Ten film nie je samozrejme absolútnym, vyčerpávajúcim svedectvom, ale jednak je pomerne výstižným filmovým „odtlačkom“ toho, čo sa zhruba v prvej tretine roku 1968 dialo vo vtedajšom Československu. Lenže odtlačkom, ktorý dnes treba vedieť čítať, doslova dešifrovať, niekedy objavovať jeho ukryté významy. A pritom neraz aj rekonštruovať jeho chýbajúce segmenty, podobne ako keď z pečiatky na papieri chýba niekde fragment obrázku, inde kúsok textu, lebo nie všade sa ušlo dosť farby. Nejde v prípade dokumentu samozrejme o nejaké fyzické odlupovanie emulzie, čo z filmového „odtlačku“ chýba, je dôsledkom toho, že o mnohom zo skutočnosti sa vtedy napriek politickému odmäku jednak nehovorilo, niektoré súvislosti sa možno dokonca ešte ani netušili, no a mnohé sa určite stále nesmelo... To je dobré mať na pamäti pri dnešnom zhliadnutí dokumentu.

Nielen že sa v tom filme nehovorí súčasným jazykom (ale niekedy v akýchsi prazvláštnych inotajoch či „schôdzovčinou“, o ktorej bude ešte reč), jeho obsah samozrejme nemá veľa spoločného ani s dnešnou úrovňou poznania (či s dnešnou úrovňou polemiky o roku 1968) a samozrejme ani so súčasnou úrovňou slobodného vyjadrovania. Lenže hľadať to všetko vo filme z počiatkov tzv. československého obrodného procesu by bolo nenáležité. Všetko v tom filme je dobovo determinované, je dobou poznačené, no práve to je na tom filme aj po toľkých rokoch zaujímavé a cenné! Príťažlivé pre všetkých tých, ktorí sú ochotní a schopní ten film takto vnímať.

Dnešné zhliadnutie dobového dokumentu vyžaduje aktívnu percepciu, nie je v žiadnom prípade zábavným či relaxujúcim retrom. Sledovanie filmu je teda možno trochu náročné, lebo predpokladá aj čosi ako čítanie medzi riadkami, a k tomu, aby sa informácie spomedzi riadkov vôbec vynorili, je nevyhnutné poznať či spoznať (dodatočne naštudovať) pomerne bohatý kontext: dejinné súvislosti, politicko – spoločenské procesy v dejinnom vývoji a niekedy dokonca i osobné kariéry niektorých protagonistov. A to neraz nielen v úzkom časovom vymedzení konca šesťdesiatych rokov - veď tzv. obrodný proces bol okrem iného reakciou na celé povojnové dvadsaťročie spoločenského vývoja v krajine. Napríklad pre pochopenie filmových výpovedí „hovoriacich hláv“ Novomeského, Holdoša, Okáliho, čiastočne Husáka i ďalších je treba vedieť čosi o obvinení a procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami z prvej polovice päťdesiatych rokov. No a v záujme adekvátneho docenenia sú prospešné samozrejme aj vedomosti o ich podiele na zavádzaní totalitného režimu v Československu na sklonku rokov štyridsiatych, režimu, ktorého obeťami sa menovaní v zápätí stali. Ale niekedy súvislosti siahajú do histórie ešte hlbšie: aby sme napríklad pochopili a správne vyhodnotili oportunizmus postojov Zdeňka Fierlingera (to je ten „empatický“ deduško v úvode dokumentu, ďakujúci slovenským soudruhům za podrazenie Novotného na ÚV strany v januári 1968), je prospešné čo – to vedieť aj o turbulenciách jeho bohatej politickej kariéry, započatej už v československých légiách v Rusku počas prvej svetovej vojny.⁴

K vyjadrovaniu sa vo filme píše v dobovej recenzii filmu zaujímavý postreh Pavel Branko: „Počujeme tu robotníkov, roľníkov, inteligenciu, politikov – a porovnanie naháňa hrôzu. Dvadsať rokov ´deformácií´ v ideológií a politike stačilo zdeformovať – a zdemolovať – reč kdesi v jej základoch. Ľudskú češtinu a slovenčinu vytlačila akási schôdzovčina, pod vplyvom ktorej aj najobyčajnejší človek z bane či fabriky zabúda ísť k jadru veci a musí každú druhú vetu rozriediť nejakým tým treba povedať že... a podobnými jazykolomstvami.“⁷

S dobovou výhradou sa možno do veľkej miery stotožniť, no veľmi sa tomu nemožno čudovať. Sloboda slova, myslenia a konania sa nezrodí z večera do rána. Životná skúsenosť ľudí sa pretavila aj do ostražitosti a autocenzúry – aj v jazyku.

Čas, ktorý žijeme možno pochopiť tiež ako pomerne opatrné formulovanie a verbalizáciu pálčivých tém, otázok a tráum uplynulého dvadsaťročného totalitného vývoja v krajine. Nakopilo sa toho hodne a nie je v možnostiach jediného, hoc aj hodinového dokumentu prezentovať, nieto ešte rozuzliť a vysvetliť či nebodaj vyriešiť všetky témy, prípady, kauzy, traumy, bolesti a neprávosti, ktoré sa za uplynulý čas nahromadili. Preto film pri kumulácii výpovedí na rozmanité témy pripomína tak trochu čosi ako bútľavú vŕbu, do ktorej si každý uľaví. V tlačenici pred vŕbou je potom do značnej miery pochopiteľný aj efekt davovej psychózy, a možno preto odznieva aj toľko zmätených výpovedí a tiež nových, konjunkturálnych frází...

Okrem toho predpokladom prezentácie názorov, a všetkej tej adresnej i neadresnej kritiky a sťažností bola nepochybne nespochybnená platforma socializmu. Československý socializmus bolo síce na jar roku 1968 možné aktuálne kritizovať, nachádzať na ňom chyby a nedostatky, bolo možné spomenúť dokonca aj neprávosti a nespravodlivosť, ba dokonca pomenovať aj niektoré konkrétne osoby a obviniť ich z podielu na neblahých pomeroch (v podtexte výpovedí, ale neraz i priamo bol terčom obvinení predovšetkým Antonín Novotný - v januári 1968 z funkcie odvolaný prvý tajomník ÚV KSČ). Akokoľvek je teda pojem „socializmus s ľudskou tvárou“ hmlistý, jedno je isté, v mesiacoch vzniku dokumentu Čas, ktorý žijeme z tejto platformy nemožno spochybňovať socializmus ako taký, inými slovami – jeho totalitnú podstatu.

V postojoch, ale aj v spôsobe výpovedí – priamo i v podobe jazyka, ako si v spomínanej dobovej recenzii filmu všimol aj Pavel Branko – sa z určitého stereotypu vymykajú dvaja oravskí roľníci. Branko poznamenáva, ako sú lazníci v opise svojich životných podmienok autentickí, úprimní, hovoria k podstate veci. Hovoria nielen o minulosti, keď prostredníctvom likvidačných kontingentov moc viedla priamy zápas proti roľníckemu stavu. Trápi ich tiež budúcnosť, keďže nová generácia v priamom dôsledku minulých praktík stráca záujem o život na vidieku. Vlastne roľníci vo výpovediach hádam ako jediní nehľadajú vinu v Novotnom, neriešia „problémy“ na straníckych schôdzach, nepožadujú výmeny vedenia, neprepadajú však ani konjunkturálnym nádejám a ilúziám „pojanuárového vývoja“. Vnímajú a pomenúvajú zlo jasne, oprostené od politických hávov a konštelácií. Lebo príroda, pôda, krajina, všetko to, čo roľníci zdedili do svojej opatere, sa riadi inými zákonitosťami a logikou ako aktuálne politické kampane.

Vo svojej knihe Traja veteráni za kamerou... Rudolf Urc sumarizuje význam filmu týmito slovami:

„Tak sa stalo, že Čas, ktorý žijeme je jediným filmom, ktorý dôsledne mapuje konkrétny časový úsek január – polovica apríla 1968. Keď sa potom v máji až júni film dostal do kín, bola spoločenská situácia už relatívne odlišná. Pri prudkom vývoji, akým spoločnosť prechádzala, strácal film na aktuálnosti a jeho výpovedná hodnota už nemala tú razanciu, s akou bol pripravovaný. Jednako história získala jedinečné svedectvo. Každý nakrútený meter filmu má nenahraditeľnú cenu. Celkovo možno Čas, ktorý žijeme hodnotiť ako významný tvorivý čin.“⁹

Nepochybne, ten film dodnes funguje predovšetkým ako mimoriadne cenné svedectvo. Zaujímavé sú napríklad už len samotné zábery z vtedajšej podoby Bratislavy – zábery z ulíc sa ako prestrihové „ilustráky“ vo filme hojne vyskytujú. No najcennejším dokumentom je film pravdaže vtedy, keď zaznamenal jedinečné svedectvo o konkrétnych udalostiach (škoda, že zaujímavá mládežnícka demonštrácia v uliciach Bratislavy nie je vo filme bližšie identifikovaná, zaradenie sekvencie spĺňa žiaľ len druhoradú funkciu ilustrácie v synchróne), ale najmä svedectvo o postojoch konkrétnych ľudí.

Skvelým materiálom je napríklad zaznamenané účinkovanie Dr. Gustáva Husáka, v priebehu jari práve prežíva opätovný vzostup svojej politickej kariéry - od apríla bol podpredsedom československej vlády Černíka – pravda, to bola len skromná predohra neskoršie dosiahnutých mét... K okolnostiam svojho perzekvovania v procese s buržoáznymi nacionalistami sa vo filme Husák vyjadruje pomerne stručne – pripomína svoju nezlomnosť (tému politickej perzekúcie výstižne dopĺňajú potom ešte výpovede Novomeského, Okáliho a ďalších).

Ale najzaujímavejšie sú autentické sekvencie z verejného vystúpenia Husáka pred mladým auditóriom v bratislavskom PKO. Zrejme je to jeden z mnohých vtedajších tak populárnych mítingov, pravdepodobne ešte pred menovaním Husáka do vládnej funkcie. V akejsi „demokratickej“ tribúne odpovedí na otázky z pléna (prichádzali na rečnícky pultík na lístočkoch) ambiciózny politik odpovedá. Napríklad o štátnom znaku. Odmietavý postoj k podobe znaku je odmenený potleskom, ktorý kulminuje, keď Husák slovenskú časť prirovná k „živánskej pod Kriváňom“. To, že v priebehu nasledujúcich dvoch normalizačných desaťročí Husákovi už štátny znak „so živánskou“ neprekážal, konfrontovať s ukážkovo populistickými mítingovými vyhláseniami možné nebolo: film bol celý ten čas bezpečne ukrytý v trezore.

Filmári zaznamenali tiež ďalšiu výstižnú repliku, ktorá dnes získava pochopiteľne aj iný zmysel, ako ju na jar roku 1968 prijímalo nadšené auditórium v PKO. Husák číta lístoček: „No, jednu takú otázku, dakto mi tu dal, nečitateľný podpis... ako sa hovorí, na telo: ´Pán doktor, neopijete nás? Mám na mysli komunistickú stranu, ktorá občas prichádza s novými takýmito tendenciami a vždy nás sklamali a podobne´“. A Husák v zápätí odpovedá: „Apriórne, neveríme nikomu. Budeme počúvať reči, budeme sa dívať na činy človeka, budeme si ich zrovnávať, budeme svojim rozumom i svojim svedomím kontrolovať každého človeka, kto sa chce v politickom živote zúčastniť. A ja vás prosím, tento istý kritický postoj aby ste mali aj ku mne a po čase posúďte, či som postupoval čestne, alebo ako sa tu hovorí, či som vás opil, nejaké sľuby, nejaké prísahy nemajú zmysel!“¹⁰