Keď sa pred rokom, v obvyklom termíne na prelome januára a februára (2011) v Budapešti neuskutočnila tradičná, každoročná národná bilančná filmová prehliadka Magyar Filmszemle, viselo vo vzduchu viac než podozrenie, že je to jeden z dôsledkov „nových poriadkov“ fideszovskej vládnej garnitúry, ktorá sa vďaka víťazstvu v parlamentných voľbách roku 2010 dostala opäť k moci, po osemročnom pôste. Popri viacerých kontroverzných krokoch novej vlády, vyvolávajúcich negatívny medzinárodný ohlas (boli to najmä úpravy mediálnej legislatívy a inovácia ústavy) nevyhla sa upratovaniu ani národná kinematografia.

Rozhodujúce právomoci v otázkach financovania a riadenia výroby filmov preberá v polovici januára vládou menovaný zmocnenec pre kinematografiu, Andrew G. Vajna. Je to známy a úspešný hollywoodsky producent maďarského pôvodu, ktorý od roku 1956 žije v exile. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia stál za takými komerčne úspešnými titulmi ako sú Rambo, Terminátor, Základný inštinkt, Nixon a ďalšie.

Menovanie zmocnenca vyvoláva vo filmárskej obci jednoznačne nevôľu a nedôveru. A nielen jeho osobnostný profil a predpokladané preferencie. Hoci sú jeho americké skúsenosti a úspechy ťažko spochybniteľné, predsa len sa zdá, že metódy efektívne v oblasti komerčnej kinematografie nemusia byť ľahko prenositeľné do maďarských kultúrnych pomerov. Ešte predtým, ako sa zrodia prvé obrysy nových mechanizmov subvencovania výroby filmov, je jasné, že sa bude klásť väčší dôraz na tzv. divácke aspekty kinematografie. Zčasti ide pravda o opodstatnené úvahy a očakávania, pretože kým maďarský film poslednej dekády – obzvlášť hraný – získaval obdivuhodné umelecké úspechy na mnohých renomovaných svetových festivaloch, zároveň rapídne strácal svojho diváka. „Elitárske“ umenie slávnej a oceňovanej strednej režisérskej generácie väčšinou nerobí dobré tržby v kinách. Kým odcudzenie sa publika domácim filmom považujú za problém určite mnohí z branže, devastáciu osvedčených kinematografických štruktúr hodnotí ako adekvátne málokto. Pravdaže okrem vyhranených politických a straníckych kruhov.

V súvislosti s Vajnom najviac pochybností vyvoláva predovšetkýmj sústredenie väčšiny právomocí v riadení národnej kinematografie do jediných rúk pána zmocnenca.

Podstatne pesimistickejšie situáciu hodnotí a neveselé perspektívy vidí renomovaný filmový kritik a publicista György Báron vo svojom článku Posledné filmové predstavenie. V 19. čísle kultúrneho týždenníka Élet és irodalom, (z 13. mája 2011), skepticky reaguje na medzitým zverejnené kontúry Vajnovej koncepcie rozvoja kinematografie, zmocnenec ich sumarizuje na tlačovej konferencii na Filmszemle. Z predstavených plánov vyplýva nielen väčší dôraz na scenáristickú prípravu projektov a posilnenie dramaturgie, ale aj prísny dohľad nad realizáciou. A nepôjde len o kontrolu finančných otázok výroby, ale i tvorivých hľadísk nakrúcania. Korunou takejto paternalistickej filozofie - v európskych podmienkach, mierne povedané, nezvyklej – je odňatie práva konečného zostrihu (v sporných prípadoch) a jeho prenesenie na zástupcu subvencujúcej komisie. Tou je ustanovený Maďarský národný fond (Magyar Nemzeti Filmalap), nová „výkonná“ inštitúcia, ktorá rozhoduje o prideľovaní prostriedkov na filmy, dozerá na ich vývoj a výrobu a napokon aj schvaľuje výslednú podobu nakrútených filmov. Napríklad právom na „final cut“. V čele fondu pôsobí sám Vajna, v rozhodnovaní mu sekundujú ďalší štyria – ním samotným – vybraní spolupracovníci.¹

Niet teda možno divu, keď Báron svoj pesimizmus sumarizuje v závere svojho článku slovami: „Filmszemle sa na rok asi neuskutoční, veď filmy sa nenakrúcajú, možno dva – tri, ak môžeme veriť vládnemu zmocnencovi Vajnovi, hoci zatiaľ tomu nič nenasvedčuje. Tohtoročné Filmszemle je teda ´posledným filmovým predstavením´, aspoň na nejaký čas.“² Napokon sa toto proroctvo našťastie nenaplní do slova a písmena, o rok sa Filmszemle uskutoční. Ale aj o rok sa potvrdí, že nastúpený kurz v organizácii národnej kinematografie bude patriť medzi jej negatívne stránky histórie...

Na otvorení májovej prehliadky, v rozpore s tradíciou, nepremietajú niektorý z nových celovečerných hraných filmov, ale asi hodinový dokument Gyulu Nemesa Negatív magyar filmtörténet (Negatívne dejiny maďarského filmu). Názov v panujúcej atmosfére logicky zvádza k určitým asociáciám, ale nejde o aktuálnu publicistickú reakciu, titul sa vracia k niektorým filmovým projektom renomovaných režisérov (zástupcov viacerých generácií), ktorí hovoria o svojich nerealizovaných, cenzúrovaných či z iných, aj celkom pragmatických príčin (napríklad technických) nedokončených filmoch z obdobia päťdesiatych až osemdesiatych rokov minulého storočia. Samozrejme, všetko so všetkým súvisí a tak je pravdepodobné, že atmosféru počas premietania vo veľkej sále kina Uránia spravádza aj pocit určitých analógií. Mnohí z protagonistov dokumentu, samé režisérske legendy (Ferenc András, István Dárday, Judit Elek, Gyula Gulyás, János Herskó, Miklós Jancsó, András Kovács, Károly Makk, Márta Mészárosová, Péter Tímár a iní) sú na premiére prítomní, režisér Nemes im po filme z pódia vzdáva nielen zaslúžený hold (za realizované diela, isteže...). Hovorí aj o určitom paradoxe, keďže aj z nenakrútených filmov, ako vidno, sa dá nakrútiť kino. Ale s opatrným optimizmom jednak vyslovuje nakoniec nádej v pozitívnu budúcnosť maďarskej kinematografie.

Netrúfam si dôsledky týchto zmien v súčasnosti zodpovedne hodnotiť, výsledky sa môžu (rôzne) prejaviť v podobe budúcej dokumentárnej tvorby. Zatiaľ možno uvažovať hádam len o určitých predpokladoch, zdá sa však, že skôr tých negatívnych. Prenesenie dramaturgicko – subvenčnej zodpovednosti na exploatujúce subjekty (televízie a pod.) totiž nemusí vôbec znamenať kompetentnú podporu (v prípade podpory od MMKA sme vzhľadom na jej charakter mohli minimálne teoreticky uvažovať o uplatnení odborných filmárskych kompetencií). Je pravdepodobné, že presmerovanie zdrojov subvencií nezaručí ani elimináciu zabehnutej praxe (všetkým rovnako – málo...), lebo však prvoradou úlohou televízií v dnešnej podobe ani zďaleka nie je podpora ambicióznej dokumentaristiky. Naopak, v súlade s bežnými publicistickými, reportážnymi či dokonca zábavnými cieľmi televízií a tiež v súlade s „filozofiou“ či utilitárnymi cieľmi iných exploatátorov, hrozí nová „glajchšaltácia“: bezohľadné usmerňovanie tvorivých ambícií dokumentaristov k súladu s pragmatickými cieľmi a ambíciami televízií či iných objednávateľov „dokumentárnej tvorby“. Uvidíme...

A čo sme videli na Filmszemle v máji 2011? Dokumenty z roku 2010 a necelého polroku 2011. Niektoré vznikli s dotáciou od MMKA, ale zďaleka nie všetky, výrobu viacerých titulov podporili aj iné subjekty. Možno je to pri všetkej opatrnosti jednak aj dôvod na istý optimizmus: dokumenty, možno aj s ohľadom na nižšie výrobné náklady, nie sú a nebudú závislé od štátnej podpory do takej miery, ako filmy hrané. Pravda, riziká spomínané vyššie, sú nepochybne reálne...

Pozrime sa konečne aspoň letmo aj na niektoré konkrétne tituly – a prípadne charakteristické rysy a problémy, ktoré možno reprezentujú. Alebo pomenujme najskôr evidentné tendencie a problémy a doložme ich príkladmi konkrétnych filmov.

Tak v prvom rade, dlhodobejšou bolesťou maďarskej dokumentárnej produkcie je publicistická či žurnalistická zaťaženosť pri spracovaní tém, neraz zaujímavých, spoločensky dôležitých, akútnych, či objavných. Sú to väčšinou tému sociálne (nezamestnanosť, chudoba, ale neraz i podnetné sociologicky angažované sondáže trebárs do radov strednej vrstvy, či mapovanie nových spoločenských fenoménov), témy dotýkajúce sa etnickej príslušnosti, témy historické a podobne. V médiách, predovšetkým v televízii, má v prípade všetkých tematických okruhov nepochybne opodstatnenie aj ich publicistické spracovanie, ale dokumentaristický prístup k daným témam predpokladá jednak iné ambície, iný zámer, iné prostriedky. Toto ako keby si maďarskí dokumentaristi neuvedomovali, nebrali na vedomie.

A tak sú mnohé dokumenty zaťažené obligátnou metódou „hovoriacich hláv“ a „ledabolo“ pôsobiacim reportážnym snímaním. Platí to napríklad pre dokument Egyszer volt... (Kde bolo...) Gábora Kálmana. Film je nielen profilom angažovanej gymnaziálnej učiteľky histórie, mapuje tiež stopy pôvodného židovského obyvateľstva v Kalocsi. Zaznamenáva pritom aj prejavy novej neznášanlivosti a šírenia predsudkov v určitých kruhoch radikalizujúcej sa verejnosti.

Rámec klasického rozprávania o totalitnej minulosti veľmi neprekročil ani film Az ellenség köztünk van (Nepriateľ je medzi nami, réžia Gábor Papp Zsigmond). Synchrónnymi výpoveďami, štylizovanými rekonštrukciami a dobovými ilustračnými archívnymi zábermi skladá rozprávanie troch príbehov agentov, angažovaných v službách zahraničných služieb. Dvojdielny, vyše dvojhodinový dokument A falak őrzői I-II (Strážcovia múrov I - II, réžia Gábor Balog) prináša nepochybne informačne hodnotný materiál o živote a rozmanitých postojoch židovských vysťahovalcov z Maďarska, žijúcich v niekoľkých pokoleniach dnes v Izraeli. Hovoria o svojom vzťahu k vlasti starej i k novej, o začlenení sa, o asimilácii, o vzťahoch medzi sebou. V konvenčnom rámci, prevažne v podobe „hovoriacich hláv“.

O filme Láthatatlan húrok – a tehetséges Pusker nōvérek/Invisible strings – the Talented Pusker Sisters (Neviditeľné struny – talentované sestry Puskerové) režisérky Ágnes Sós som na DOKO písal v súvislosti s uvedením na Krakovskom festivale. Na tomto mieste teda len pripomeniem, že dokument vznikal časozberne, v priebehu siedmich rokov sleduje autorka rozvíjajúcu sa hudobnícku kariéru dvoch sestier. Mladé huslistky Ágnes a Júlia, z ktorých mladšia Juli zaznamenáva čoraz väčšie úspechy, sa vzájomne podporujú, ich životná i umelecká cesta sa pritom rozvíja v tieni rodinnej traumy z minulosti, ktorú filmári v dokumente „objavujú“: Juli sa narodila až po úmrtí svojej rovnomennej sestry, ako „náhradníčka“....

Neviditeľné struny... súťaž dokumentov na Filmszemle vyhrali a v domácich kruhoch sa časozberný dokumentaristický projekt, ctiaci do značnej miery filmové konvencie (v maďarskom kontexte s obľubou negované...) stal tak trochu preceňovaným zvestovaním obrody maďarského dokumentu. Ale prehnaný dôraz na niektoré emocionálne aspekty témy (príslovečné tlačenie na pílu), za ktorým možno tušiť chytré hlavy dramaturgov HBO, ktoré do projektu dokumentu za pochodu vstúpilo, je v konečnom dôsledku kontraproduktívny.

O niektorých ďalších dokumentoch prinášame samostatnú recenziu.

Pod týmito riadkami nájdete teraz zopár pohyblivých obrázkov z 42. Magyar Filmszemle. Pozrite si prosím krátku impresiu z jarnej Budapešti, niekoľko záberov z otvorenia, ako aj okamihy z premiéry otváracieho dokumentu Negatívne dejiny maďarského filmu. Niekoľko (optimistických) slov prehovorí aj jeho autor Gyula Nemes.