Na rozhovor s Petrom Kerekesom sme sa stretli v druhej polovici mája minulého roku (2011), po jeho návrate z Budapešti, kde bol členom poroty dokumentárnych filmov na 42. ročníku maďarskej národnej prehliadky Filmszemle. Je prirodzené, že ešte predtým, ako som sa s ním pustil do diskusie o niektorých témach týkajúcich sa jeho vlastných filmov, nemohol som mu nepoložiť zopár otázok aj v súvislosti s jeho pôsobením v porote v Budapešti. Od nášho rozhovoru po dnešné publikovanie uplynulo medzitým viac než pol roka, ale tak, ako sú stále aktuálne úvahy o mieste a zmysle súčasného dokumentu, o prekračovaní druhových hraníc či o opodstatnenosti enormného produkčného nasadenia – o ktorých sa bavíme v hlavnom rozhovore – tak isto aktuálne mi dnes pripadajú aj Kerekesove postrehy z minuloročnej jarnej filmovej Budapešti.

Navyše, moja návšteva 43. ročníka Filmszemle začiatkom februára 2012 a úroveň premietnutej dokumentárnej tvorby na festivale potvrdzuje, že témy a problémy maďarského dokumentu lanskej sezóny zostávajú „hitom“ aj tento rok.

Ako ste sa cítili v Budapešti, aké máte dojmy z práce v porote?

Aby som to povedal stručne, na Filmszemle som sa cítil trápne. Úroveň filmov bola totiž pomerne nízka a očakávalo sa odo mňa ich kritické hodnotenie. Ja som človek, ktorý si neberie servítky pred ústa. Aj kamarátom sa ťažko hovorí, že je čosi sračka, že to nefunguje a je to zlé, no cudzím ľuďom, ktorých som nikdy nevidel, sa to hovorí naozaj veľmi ťažko.

Organizátori sekcie tušili, že s maďarským dokumentárnym filmom to už dlhšiu dobu ide dolu vodou, že stagnuje. Do poroty na Filmszemle si ma vybrali preto, lebo potrebovali niekoho, kto nie je z Maďarska, ale pritom vie po maďarsky, pozná kontext, ale až tak sa s režisérmi nekamaráti. A ja naozaj, okrem Almásiho Tamása a Böszörményi Zsuzsi, v podstate nepoznám nikoho. Títo dvaja teraz v súťaži filmy nemali. Bolo tam 24 iných filmov, bol som naozaj nezávislým pozorovateľom.

Film si vyžaduje čas a ten treba zaplatiť. Neznamená to teda, že by tie projekty mali byť za každú cenu drahé, že ich treba robiť napríklad s drahým vybavením, myslím si, že dobrá hĺbka ostrosti ešte nepridá hĺbke filmu. Ale to, že malou sumou bolo podporených veľa priemerných projektov - a to je dlhodobý trend, najmenej počas posledných desiatich rokov - vedie k tomu, že filmy vyzerajú tak, ako vyzerajú.

Čo si pamätám silné filmy z Maďarska, tak točil ich napríklad Robi Lakatos, on je zo Sedmohradska a jeho filmy, to sú spravidla koprodukčné projekty⁴. Almásiho veľká koprodukcia o Puskásovi⁵ je tiež zaujímavý film, ale okrem toho si už nejaký štandardný dobrý dokument nepamätám strašne dlho.

Zdá sa mi teda, že cesta maďarského kinematografického fondu je pomýlená, keď podporujú veľa projektov, aby sa nikto nenahneval... Nie je dobré, že nikto nemá odvahu napríklad už vo fáze prípravy filmu povstať a povedať, vážení, toto je zlé. A nikto dosiaľ asi nemal guráž pomenovať problémy ani pri hotových filmoch, otvorene povedať autorom, že to dopadlo zle. Preto potom môžu aj naďalej vznikať filmy, ako napríklad skoro hodinový dokument o tom, ako baníci načierno ťažia uhlie, a celý film je natočený tak, že štyria ľudia o tom rozprávajú nad jednou dierou...

Odvahu k otvorenej reči teda zrejme Maďari očakávali zvonku, možno od vás...

Najhoršie bolo, že na záver, po vynesení verdiktu, bola tlačovka poroty, na ktorej sme išli zaradom po filmoch a ku každému som mal povedať nejaký výrok. Usporiadatelia ma požiadali, keďže naozaj nemám žiadne osobné väzby na režisérov, aby som problémy pomenoval priamo. Napokon ani času nebolo nazvyš, musel som byť veľmi hutný, nemohol som sa politicky korektne rozkecávať, pochváliť najprv dobré stránky filmu, až potom povedať v čom je chyba, mal som čas hovoriť iba o tom, kde je problém. Cítil som sa v tej úlohe hrozne zle, mal som vyslovene trému... Maďari si teraz o mne možno myslia, že som arogantný, namyslený benešovský felvidéki komuništa, ale bolo im to asi treba takto povedať. Napokon, bola to moja práca, a tak som ju odviedol.

Zarážajúca býva niekedy priepastná úroveň filmového vyjadrovania maďarských hraných a dokumentárnych filmov, s vysokou vizuálnou kultúrou a invenciou pri filmoch hraných, s ledabolou, akoby odflákanou podobou dokumentov. A pritom ide o jednu a tú istú „filmovú školu“, dokonca sa niekedy jedná o tých istých režisérov, celkom inak však nakrúcajú svoje hrané príbehy, ako niekedy svoje dokumenty...

Nerozumiem tomu ani ja... Neviem, pretože tradícia maďarských dokumentov je úžasná, však tam vznikali fantastické filmy! Neviem presne čím to je, možno tým, že chýba komunikácia aj medzi samotnými filmármi. Ja som sa stretol s tým, že oni si tak navzájom veci pochvália, niekedy sa mi zdá, že je to taká falošná kolegiálnosť.

Ale hlavne nefunguje komunikácia so svetom, tí ľudia málo chodia von, celkom by im to však prospelo. To človek vidí napríklad na Robim Lakatosovi, ktorý pochádza zo Sedmohradska, študoval v Łodzi, a so svojimi filmami chodí po svete. Človek musí porovnávať svoj svet aj s niečím iným. Nehovorím, že Robi kopíruje, jeho filmy sú autorské, vlastné. Nejde na festival, aby niečo napozeral a potom robil to, čo sa páči iným ľuďom. Vo svete nasáva informácie, a to je správne. V stredoveku učenci cestovali medzi Remešom a Ľvovom, zbierali skúsenosti a skúmali svet. Ja si myslím, že by sme v tom mali pokračovať.

Ďakujem za rozhovor.