Čo udrie návštevníkovi - ktorý bol v Jihlave (na MFDF) naposledy pred piatimi rokmi - do očí ako prvé, je to, ako sa festival rozrástol. Napokon, veľkým a „košatým“ kultúrnym podnikom bola Jihlava už pri poslednej návšteve autora týchto riadkov v roku 2010, ale tento rok skutočnosť prekonala všetky jeho predstavy a očakávania. V dobrom i v zlom.

Začnime tým horším. Tak predovšetkým je mrzuté, keď sa na zvolený program nedostanete. Stalo sa na premiére dokumentu Víta Klusáka Matrix AB z cyklu Českej televízie Český žurnál. Hoci som prišiel s primeraným predstihom (20 minút by hádam malo stačiť), spolu s väčšinou davu, čakajúcim na vpustenie do veľkej sály Domu kultury som sa na projekciu už nedostal. Film som si v zápätí pozrel na monitore počítača vo vyprázdnenom Industry Room-e, a tak som si veľmi rýchlo potvrdil svoj predpoklad, že tlačiť sa v dave na ten bezzubý televízny titul nemalo naozaj zmysel.

No dobre, to je problém samotného diela (pripravujeme samostatnú recenziu filmu), problémom festivalu je však to, že po rokoch sústavného rozvoja a rastu dnes zrejme už dosiahol určitú kritickú hranicu, za ktorou je ďalší rozvoj spojený s novými výzvami a problémami, predovšetkým organizačného charakteru, ale možno aj z hľadiska koncepcie, obsahu, či filozofie podujatia.

Z vyjadrení riaditeľa festivalu Mareka Hovorku vyplýva, že kapacita projekcií je známym problémom, obzvlášť ho vraj pocítili minulý rok (2014), keď sa akreditovaní hostia na vybrané predstavenia nedostali opakovane. Práve v záujme posilnenia diváckej kapacity pridali organizátori v tomto roku ďalšie z premietacích miest – veľkú sálu Dělnického domu (v preplnenej sále som videl premiéru dokumentu Vitalija Manského V lúčoch slnka). Takže snahu festivalu o nápravu nemožno uprieť, uvidíme, ako sa s ďalším rastom popasujú.

V porovnaní s festivalom spred piatich rokov sa významne posilnil medzinárodný charakter Jihlavy. Enormne vzrástol počet zahraničných účastníkov, zaslúžili sa o to nielen akreditovaní autori, ale aj producenti, žurnalisti a množstvo ďalších ľudí zo zahraničia, ktorí majú čo-to s dokumentom spoločné. Nepočítal som cudzie priezviská v listine účastníkov, stačilo len trochu počúvať, všade sa ozývala predovšetkým angličtina, prípadne ďalšie cudzie jazyky.

Jihlavskému festivalu sa už roky darí pozývať zaujímavé osobnosti dokumentaristického sveta, svoje masterclass tu tento rok mali arménsky režisér Artavazd Pelešjan, chorvátsky režisér Lordan Zafranović a ruský dokumentarista Viktor Kosakovskij.

Osobne sa jihlavského festivalu zúčastnila tiež bývalá členka Pussy Riot „Máša“, čiže Marija Aljochinová, a videomostom sa do diskusie zapojil i zakladateľ WikiLeaks Julian Assange. V médiách dlho dopredu avizované návštevy možno síce pochopiť, ako snahu o zatraktívnenie festivalu, no ich prínos pre špecifické kinematografické podujatie je dosť otázny, keďže obaja občianski aktivisti majú s filmom neveľa spoločného. Jihlavský festival tak akoby prekračoval svoj prirodzený tematický či odborový terén a konkuroval napríklad na ľudsko-právnu oblasť zameraný festival Jeden svět.

Enormný rozvoj programovej náplne festivalu nie je samozrejme výsadou Jihlavy, skúsenosť z posledných rokov na festivaloch je všade rovnaká: pribúdajú tituly, projekcie, sprievodné podujatia... Festivaly "bobtnajú"... Na prvý pohľad je to možno potešujúce a chvályhodné, košatosť programu festivalov je zrejme predpokladom, že si vyberie takmer každý. Lenže takýto rast môže mať aj rôzne „vedľajšie účinky“.

Programové preferencie návštevníka Jihlavy môžu byť rozmanité, ale tradične sú najväčším magnetom najmä tri súťažné sekcie: Opus Bonum, v ktorom súťažia vybrané svetové dokumenty, Mezi moři, čo je súťaž dokumentov strednej a východnej Európy a napokon Česká radost, kde sa v súťaži stretnú vybrané české filmy. Ale to je dnes naozaj len zlomok programu, dokonca i súťažného. Vlastné „zápolenie“ majú v sekciách ešte experimentálne filmy (Fascinace), krátke filmy (Krátka radost), české experimentálne filmy (Expermntl.cz). A ako už bolo povedané, ďalších programových sekcií nesúťažného charakteru je neúrekom.¹

Lenže fór je v tom, že získať prehľad o aktuálnom dianí v spomínaných troch oblastiach, ktoré prinášajú preferované sekcie (dokument svetový, stredoeurópsky, východoeurópsky a český) v natlačenom časovom harmonograme podujatia (s nevyhnutnými presunmi medzi jednotlivými kinosálami, spolu s prestávkami fyziologického rázu... ) je celkom nemožné. Ono je to v skutočnosti oveľa dramatickejšie: získať prehľad je dokonca takmer nemožné v rámci jedinej sekcie, napríklad v súťaži Česká radost. Nielen pre nedostatočnú kapacitu projekcie filmu Matrix AB, najmä pre časovo a titulovo vrchovato nabitý program.

Hľadanie optimálnych diváckych stratégií nad plánom projekcií sa stáva štandardným stresovým rituálom každého festivalového dňa aj v Jihlave. Lenže stres, ako vieme, nie je zdravý ani príjemný...

Filmy sa na festivaloch predsa premietajú na veľkom plátne, majú sa sledovať v prítmí kinosály a v spoločnosti ďalších anonymných divákov. Po projekcii býva niekedy príležitosť aj na stretnutia s tvorcami a na diskusiu s nimi. To tvorí tiež zmysel festivalov. Nuž aj preto môže byť enormne bohatý program podujatia problematický až kontraproduktívny.

Na záver však buďme optimistickí: Jihlavský festival je nepochybne krásnou success story. Budúci jubilejný (dvadsiaty) ročník bude aj preto určite dobrou príležitosťou to osláviť. Na organizátorov však číha aj určité nebezpečie, že sa festival dostáva do pasce svojho rastu. Že sa môže stať obeťou svojho vlastného úspechu. Pravda, nemaľujme predčasne čerta na stenu, o rok a v ďalších ročníkoch môže byť ešte všeličo inak.