V kine Uránia

„Krásna smrť“ (maďarského) filmu v takmer benátskych kulisách

marec 2012 Tomáš Hučko

Rákoczi út v Budapešti pamätá už aj lepšie časy. Ktovie, prečo sa „ vyrážky“ hospodárskych problémov „vyhodili“ tak viditeľne práve tu, veď susedné mestské zákutia sú celkom príťažlivé, budovy na nich sú zreštaurované, obchodné a spoločenské priestory prekypujú životom (napríklad na Váci utca, no nielen tam). Lenže práve na rušnej dopravnej tepne v centre mesta, medzi železničnou stanicou (Keleti pályaudvar) a dunajským nábrežím, z roka na rok pribúda zatvorených obchodov, priveľa je špiny na chodníkoch, priveľa priestorov na prenájom. Kedysi vraj tieto končiny pripomínali viedenskú Kärtner Strasse...

Eleganciu zašlých čias na Rákoczi út dodnes pripomína aj niekoľko výnimočných budov. Niektoré zdobí zaujímavá patina, iné sú na tom horšie. Na čísle 21 sa však vo svojej plnej kráse skvie palác Uránia. V súlade so secesným duchom druhej polovice devätnásteho storočia uplatnil pri jeho výstavbe architekt Henrik Schmahl vo vonkajšej podobe budovy, ale aj v interiéri prvky benátskej gotiky, talianskej renesancie, ako aj ozdobné prvky arabsko-maurskej architektúry. Nedávno, v rokoch 1999 – 2002 podstúpil palác celkovú obnovu. Pri rekonštrukcii a technickej modernizácii sa zachoval pôvodný výraz, historické hodnoty pôvodnej výstavby. Uránia návštevníka i okoloidúceho dodnes očarí.

Od Orfea k Národnej filmovej scéne

Pred viac než sto rokmi1 začal podnikateľ Kálmán Rimanóczy stavať kultúrno-zábavné zariadenie – orfeum - s koncertnou, resp. tanečnou sálou. Kiná sa vtedy ešte nestavali, prekvitá epocha takpovediac operetno-kabaretná, veď zhruba v čase výstavby budapeštianskeho kultúrneho paláca (v roku 1895) sa prvé pohyblivé obrázky ešte len premiérovo verejne premietajú v sále parížskej kaviarne. Ale veci sa začiatkom nového storočia rýchlo menia, novým trendom sa čoskoro prispôsobia aj pri Dunaji.

Orfeá Caprica, resp. Alhambra, ktoré v novom paláci spočiatku bavili svojich hostí, tu pôsobili len krátko. V súlade s dobovým trendom všeobecného vedeckého vzdelávania vznikla koncom storočia z iniciatívy Maďarskej akadémie vied (Magyar Tudományos Akadémia) Vedecká spoločnosť Uránia (Uránia Tudományos Társaság). V roku 1899 našla svoje stále miesto pod strechou paláca na Rákoczi út, zriadila sa tu Vedecká scéna Uránia (Uránia Tudományos Színház). Formou pravidelných vedeckých prednášok tu boli popularizované rôzne odvetvia vedy, na prelome storočí bolo vďaka inštalovanej projekčnej technike (najprv pre statické, v zápätí aj pohyblivé obrázky) možné referáty spestriť názornými ukážkami. To bol však zároveň aj začiatok dlhej a slávnej kinematografickej histórie Uránie.

Pravidelné kinopredstavenia sa konajú od roku 1916, postupne nahrádzajú vzdelávanie, prednášky nakoniec zaniknú celkom. V roku 1930 budovu kúpi koncern UFA, premieta sa tu predovšetkým nemecká produkcia filmovej spoločnosti. Po druhej svetovej vojne sa v Uránii koná prvé filmové predstavenie v oslobodenej krajine (vo februári 1945), v povojnovom období je Uránia obľúbeným kinom v centre mesta. Po rekonštrukcii v roku 2002 k hlavnej sále s kapacitou 425 pribudnú dve podzemné kiná so 60-timi miestami.2

„Národná filmová scéna, nie kino“3 je názov článku, ktorý predstavuje Urániu, zdôrazňujúc jej dôležité miesto v národnej kultúre. Celkom oprávnene, väčšinou v Uránii sa napríklad konajú slávnostné premiéry nových maďarských filmov. A spätá je aj s Magyar Filmszemle. Hoci sa jej hlavné stredisko v priebehu rokov sťahuje z miesta na miesto – v poslednej dekáde sa odohrávalo v multikinách veľkých nákupných centier (Mamut či MOM) - väčšinou je aspoň časť programu tradičnej národnej filmovej prehliadky spojená aj s kinom Uránia. Kým oneskorená minuloročná prehliadka sa v máji čiastočne odohrávala pod strechou paláca (a v neďalekom kine Puskin), tento rok bola Uránia doslova epicentrom „fapados“ Filmszemle (doplnkovo v kine Toldi). Tu sa premietali všetky tituly prehliadky, hrané, dokumentárne, populárno-vedecké, animované. Okrem toho sa tu konali dve tlačové konferencie, ako aj odborná konferencia (Situácia maďarského filmu v európskej filmovej kultúre).

Subjektívna filmová impresia z Uránie

Textový riport z tohtoročnej prehliadky Magyar Filmszemle v slovenčine je dostupný na stránkach DOKO, obrázky a zvuky niektorých okamihov zaznamenáva krátka impresia, ktorú možno spustiť v okne nižšie. Necelých osem minút videa si pravdaže nenárokuje komplexnosť pohľadu, záznamy nevznikali s podobnou ambíciou, ide skôr o zachytenie a tlmočenie atmosféry. Je to impresia výsostne subjektívna, nie je objektívna. Myslím, že by to nemalo obzvlášť prekážať.

Na zvláštnej atmosfére zachytených chvíľ sa v každom prípade určite významne podpísala aktuálna zložitá situácia maďarskej národnej kinematografie (viac o nej v spomínanom riporte), ako aj reakcia väčšiny filmovej branže na ňu. Reakciu charakterizuje predovšetkým spolupatričnosť a solidarita – to sú pravda ingrediencie nielen vzácne a hodnotné, ale i pomerne prchavé. Je nepochybné, že na vyriešenie situácie v maďarskom filme stačiť nebudú. Lebo s určitou pravdepodobnosťou súčasná kríza maďarskej kinematografie je nielen dôsledkom súboja dvoch táborov (ktoré sa konštituovali v dôsledku devastácie doterajších kinematografických štruktúr, po povolebnom prevzatí moci novou politickou garnitúrou). Prebieha tu pred našimi očami (trochu nepozorovane, v hurhaji spomínaného zápasu...) však možno aj meritórnejšia transformácia európskeho filmu, kinematografie. Možno, že aktuálne turbulencie sú aj súčasťou akejsi „veľkej revolúcie kinematografie“, ktorá forsírovaná neohrabanými mocenskými zásahmi ambicióznej politickej garnitúry a tiež nezanedbateľnými hospodárskymi problémami prepuká dnes práve v Maďarsku (napokon ani „veľká októbrová“ neprepukla podľa všeobecných očakávaní vo vyspelom Nemecku, ale v zaostalom Rusku...). No vyvolaná môže byť v skutočnosti aj hlbšími príčinami, prameniacimi v zásadných socio-kultúrnych premenách života človeka dvadsiateho prvého storočia. Ktovie. No ak je aj spomenutý predpoklad aspoň zčasti správny, zatiaľ ho na aktuálnej maďarskej scéne na jednej strane prekrývajú nepekné metódy výkonu moci, ale na druhej strane tiež obdivuhodná a sympatická spolupatričnosť, solidarita, obetavosť, nezdolnosť a aktivita.

Je jasné, že moja filmová impresia neprispeje k poodhaleniu podstaty prebiehajúcich procesov (k vyvráteniu či potvrdeniu predpokladov), ale možno že celkom pôsobivá a výstižná bude aspoň v tlmočení nálady a atmosféry, prevládajúcej na tohtoročnej Filmszemle. Myslím však, že ani to nie je celkom na zahodenie.

Sumarizujúc: mal som jednoducho so sebou malú kamerku, a tak keď som práve nesedel v kine na filme (pričom som sa z programu snažil vidieť čo najviac), čo – to som z diania tých dní v Uránii nakrútil. Napríklad medzinárodnú tlačovú konferenciu, s osobnou účasťou riaditeľov troch významných svetových filmových festivalov (Cannes, Berlin, Mexiko City), štvrtý (z Benátok) nedokázal pre krach leteckej spoločnosti Malév včas pricestovať. Z lóže na balkóne Uránie som nakrúcal tiež predstavovačku jedenástich režisérov spoločného filmového projektu Magyarország 2011, viaceré osobnosti národnej kinematografie som zachytil aj v neformálnych okamihoch pri čaši vína, po večerných filmových predstaveniach. To všetko pod strechou prekrásnej Uránie, v jej takmer rozprávkových kulisách, ktoré sú však skutočné.

Mimochodom...

Mimochodom, nech už sa s kinom v najbližších desaťročiach stane čokoľvek, neverím, žeby film umrel naozaj. (Akokoľvek benátska gotika stavebného štýlu Uránie môže pri troche fantázie evokovať aj asociácie s umieraním v Benátkach...). V každom prípade budú žiť jeho dediči. Napokon, tak ako v minulom storočí neumrela opera, opereta či dajme tomu kabaret, svoje miesto v budúcich kultúrnych potrebách a aktivitách človeka nájde nepochybne aj film. Bude asi trochu iný, ako sme boli dosiaľ zvyknutí (so všetkými sprievodnými dôsledkami, napríklad aj rozsah štátnych subvencií pre nakrúcanie a kinematografiu bude určite iný, než na aký sú dnes tvorcovia naučení), ale veď významným zmenám v priebehu vývoja nepodliehala len filmová reč, ale kinematografia sa predsa zásadne menila tiež ako kultúrny a spoločenský fenomén.

Vráťme sa ešte raz do Uránie, jej príbeh nám ponúka zaujímavý príklad, paralelu. Čarovná budova, postavená v metropole koncom devätnásteho storočia, bola predurčená na to, aby slúžila ako stánok dobových kultúrnych mestských aktivít, v súlade s potrebami kultúrneho vyžitia na prelome storočí tu pôsobilo orfeum. Po krátkom vzdelávacom, vedecko-popularizačnom intermezze sa palác na Rákoczi út stal logicky a na dlhé obdobie celého dvadsiateho storočia dôstojným stánkom desiatej múzy. V čase, keď skeptickí intelektuáli ohlasujú smrť filmu (najhlasnejšie práve pri „oslavách“ storočnice filmu), obháji Uránia v konkurencii multiplexov svoje miesto. Lenže vývoj sa nezastavil, prináša nové výzvy, nové trendy. Bude sa v Uránii film premietať aj o desať rokov, o dvadsať? Ktovie, možné to je. Ak náhodu nie, lebo atraktívne priestory paláca dajú miesto pre čosi iné, nové a progresívne (v kútiku duše pravda dúfame, že sa tak nestane, že tradícia bude jednak záväzná, napríklad ako je nespochybniteľné miesto opery v milánskej La Scale...), tak sa FILM bude premietať niekde inde. Napokon, veď aj staré dobré budapeštianske orfeum dnes celkom dobre prospieva, ibaže na inej adrese...

Uvidíme, čo bude s filmom za desať, dvadsať rokov, pravda, tí čo dožijeme. Lenže to sme sa ocitli už príliš ďaleko v budúcnosti, skoro za hranicou, za ktorou sa nachádza teritórium sci-fi. Radšej rýchlo mäkko pristaňme na zemi: nasledujúca filmová impresia ponúka obrázky zo súčasnosti (alebo nedávnej minulosti), z okamihov 43. ročníka Magyar Filmszemle, v budapeštianskom kine Uránia na Rákoczi út 21. "Fapados" Filmszemle sa konala sa v dňoch 2. až 5. februára 2012.

Your template goes here...
  1. podľa rôznych prameňov sa stavať začalo v roku 1893, alebo 1895
  2. Údaje o stavebnom vývoji a spoločenskom význame paláca čerpané podľa domovskej stránky <a href="http://www.urania-nf.hu/az_urania_tortenete.php">Uránie</a>
  3. "Filmszínház, nem mozi", Szép Magyarország, február 2012