Smok Smoków pre Helenu Třeštíkovú
Ocenenie za prínos svetovej kinematografii do rúk českej dokumentaristke
52. ročník Krakovského filmového festivalu. V stredu 30. mája 2012 preberá na pódiu veľkej sály festivalového kina Kijów čestnú cenu Draka drakov (Smok Smoków) ako vôbec prvá žena česká dokumentaristka Helena Třeštíková. Laudatio pri príležitosti udelenia ocenenia za prínos svetovej kinematografii predniesol profesor Tadeusz Lubelski, pričom výstižne zhrnul tvorivú kariéru laureáta, charakterizoval špecifickú metódu časozberného nakrúcania filmových dokumentov a pripomenul tiež najdôležitejšie tituly z filmografie autorky. Po ceremónii sa premietol hádam najznámejší a dosiaľ najúspešnejší Třeštíkovej celovečerný dokument René. V ďalších piatich predstaveniach v krakovských festivalových kinosálach sa potom v priebehu celého týždňa premietali ostatné významné a medzinárodne ocenené, ale i kratšie a menej známe televízne tituly z bohatej filmografie režisérky. Festival laureátovi usporiadal tiež tlačovú konferenciu a v špeciálnej Master Class ešte Helena Třeštíková za pomoci krátkych ukážok svojich filmov názorne analyzovala špecifiká svojej tvorivej metódy pri nakrúcaní časozberných dokumentov.
Hoci najnovší dokument režisérky Heleny Třeštíkovej Soukromý vesmír mal v Prahe premiéru už v januári 2012, a odvtedy sa premietal vo viacerých kinách v Česku, na Krakovskom filmovom festivale ho diváci žiaľ vidieť nemohli. Marketingové stratégie a konkurenčný boj festivalov sú zdá sa neúprosné: účasť v súťaži Medzinárodného filmového festivalu Karlovy Vary vylučuje iné predchádzajúce festivalové uvedenie, zrejme aj mimosúťažné. Festivalovú premiéru absolvuje najnovší časozberný dokument režisérky koncom júna v súťaži dokumentárnych filmov v Karlových Varoch, kde sa bude uchádzať o ocenenie v konkurencii ďalších pätnástich celovečerných dokumentov. V Krakove autorku reprezentovala teda aspoň retrospektíva, ale v každom prípade titulovo bohatá a reprezentatívna. V niekoľkých projekciách sa za značného záujmu domáceho publika, ale i zahraničných účastníkov festivalu, odpremietali kľúčové tituly tvorivej dráhy režisérky. Počiatky kariéry reprezentovali krátke filmy Zázrak (1975), Dvě jubilea Jana Zrzavého (1976) a Dotek světla (1979). U nás slávny, no v zahraničí takmer neznámy cyklus Manželské etudy (aj s pokračovaním po dvadsiatich rokoch) reprezentovala šiesta časť série Ivana a Vašek. Nechýbali novšie a mnohými medzinárodnými cenami ovenčené celovečerné dokumenty René (2008), Marcela (2007) a Katka (2010) a retrospektívu dopĺňali ešte krátke a stredometrážne televízne dokumenty z deväťdesiatych rokov Sladké hořkosti Lídy Baarové (1995), Sladké století (1998), a z cyklu GENUS krátky profil Život filmového historika Karla Čáslavského (1996).
Třeštíková vo svojom najnovšom celovečernom dokumente Soukromý vesmír vlastne nadviazala na svoj film Zázrak, ktorým v roku 1975 debutovala po absolvovaní štúdia dokumentárneho filmu na pražskej FAMU. Časozbernú metódu, ktorá sa neskôr v realizácii mnohých autorských dokumentov stane jej takpovediac programovou voľbou a „firemnou značkou“, použila vtedy po prvý krát a nepochybne nie celkom v súlade s vtedy obvyklými výrobnými zvyklosťami. Režisérka nakrúcala tehotenstvo svojej priateľky Jany, pôrod prvorodeného syna a jeho život počas šiestich mesiacov.
Opodstatnenosť metódy založenej na trpezlivom zaznamenávaní životných prejavov si Třeštíková vo väčšej miere a s jednoznačným úspechom overuje v rozsiahlom dokumentárnom projekte Manželské etudy, v rámci ktorého od roku 1980 s filmovou kamerou sleduje šesť párov čerstvo uzavretých manželstiev. Zachytený vývoj partnerských vzťahov, ich harmonizáciu či stratu ilúzií prinieslo v perspektíve šiestich rokov nakrúcania výstižný, realistický obraz so značnou výpovednou hodnotou, ktorý sa neraz rozchádzal s oficiálnymi mýtami o postavení a poslaní socialistickej rodiny a inštitútu manželstva. Cyklus bol v roku 1987 odvysielaný v Československej televízii s obrovským ohlasom.
Časozbernou metódou vznikali aj jednotlivé tituly cyklu Řekni mi něco o sobě, ktoré sledovali osudy mladých delikventov. Jedným z nich bol aj poslucháč vojenského gymnázia René Plášil, odpykávajúci si dva a pol ročný trest väzenia za spreneveru školského majetku. Třeštíková osudy sedemnásťročného delikventa sleduje od roku 1988, keď ešte ulice zdobia socialistické heslá a transparenty. Po zvolení Václava Havla René v rámci prezidentskej amnestie v decembri 1989 múry väzenia opúšťa, no začleniť sa do spoločnosti, ktorá sa práve mení, sa mu nedarí. S pravidelnosťou sa v jeho živote striedajú krátke obdobia strávené na slobode s opakovanými pobytmi vo väzení. Režisérka svojho hrdinu za múrmi s kamerou dôsledne navštevuje, v priebehu celých dvadsať rokov zaznamenáva jeho márne pokusy nájsť si miesto v živote, ktoré by nebolo v rozpore s kritériami spoločnosti. Spoza múrov píše René režisérke pravidelne svoje listy (odznejú vo filme), v celách vznikajú aj texty jeho dvoch úspešných kníh. Prvú etapu osudov mladého recidivistu sumarizuje Třeštíkovej film v roku 1992 (Řekni mi něco o sobě – René), pokračovanie osudov hrdinu a vývoj zvláštneho vzťahu recidivistu a autorky vyústí napokon do celovečerného dokumentu s názvom René (2008), v čase, keď jeho protagonista dovŕši 37 rokov. Za film získala Třeštíková ako vôbec prvý český dokumentarista cenu Európskej filmovej akadémie.
Po novembri 1989 Třeštíkova spoluzakladala nadáciu Film a sociologie, ktorej ambíciou bolo v súčinnosti s vedeckými pracovníkmi z oblasti sociológie mapovať zásadné premeny slobodnej spoločnosti. Obdobné ambície napĺňala aj nadácia Člověk a čas, ktorú režisérka založila v roku 2004 spolu so svojim manželom, spolupracujúcim na filmoch tiež v úlohe dramaturga.
Ďalší vývoj v osudoch manželských párov sleduje Třeštíková v pokračovaní pôvodného cyklu v rokoch 2005 a 2006. Manželské etudy po dvadceti letech prinášajú časozberne zaznamenané okamihy zo životov dvojíc tak, ako sa vyvíjajú už v prostredí slobodnej spoločnosti, s novými možnosťami osobnej realizácie, pričom režisérka skúma vplyv týchto faktorov na životy manželských párov.
Plných 14 rokov sledovala Třeštíková hrdinku svojho celovečeného dokumentu Katka (2009) závislú od drog. Devätnásťročnú Katku filmuje režisérka od roku 1996, najprv počas pobytu v terapeutickej komunite. Vtedy má ešte mlade dievča optimistické plány i nádej na obyčajný život. Šťastný koniec sa však nekoná. Režisérka je svedkom postupného zostupu Katky, jej fyzické chátranie a osobnostný úpadok vedie cestou krádeží, prostitúcie, droga jednoducho zakaždým zvíťazí. Prvú etapu osudov mladej narkomanky zaznamenal dokument z cyklu V pasti už v roku 2001. V roku 2007 Katka otehotnela a pokračovanie jej osudov v celovečernom dokumente nastolilo okrem iného aj otázku, či môže byť materstvo dostatočnou motiváciou životnej zmeny hrdinky.
Pravdaže, nie všetky tituly z bohatej filmografie režisérky vznikli časozbernou metódou. Napríklad z jedinej návštevy legendárnej československej medzivojnovej filmovej herečky Lídy Baarovej v Salzburgu na sklonku jej života vznikol film Sladké hořkosti Lídy Baarové (1995). Ale aj v rozprávaní bývalej hviezdy Třeštíkovú zaujíma okrem osobnej histórie zložitý dejinný kontext. Režisérka skúma, ako môžu peripetie histórie deštruktívne pôsobiť na osudy jednotlivca. Na život Baarovej mala fatálne dôsledky krátka milostná epizóda s ríšskym ministrom propagandy Goebbelsom. Dejinné udalosti dvadsiateho storočia sú napokon determinujúcimi aj v živote Hedy Margoliovej-Kovalyovej vo filme Hitler, Stalin a já (2001), prežijúcej peklo koncentračných táborov a represií komunistického režimu, či vo filme Sladké století (1997), v ktorom svoje životy v storočí poznačnom dvoma zhubnými totalitami bilancujú ženy, ktoré sa na začiatku storočia narodili ešte v Rakúsko-Uhorsku.
Nie všetky tituly z bohatej filmografie režisérky vznikli časozbernou metódou. Napríklad z jedinej návštevy legendárnej československej medzivojnovej filmovej herečky Lídy Baarovej v Salzburgu na sklonku jej života vznikol film Sladké hořkosti Lídy Baarové (1995). Ale aj v rozprávaní bývalej hviezdy Třeštíkovú zaujíma okrem osobnej histórie zložitý dejinný kontext. Režisérka skúma, ako môžu peripetie histórie deštruktívne pôsobiť na osudy jednotlivca. Na život Baarovej mala fatálne dôsledky krátka milostná epizóda s ríšskym ministrom propagandy Goebbelsom. Dejinné udalosti dvadsiateho storočia sú napokon determinujúcimi aj v živote Hedy Margoliovej-Kovalyovej vo filme Hitler, Stalin a já (2001), prežijúcej peklo koncentračných táborov a represií komunistického režimu, či vo filme Sladké století (1997), v ktorom svoje životy v storočí poznačnom dvoma zhubnými totalitami bilancujú tri ženy, ktoré sa na začiatku storočia narodili ešte v Rakúsko-Uhorsku.
Že pôsobivosť Třeštíkovej filmy nezískávajú len vďaka trpezlivosti pri časozbernom zhromažďovaní bohatého filmového materiálu, narastajúceho v priebehu dlhého časového obdobia, ale že režisérka dokáže vystihnúť silu témy aj v krátkych realizačných termínoch a na malej výslednej ploche diela, o tom svedčí viacero krátkych televíznych dokumentov nakrúcaných spoločnosťou Febio, ktoré vnikajú spravidla len v priebehu dvoch dní. Ale i v týchto dokumentoch je čitateľný sústredený autorkin záujem o aspekty plynúceho času, o náčrty jeho filozofických dimenzií. Ako napríklad aj v štrnásť minútovom profile známeho a populárneho filmového archivára Karla Čáslavského, ktorého vďaka jeho vlastnému televíznemu cyklu (Hledání ztraceného času) pozná značná časť českých televíznych divákov. Vo filme Život filmového historika Karla Čáslavského (1996) z cyklu portrétov GENUS dokázala Třeštíková zaznamenať nielen osobnostný portrét archivára, ale evokovať aj pôsobivé zamyslenie sa nad pominuteľnosťou ľudského bytia a možnosťami filmového média v uchovávaní podôb sveta pre ďalšie generácie.
Tvorivá metóda, a tiež poetika filmov Heleny Třeštíkovej je v podstate veľmi jednoduchá. Je maximálne účelná, podriadená je téme filmu, jeho dramaturgickým cieľom. Neprekvapuje formálnymi výbojmi, nesnaží sa zaujať. Nerozvíja v podstate ani Špátovskú poetiku, založenú na reportážnej zručnosti nakrúcania a vycibrenej montáži (tento štýl v súčasnom českom dokumente reprezentujú skôr Olga Sommerová či Olga Špátová, prípadne Věra Chytilová a niektorí ďalší tvorcovia), no Třeštíkovej sú cudzie aj výraznejšie kreatívne ambície, napríklad dokument v ponímaní školy Karla Vachka a jeho žiakov (Gogola, Klusák, Remunda a ďalší). Vo filmoch Třeštíkovej sa pomerne veľa hovorí, režisérka sa nevyhýba tzv. hovoriacim hlavám. „Radšej počúvam, ako hovorím“, priznáva v jednom z rohovorov. A dodáva tiež: „Já se čím dál víc vidím jako kronikář. Jsem člověk, který dlouhodobě pozoruje, zapisuje, ale nekomentuje, nezasahuje, nemění situaci a věří v to, že to celé má nějakou hodnotu.“ Třeštíková filmové výrazové prostriedky teda nenadužíva, ale nezrieka sa ich celkom, využíva ich v rôznej miere, podľa okolností, podľa potreby – z časozberných projektov hádam najvýraznejšie práve vo filme René. No a v neposlednom rade užíva s citom i filmovú hudbu (archívnu či komponovanú), ktorá neraz dodáva vypočutým príbehom ďalšiu dimenziu.
Kým výrazový diapazón Třeštíkovej filmov je pomerne úzky, tematicky záber je naopak neuveriteľne široký. K tomu len niekoľko príkladov: v časozbernom dokumente Určitý způsob štěstí (1999) z cyklu Člověk a čas režisérka štyri roky sleduje mladú manželskú dvojicu, ktorej ojedinelý pokus o vlastný alternatívny spôsob života v tesnejšom zomknutí s prírodou by mal nadchnúť aj ďalších, podobne zmýšľajúcich ľudí. V historicko-analytickom dokumente Lidé, mám vás rád! (1998) sme svedkami zaujímavého pokusu o dekonštrukciu kultu komunistického hrdinu Júliusa Fučíka, o demýtizáciu jeho zásluh v protifašistickom zápase. Dokument Pavel Tigrid – Evropan (2003) je zápisom posledných dní života významného pofebruárového emigranta (po komunistickom puči vo februári roku 1948) Tigrida, ktorý vo francúzskom exile zasvätil svoj život zápasu o slobodu v rodnej krajine, do ktorej sa po novembri 1989 vrátil, a v ktorej bol na krátky čas i ministrom kultúry.
S menovaným postom má napokon krátku, 16 dňovú osobnú skúsenosť i sama Třeštíková. V roku 2007 sa v pravicovej vláde Česka ujala kresla ministra kultúry. Po oboznámení sa s praktikami politiky sama podala svoju rezignáciu. Vrátila sa k práci na svojich časozberných dokumentárnych projektoch, momentálne sleduje asi 20 ľudských osudov.
Zábery z udeľovania ocenenia Smok Smoków pre Helenu Třeštíkovú na 52. Krakovskom filmovom festivale si možno pozrieť v špeciálnej videoreportáži z festivalu.