Na viaceré pozoruhodné tituly minulého roka, ktoré rezonovali v širšom povedomí DOKO prinieslo recenziu, alebo aspoň krátku zmienku - napríklad v súvislosti s uvedením filmu na nejakom podujatí, festivale. Samostatné recenzie sa „ušli“ napríklad filmom Až do mesta Aš, Nemoc tretej moci, Od Fica do Fica, Krehká identita, Zvonky šťastia. Ale pravdepodobne to nie sú všetky tituly, ktoré by si zaslúžili rozsiahlejšie texty (lebo sú vynikajúce, alebo problematické). Možno ešte nejaké texty pribudnú...

Rok 2012 bol z hľadiska tvorby a produkcie dokumentov na Slovensku rokom zaujímavým, nebojme sa to vysloviť: bol rokom dobrým. Keď pre nič iné, tak už len preto, že sa nakrútilo veľa a pestrú úrodu filmov vyprodukovalo rozmanité prostredie. Kto u nás vyrába dokumenty? Etablované produkčné firmy, občas aj individuálni tvorcovia, ale aj občianske združenia (Zvonky šťastia produkovalo OZ Žudro) a nikoho dnes neprekvapuje ani zásadný tvorivý a produkčný prínos nášho filmového školstva. Prím majú predovšetkým dve školy so svojimi katedrami dokumentárneho filmu – bratislavská Filmová a televízna fakulta VŠMU a banskobystrická Fakulta dramatických umení Akadémie umení, ale na obzore sa so svojimi filmovými pokusmi opatrne vynárajú aj niektoré ďalšie akademické dielne, väčšinou z odborov s masmediálnym zameraním.

Vyšší počet nakrútených dokumentov zákonite prináša pestrosť tematickú, širšiu škálu tvorivých metód a kvantita je zároveň aj predpokladom, že sa medzi titulmi nájde zopár filmov zaujímavých a kvalitných. Mária Ferenčuhová vo svojej bilančnej správe o slovenských dokumentoch na stránkach Film.sk píše, že „festivalového uvedenia sa v roku 2012 dočkalo okrem Krehkej identity viac ako 50 ďalších dokumentov“¹ Ten počet je na naše pomery celkom impozantný.

No a keď už bola zmienka o festivaloch, tak v tejto oblasti to jednak stále trochu škrípe. Diagnóza je prostá: nemáme reprezentatívnu festivalovú platformu s podobným významom, aký má pre český dokument festivalová Jihlava. Košický DOCsk sa zatiaľ nedokázal etablovať (druhý ročník na jar 2012 vraj trpel určitým nezáujmom zo strany verejnosti a zrejme i profesionálov a budúci rok si chcú sklamaní organizátori zobrať oddychový čas). Ešteže sa slovenské dokumenty premietali aspoň na viacerých „zmiešaných“ festivaloch: uvádzajú filmy hrané aj dokumentárne, alebo sa slovenské dokumenty uvádzajú v špeciálnej sekcii v rámci medzinárodných prehliadok a festivalov, niekde aj súťažne. Napríklad na Cinematiku v Piešťanoch, či v Bratislave na festivale Jeden svet. A ešte stále aj v Čadci na Etnofilme, ktorý napriek svojej dlhodobejšej „smrteľnej diagnóze“ jednak naďalej žije!

Zdá sa, že sa z dlhého spánku jednak prebudila aj Šípková Ruženka – Slovenská televízia (vlastne RTVS, lenže na skratku telerozhlasu si zvykám len pomaly...). Verejnoprávna televízia priniesla v minulom roku na obrazovku hneď niekoľko cyklov dokumentárnych filmov. Fotografi, Konzervy času, Jeden deň, Celluloid Country. Píšem o nich v sérii samostatných článkov.

Apropo absolventi. Keď som asi pred dva a pol rokmi písal o siedmych statočných absolventoch Ateliéru dokumentárnej tvorby na bratislavskej VŠMU, kládol som si prirodzene otázku, čo s nimi asi bude bude, ako a kde v teréne našej audiovízie uplatnia svoj talent, aké majú možnosti. Nuž, dnes vidíme, že sa nestratili celkom, aspoň niektorí určite nie. S menami niektorých sa stretnete aj v jednotlivých recenziách televíznych cyklov (pozoruhodný realizačný výkon Šimona Ondruša v cykle Jeden deň, výborný film Dom Jakuba Julénya z cyklu Konzervy času a ďalšie).

Nuž a pre absolventa dokumentu Tomáša Krupu bola situácia vlastnej generácie, ktorá sa na prahu profesného života musí vysporiadať s mnohými problémami súčasnosti inšpiratívna natoľko, že o nej nakrútil impozantný celovečerný dokument Absolventi (2012). V rozplietaní peripetií osudov troch absolventov umeleckých odborov banskobystrickej Akadémie umením by možno neškodilo trošku viac odstupu, a hádam aj o niečo viac humoru či dokonca irónie (všetko sa berie priveľmi vážne), kontraproduktívny je aj monumentálny výraz filmu (patetická hudba či efektné snímanie s pomocou žeriavov a podobne). Film je však minimálne prísľubom, že jeho autor sa nestratí a zdá sa, že ešte o ňom budeme v blízkej budúcnosti počuť.

Druhého januára zomrel Karel Čáslavský, 75 rokov by sa dožil koncom mesiaca. Už niekoľko rokov patrím k fanúšikom jeho pravidelnej nedeľnej relácie Hledání ztraceného času.

Pán Čáslavský v spolupráci s režisérom Pavlom Vantuchom vyrobili za vyše dvadsať rokov okolo päťsto vydaní (Česká televízia cyklus vysiela od apríla 1991), v ktorých uvádzal menšie či väčšie fragmenty archívnych filmových materiálov, občas aj celé krátke filmy.

Posledné vydania cyklu sú z roku 2012, autor ich pripravil ešte začiatkom minulého roka, väčšinu času bol potom pán Čáslavský hospitalizovaný. Televízia cyklus po celý minulý rok vysielala ďalej, pre divákov Hledání sa v nedeľné rána nič nezmenilo. Od začiatku nového roku Česká televízia vo vysielaní cyklu pokračuje. Má z čoho čerpať, reprízovanie dielov týždeň čo týždeň opäť približuje pútavé podoby minulosti, v ktorých ožíva množstvo tieňov a niekedy aj duše ľudí, ktorí už dávno nie sú medzi nami.

V cykle sa zakaždým v úlohe sprievodcu objaví i ten sympatický, múdry pán. Prihovorí sa svojim divákom, účelne a výstižne okomentuje staré filmy, neraz so štipkou svojského humoru. Hovorí hlasom, ktorý je všelijaký, len nie mikrofonický, no ktorý sa vždy oplatí počúvať. Vďaka médiu, ktoré pán Čáslavský toľko miloval, sa sám stal nesmrteľným. Určite sa vždy v nedeľu budem pozerať.