Magyar Filmszemle 2011 – 2012
Výrazný prepad, kontinuita zachovaná
„Prišiel na psa mráz“, tlačí sa do vznikajúceho textu o aktuálnej situácii v maďarskej kinematografii nie veľmi pekná, až škodoradostná floskula. Niečo pravdy však na nej bude, obzvlášť ak si dnes pripomenieme nedávnu energiu a životaschopnosť tamojších filmárov, ako sme ju zaznamenali aj v dvoch predchádzajúcich riportoch z tradičnej bilančnej prehliadky Magyar Filmszemle, z rokov 2009 a 2010.
Politicko – spoločenské otrasy Maďarska konca socialistickej vládnej periódy, so svojimi sprievodnými udalosťami (uličné nepokoje ústiace do vandalského útoku na budovu televízie, či opakované štrajky železničiarov, alebo štrajk mestskej hromadnej dopravy a ďalšie) nemohli nemať určitý vplyv aj na atmosféru prehliadky, no v jednotlivých hraných ani dokumentárnych filmoch paradoxne významnejší odraz nenachádzali.
Kým atmosféru ulíc Budapešti počas posledných ročníkov už pachuť krízy viditeľne poznačila, zatiaľ za múrmi festivalového kina sa ešte odohrávali pomerne opulentné sviatky maďarského filmu. „V Maďarsku sa nakrúca, aj keď sa šetrí“, písal som na DOKO pred dvoma rokmi. „Nakrúcať sa neprestalo a slušná štátna podpora udržiava národnú kinematografiu naďalej v plynulom chode“, zneli moje správy od susedov, a keď som pátral po zdrojoch odolnosti filmu, vysvetlenie sa ponúkalo aj takéto: „...keďže pre maďarskú kultúrnu identitu je film veľmi dôležitý“.
Lenže tomu už je koniec, minulý rok nastal zásadný zlom. A čo sa vlastne stalo? Nuž, boli parlamentné voľby. V ich dôsledku nastala generálna výmena garnitúr, prebehla naprieč celou spoločnosťou, vo všetkých exekutívou ovládaných štruktúrach, národnú kinematografiu nevynímajúc, akokoľvek bola budovaná na samosprávnych princípoch.
Celkom ľahko sa našiel spôsob, ako podkopať dve desaťročia fungujúci systém, reprezentovaný predovšetkým pôsobením národnej nadácie pre film MMKA (Magyar mozgókép közalapítvány). V povolebnom „upratovaní” sa ukázalo, že jej nezávislosť na štáte je len relatívna, veď napriek samosprávnym mechanizmom rozdeľovania a prideľovania prostriedkov na jednotlivé projekty, najväčší podiel financií na výrobu filmu pochádzal v konečnom dôsledku zo štátneho rozpočtu. Nuž a predmetné finančné zdroje, zdá sa, sa stali katalyzátorom mnohých aktuálnych rozhodnutí. Nikto po voľbách samozrejme nepovedal, že by pre Maďarov prestal byť film významný, jednoducho naň teraz nie sú peniaze, presnejšie: nie sú k dispozícii filmárom na ich projekty. Doterajší model subvencovania sa vraj neosvedčil, nový sa práve tvorí...
Nastolené pomery nadáciu MMKA prakticky vyradili z hry, rozhodujúce slovo získava vládou menovaný zmocnenec pre kinematografiu. Dlhé týždne až mesiace panujú okolo nového modelu skôr dohady, nevie sa nič určité. Nové filmy sa nenakrúcajú, roztočené projekty stagnujú. Neujasnená situácia sa okrem iného podpísala aj pod odložený termín tradičnej prehliadky. Keď sa začiatkom mája (2011) konečne uskutočnila, zvláštna atmosféra – s príchuťou derniéry – bola neprehliadnuteľná. Viac o tom však už v texte s názvom Posledné filmové predstavenie?
Odvtedy uplynul skoro rok. Mnohé naznačovalo, že minuloročný 42. Filmszemle bude napriek dlhoročnej a úspešnej tradícii naozaj posledným podujatím tohto druhu. Ale nestalo sa tak. Bez štátnej podpory, bez spoluúčasti oficiálnych - vládnych kinematografických štruktúr, „iba“ zo sympatického „trucu“ filmárov a zo vzájomnej solidarity narýchlo a „poskromne“, no pritom dôstojne zorganizovali samotní tvorcovia začiatkom februára 2012 svoj filmový sviatok, 43. ročník Magyar Filmszemle. Tradícia pokračuje, kontinuita sa neprerušila! Viac o tohtoročnej prehliadke v texte s názvom „Fapados“ Filmszemle.
Okrem informácií o niektorých dokumentárnych filmoch, premietaných na predmetných ročníkoch (v rokoch 2011 - 2012) prinášame tiež zaujímavý rozhovor s Petrom Kerekesom, ktorý bol pred rokom členom poroty maďarských dokumentov. Mnohé vidí s odstupom, a formuluje trefne...
