného filmu sa tvorcovia, priaznivci, no i "obyčajní" diváci stretli na čaši vína, ktorú nalievali príležitostní čašníci z radov strednej režisérskej generácie. Výborné maďarské víno - biele, červené či ružové - ponúkali napríklad Kornél Mundruczó, Benedek Fliegauf, Szabolcs Hajdu aj ďalší. S vínom sa zvykne pripíjať na dobré zdravie, možno si ľudia v Uránii "štrngli" aj na zdravie maďarského filmu.

Jednotlivé filmy skladačky spolu nič nespája, žiadna tematická či podobná príbuznosť, spoločné je len to, že režiséri reflektujú svoju krajinu, Maďarsko v roku 2011. Filmová interpretácia je pritom úplne ľubovoľná. Projekt názorne demonštruje slobodu tvorivej filmovej práce a predstavuje rozmanitosť, mnohorakosť maďarského filmu. To všetko sa nepochybne naplnilo, zdá sa, že hlbšie, nadčasové filmové dielo ani nebolo ambíciou projektu. Jednotlivé príspevky sú rôzne nielen tematicky a žánrovo, popri väčšine hraných epizód sa v zostave našli aj príspevky, ktoré by sme hádam mohli označiť za dokument. Celkom určite sem patrí príspevok Ferenca Töröka, ktorý je akýmsi dokumentárnym pamfletom: kombináciou reportážnych záberov z rušného budínskeho námestia a štylizovaných hlásení ampliónu, ako i úryvkov z prejavov Viktora Orbána reagoval režisér na nedávne premenovanie Moskovského námestia (Moszkva tér) na námestie Kálmana Szélla (Széll Kálmán tér).⁴ Znalcom maďarského filmu netreba pripomínať, že Török je autorom „kultového“ hraného filmu Moszkva tér (Moskovské námestie) z roku 2001, v ktorom sa režisér v príbehoch dospievajúcej mládeže tematicky vracia k obdobiu pádu totalitného režimu v roku 1989.

Final Cut - Hölgyeim és Uraim (Konečný zostrih, dámy a páni) je názov najnovšieho Pálfiho celovečerného filmu, ktorý tak ľahko diváci asi neuvidia, aspoň v premietaní obyčajného kina. Dielo vzniklo totiž zostrihom scén vybratých približne zo 450-tich hraných filmov (vlastne zriedkavo i animovaných), a to bez predchádzajúceho súhlasu majiteľov autorských práv pôvodných diel.⁵ Obsahom striháku je tradičný obraz vzťahu muža a ženy v rozmanitých, no viac menej obvyklých variáciách, epizódach, so schémami a konvenciami, ako ich kinopríbehy prevažne klasického obdobia poskytujú neúrekom. Režisér ich s veľkým nasadením, talentom a vtipom povyberal a nanovo poskladal do originálneho celku, v ktorom vznikajú nové a neraz i zábavné významy, konotácie.

V tejto eklektickej mozaike sa vedľa seba objavujú a občas spolu aj komunikujú napríklad Humphrey Bogart, Faye Dunaway, Al Pacino, Liv Tyler, Brigitte Bardot, Alain Delon, Audry Hepburn, Meryl Streep, Audrey Tautou, Greta Garbo, Bruce Willis, Clark Gable, Marlon Brando, Johny Depp, Jean-Paul Belmondo, Lilian Gish, Catherine Deneuve a mnohé iné svetové hviezdy. No nechýbajú ani domáce filmy a ich hlavné postavy, stelesňujú ich napríklad Ági Szirtes, Iván Darvas, Mari Töröcsik a mnohí ďalší. Prehliadka okamihov svetového kina je to naozaj impozantná, v záverečných titulkoch sú vymenované názvy všetkých použitých filmov, mená všetkých hercov a taktiež názvy všetkých výrobcov. Režisér im všetkým v titulku vyjadruje poďakovanie a prípadnú záhadu o ceste k filmovým zdrojom objasní titulok, v ktorom sa dielo klasifikuje ako výukové video... Po skončení filmu z pódia kina Pálfi osobne ďakuje niektorým prítomným maďarským režisérom, z ktorých filmov mal tú „drzosť“ vykradnúť niektoré scény (v publiku sedí napríklad Károly Makk, ale nepochybne sú tam aj ďalší). Diváci prijímajú film s nadšením, nikto z prítomných neprotestuje.

Okrem toho, že Pálfiho film je dobrou zábavou, je možno tiež špecifickým dokumentom: zábery vytrhnuté zo svojho pôvodného fabulárneho kontextu získavajú v nových súvislostiach síce opäť len spomínaný banálny fabulárny zmysel (vzťah muža a ženy a z neho vyplývajúce peripetie), ale okrem toho sa prejavuje aj jedinečná dokumentárna vrstva tých úryvkov a útržkov filmov, s ich rozmanitým vzťahom k svojmu referentu: niekedy si pôvodný kontext pripomenieme, no nie vždy. Niekedy sme svedkami dobovej fyzickej podoby konkrétnych hercov, prípadne miest nakrúcania, inokedy je Pálfiho rapidmontáž dokumentáciou charakteristického gesta, typického napríklad pre hollywoodsky film konkrétnej epochy. Vlastne je Final Cut... akýmsi strihovým "dokumentom" špecifického kinematografického fenoménu, s jeho charakteristickými prvkami, znakmi...

V stanovisku Zväzu maďarských filmových umelcov (Magyar Filmművészek Szövetsége) je okrem iného sformulovaný aj odmietavý postoj k tým pravidlám, ktoré prevažnú časť dokumentárnej tvorby (okrem ambicióznych celovečerných, vysokorozpočtových projektov pre kiná) a priori vylučuje zo štátnej filmovej podpory a odkazuje ju na televízne prostredie. O možných rizikách tejto praxe sme na týchto stránkach už písali. Pravda, týka sa to budúcej produkcie, pozrime sa teraz na niektoré tituly, premietané na tohtoročnom Filmszemle. Sú to filmy, ako bolo už spomenuté, ktoré vznikli niekedy ešte z podpory bývalých kinematografických štruktúr (MMKA), z prípadných ďalších zdrojov, alebo aj celkom bez subvencie.

Celkom vo vlastnej réžii nakrúca od istého času napríklad Ádám Csillag. Je to skúsený filmár, asistoval aj pri viacerých hraných maďarských filmoch osemdesiatych rokov, okrem toho sám nakrúcal dokumenty. Najznámejším je nepochybne Dunaszaurusz (1988), v ktorom na pôdoryse peripetií a ťahaníc okolo výstavby vodného diela na Dunaji priniesol výstižný profil rozkladajúcej sa totality. Dnes je však Csillag akýmsi „osamelým bežcom“, na video nakrúca ako režisér a kameraman v jednej osobe. Navštevuje rôzne podujatia, predovšetkým demonštrácie, protestné mítingy, či politické manifestácie, ktoré sú vonkajšími prejavmi búrlivých politicko-spoločenských pohybov v Maďarsku. Tieto záznamy autor následne publikuje prostredníctvom internetu⁶, aby tak doplnili obraz o tom, čo sa aktuálne v Maďarsku deje, a čo sa v situácii po prijatí mediálnej legislatívy vraj nemusí v zodpovednej miere dostať k verejnosti. Skutočne, rozsiahle videozáznamy, napríklad z protestného zhromaždenia v Budapešti proti prijatiu novej ústavy, či protestné akcie penzionovaných policajtov a iných odborových organizácií, ale aj nelichotivé obrazy z pochodov a zhromaždení extrémistických zoskupení ako je maďarská garda či strana Jobbik majú svoju hodnotu, prispievajú svojím dielom k obrazu situácie krajiny.

Filmszemle uviedla 84 minútový zostrih záznamov z obdobia od decembra 2010 do začiatku januára 2012, chronologicky zoradených vo videofilme pod názvom Magyar zuhanás 2011. (Maďarský pád 2011). Film prináša nepochybne zaujímavý výsek z podoby súčasného Maďarska, ale všetky neduhy pôvodného materiálu, surových, filmovou kultiváciou neveľmi poznačených záznamov sa žiaľ (a celkom logicky) preniesol i do výberu v predvedenom titule.

Na aktuálnu situáciu v mediálnej oblasti, ako aj v kinematografii reaguje Holvagyunk (Kde sme). 38 minútový film je žiaľ príkladom úplnej tvorivej bezradnosti: autor Bálint Pucher k úvahám o súčasnej situácii prizval začínajúceho filmára, skúseného filmového producenta (András Muhi) a z televízie prepusteného redaktora, ktorý sa na protest proti cenzúrnym praktikám v médiách rozhodol pre hladovku. Jednotlivé monológy protagonistov sú nakrúcané v čudesnom pivničnom priestore so zrkadlom, väčšinou sú „hovoriace hlavy“ nakrútené s úplne nevyhovujúcim zvukom, zrejme omylom len na ruchový mikrofón (separátny mikrofón je totiž zakaždým v záberoch nasnímaný, len nie vždy bol funkčný...)

Zdá sa, že celkom v zajatí charizmy hlavného protagonistu, vedúceho zariadenia pre bezdomovcov, boli tvorcovia dokumentu A folyó másik partja (Druhý breh rieky) András z. Surányi a Júlia Sívó. Rozsiahle ukážky z pripravového divadelného predstavenia, ktoré nekonformný sociálny pracovník s obyvateľmi domova nacvičuje, sú v konečnom dôsledku pre pôsobivosť dokumentu paradoxne kontraproduktívne.

Akoby si aj autori dokumentu A zene ereje – dokumentumfilm a Parafónia zenekarról (Sila hudby – dokumentárny film o orchestri Parafónia) mysleli, že k nakrúteniu silného dokumentu stačí úprimný záujem, angažovanie sa v téme, nezmierna empatia k protagonistom. Nuž nestačí, všetkými neduhmi najhoršej televíznej publicistiky poznačený profil orchestra detí s mentálnym hendikepom je nevyužitou šancou.

Čudnej móde zložitých názvov dokumentov akoby tentokrát podľahol aj Péter Forgács. Jeho takmer osemdesiat minútový dokument Német egység @ Balatonnál – mézfőld (Nemecká jednota@pri Balatone – zasľúbená zem) v pomerne tradičnej podobe (dobové archívy a explikujúce hovoriace hlavy) mapuje známy fenomén z komunistických čias – pri brehoch Balatonu sa stretávajú príslušníci nemeckých rodín, ktorých rozdelila železná opona. Ťažko sa ubrániť dojmu, že predmetná téma je dnes už tak trochu pasé, keď ani Forgácsovo spracovanie neprináša nejaký nový prvok, moment.

Podobný dojem zanecháva i najnovší film Gábora Pappa Zsigmonda A szovjet levelezőpajtás (Sovietsky listový priateľ). Po rokoch sa režisér rozhodne spolu s filmovým štábom vyhľadať Júliu Lukjanovú z Moskvy, s ktorou si v rámci družobných stykov v školopovinnom veku v osemdesiatych rokoch dopisoval. Gábor Júliu napokon v Rusku nenájde, cestuje za ňou až do južného Talianska. Tam sa spolu porozprávajú, pripomenú si vzájomné listy, navzájom sa poinformujú o svojich rodinných pomeroch. Film tak okrem pomerne povrchného, takmer turistického mapovania súčasnej moskovskej reality (napríklad návšteva obchodného domu GUM) prináša viac menej už len fragmenty z osobnej vrstvy protagonistov. Je otázne, nakoľko je to prínosné, zmysluplné, nakoľko to diváka obohatí.